Špecialista o meldóniu, Rusoch, McLarenovi, Froomovi aj o Armstrongovi

Vaša predsednícka funkcia znamená aj zabezpečenie dopingovej kontroly počas univerziád a univerzitných MS?
Predovšetkým. Obyčajne spolupracujeme s miestnou národnou antidopingovou agentúrou, ktorú akreditovala Svetová antidopingová agentúra WADA. Ak organizátorská krajina univerziády alebo MS nemá vlastné laboratórium, ktoré takisto musí WADA akreditovať, ako to napríklad naposledy bolo minulý rok v lete na Tchaj-vane, potom organizačný výbor dotyčnej krajiny musí umožniť, aby odobrané vzorky športovcom analyzovalo akreditované  laboratórium ďalšej krajiny.

Na budúci rok usporiada zimnú univerziádu ruský Krasnojarsk. Lenže moskovské antidopingové laboratórium, na čele ktorého stál Grigorij Rodčenkov, skončilo, stratilo akreditáciu WADA. Čo teraz?
Celá Ruská antidopingová agentúra RUSADA bola rozpustená a nová sa buduje pod dohľadom ruskej vlády, WADA a Britskej antidopingovej agentúry. Odobrané  vzorky  na dopingové analýzy sa budú  posielať do laboratória iného štátu. Osobne si myslím, a tiež som to organizátorom univerziády povedal, že to bude takto lepšie aj pre samotných Rusov. Odpadne najzávažnejší dôvod pre podozrenia, že by v domácich podmienkach so vzorkami manipulovali.

Kto financuje sledovanie dopingu na olympiádach, univerziádach či univerzitných majstrovstvách sveta?
Antidopingové agentúry v jednotlivých krajinách a medzinárodné federácie jednotlivých športov so svojím celkom slušným antidopingovým rozpočtom. Ak prostriedky agentúram a federáciám nestačia, ostáva  doplatenie na pleciach samotných organizátorov športových podujatí.

WADA je najvyššou autoritou, ktorá koordinuje boj proti dopingu?
Má v rukách najvyššiu legislatívu, akredituje laboratóriá plus rozhoduje o tom, ako bude vyzerať zoznam zakázaných látok. Ale priamo na športovcov nemá WADA žiadny dosah.

Poďme k mediálne známym dopingovým aféram. Britský cyklista Chris Froome a zachytenie dvojnásobne povolenej koncentrácie lieku proti astme v jeho vzorke. 
Ak športovca prichytia pri dopingu, musí dostať šancu na svoju obhajobu. Ak však nedokáže, že sa tak stalo na základe nejakých okolností, ktoré podľa  príslušnej rozhodovacej komisie stoja za to, aby boli zobrané do úvahy ako poľahčujúca okolnosť, prípadne dôvod na  oslobodenie, tak sa naňho pozerá ako na toho, ktorý urobil priestupok a má mu byť zastavená aktívna činnosť. Froome  argumentuje, že organizmu nedodal viac lieku ako  je povolená denná dávka.

Čítajte tiež: Chceli súdiť Tótha. Bude sa súdiť on?

Čo s tým?
Mal by preukázať, že je „špeciálny prípad“, u ktorého dochádza k spomalenému vylučovaniu látky, čo znamená, že aj po podaní obvyklého množstva má abnormálne vysoké koncentrácie v moči. Konkrétne mal požiadať o vykonanie vylučovacej štúdie, pri ktorej  sa podá  obvyklá dávka a sleduje dynamika jej vylučovania močom. Ak sa potvrdí, že koncentrácie vo Froomovom  moči sú nadhraničné, bol by to argument na jeho oslobodenie. Je však pre mňa nepochopiteľné, že sa prípad takého známeho športovca ťahá niekoľko mesiacov a stále sa nič nedeje. Navyše britský cyklista nebol potrestaný ani zastavením činnosti, ako to býva v podobných prípadoch pravidlom.

Je vykonanie podobného testu také jednoduché ako naznačujete?
Nie celkom. Pri takejto skúške je potrebné zabezpečiť, aby si tajne nezobral lieku viac a nedosiahol tak vyššie koncentrácie v moči. To môže byť v praxi zložitejšie ako vyzerá na prvý pohľad. Ide však o jedinú férovú cestu k očisteniu. To, že sa vo Froomovom prípade nič nedeje, však generuje množstvo podozrení z možných manipulácií, z podvádzania. To nikdy nie je dobré.

Keby bol Froome Rusom trvalo by to rovnako dlho?
Presne o tomto hovorím v kontexte so vznikajúcimi podozreniami. Ja nie som obhajcom Rusov. Robili dopingové svinstvá, to je jednoducho pravda…

…ale plošne, teda všetci? Aj Šipulin, aj Legkov, aj Usťugov a desiatky ďalších, ktorí zvažujú  súdy v západných krajinách voči McLarenovi, Rodčenkovi, MOV. Advokáti poukazujú na porušenie práva jednotlivca v kontexte s prezumpciou neviny. 
Odpoviem nasledovne:  právo je právo a u toho, ktorý v dopingu nebol nikdy namočený, nie je podľa dôvod trestať ho a nepustiť na olympiádu. Považujem za neférové, keď na letnú olympiádu do Ria nemohol cestovať žiadny ruský atlét. A ešte absurdnejšia bola situácia na práve skončených ZOH. Rozumiem, ak neboli pripustení športovci u ktorých sa v minulosti preukázali dopingové prehrešky. Avšak tým, ktorých žiadna dopingová kontrola nikdy neprichytila, by sa právo účasti odopierať nemalo. Nerozumiem argumentom prezidenta MOV Thomasa Bacha, že niektorí ruskí športovci sa nemohli zúčastniť, lebo nebol dostatok dôkazov o ich čistote! Svoju bezúhonnosť má podľa antidopingového kódexu športovec preukazovať až keď je obvinený, nie predtým. Aj keď som právnický laik, pripadá mi spomínané rozhodnutie absurdné.

Čítajte tiež : Gatlinov “rastový” hormón

Nechajme politiku politikou, vráťme sa k faktickej podstate dokazovania viny športovca pri dopingových kontrolách. Základ kontroly je v čom?
Pred niekoľkými desaťročiami stačilo, keď sa previnilcovi dokázala prítomnosť zakázanej látky v moči. Potom došlo k prípadu, že kontrolóri analyzovali vzorky moča troch ľudí a išlo o rovnaký moč. To svedčilo o manipuláciách so vzorkami, ale podľa vtedy platnej legislatívy nebolo možné s tým nič robiť. Preto sa dnes na základe súčasného kódexu ako dopingový priestupok definuje nielen dôkaz prítomnosti zakázanej látky v moči alebo krvi, ale aj niekoľko ďalších možných priestupkov. Prechovávanie, obchodovanie, pokus užívať doping, manipulácia so vzorkou. Stačí si nalistovať antidopingový kódex, v ktorom je presne definované, čo sa považuje za priestupok proti dopingu.

Pre koho je antidopingový kódex „písmom svätým“?
Predovšetkým pre všetky medzinárodné federácie jednotlivých športov a národné antidopingové agentúry, ktoré si podľa neho museli upraviť vlastné antidopingové pravidlá. Podstatné je, že niektoré časti kódexu museli prevziať doslovne. Trebárs definíciu dopingu. Tam si federácia nemohla vložiť vlastnú definíciu typu „toto u nás nie“.  Rovnako museli federácie prijať jednotné sankcie.  V ostatných oblastiach, napr.  tvorbe dopingového plánu, výberu kontrolovaných športovcov a podobne už mohli uplatniť svoje  špecifiká.

Čo hovorí prax?
Napríklad aj to, že napĺňanie litery kódexu vyzerá byť v jednotlivých štátoch, a najmä v malých federáciách, komplikovane realizovateľné. Lebo dôslednosť si vyžaduje, aby federácie zamestnávali povedzme aj nejakých detektívov, policajtov či právnikov. Tých si však môžu dovoliť len veľké antidopingové agentúry bohatých štátov – americká, austrálska a iné. Iba Američania mali šancu dotiahnuť taký prípad akým bol Lance Armstrong. Ich výnimočne vybavená federácia zhromaždila proti nemu toľko právnických dôkazov, že ho bola schopná usvedčiť.

A čo zvládla Austrálska antidopingová agentúra?
Napríklad zachytila mejlové komunikácie, že niekto si anabolický steroid objednal, platil zaňho a podobne. Dôležité bolo, že keď sa im takto podarilo nazbierať a vyhodnotiť  získané  informácie, stačilo to na obvinenie. Samozrejme, podozrivý sa mohol brániť. Ďalší postup v jeho prípade už riešilo klasické právo, teda sila dôkazov, agumentov atď.

Pripustime možnosť, že Armstrong by bol Slovák. Ako by mala v prípade podozrenia postupovať Slovenská antidopingová agentúra? Ako Slovenský cyklistický zväz? Požiadať o pomoc Američanov?
Slovenská antidopingová agentúra nemá sily ani prostriedky na to, aby dôsledne napĺňala antidopingový kódex. Veď okrem toho, že robí odbery a samozrejme pôsobí v oblasti  antidopingovej výchovy , nie je schopná a ani vybavená napríklad na zachytenie nejakého obchodovania s dopingom. Nemá na to ani kvalifikovaných ľudí. Podobne ako absolútna väčšina národných či regionálnych agentúr, a napokon aj športových federácií. Takže ono je celkom pekné, čo je v antidopingovom kódexe deklarované, ale to je asi tak všetko, čo sa dá k tomu povedať.

WADA každý rok rozširuje počet zakázaných látok a spôsoby užívania dopingu. To stojí národné agentúry a športové federácie stále viac peňazí. Občas WADA aj čosi zruší zo zoznamu vypustí?
Nové a nové položky sa objavujú hlavne z oblasti rastových faktorov. Ide o nové látky, ktoré  väčšinou využíva medicína. Sledovať ich zachytenie skutočne znamená zvyšovať finančné požiadavky na platenie samotných kontrol. Podľa mňa WADA nedostatočným spôsobom zohľadňuje, že by bolo možno vhodné prehodnotiť, či niektoré látky radšej zo zoznamu nevypustiť. Tak ako svojho času vyradila kofeín. Navyše podľa mňa existuje celý rad látok, ktoré v súčasnosti na zoznam dopingových látok vôbec nepatria.

Čítajte tiež:  Iba politický hon na čarodejnice (na ruských športovcov)?

Čítajte tiež: Rusi na olympiádu pocestujú. Niektorí a bez vlajky.

Narážate na meldónium, ktoré vyvinuli v jednom z baltských štátov a užíva ho ako liek hlavne množstvo pacientov z krajín bývalého Sovietskeho zväzu?
Antidopingový kódex hovorí o troch základných kritériách, ktoré musí podaná látka naplniť. Dve z nich treba splniť, aby mohla byť vyhlásená za doping. Buď sa preukáže, že jej podanie podporuje športový výkon, po druhé, že ľudskému organizmu škodí a po tretie, že je proti  „duchu športu“. Povedzme, že  tretie  kritérium možno považovať za trochu úsmevné, ale ostatné dve obstoja. Problémom je, že pre mnohé látky to nie je pri splnení dvoch kritérií celkom jednoznačné.  To už konkrétne skutočne hovorím o meldóniu.

Môžete byť konkrétnejší?
V septembri WADA  zorganizovala sympózium o terapeutických výnimkách. Na ňom Škandinávci  argumentovali, že v serióznej vedeckej literatúre absentujú dôkazy o podpore meladónia na výkon človeka.  Aj o tom, že by nejako ľudskému organizmu škodilo. Zástupkyňa Svetovej antidopingovej agentúry WADA,  tvrdila, že dôkazy existujú a meldónium na zoznam patrí. Keď sme ich žiadali, nebola ich schopná poskytnúť. Ak neexistuje vedecký dôkaz takého či onakého účinku na zvyšovanie športového výkonu pri podaní nejakej látky a súčasne nie je zdraviu škodlivá, tak by nemala byť zaradená medzi dopingové látky.  Meldónium sa zrejme objavilo na listine zakázaných látok WADA preto, že  monitorovací program preukázal nárast jeho používania športovcami. To nie je dôkaz, že podporuje výkon.

Na optimistické konštatovanie to nevyzerá.
No ale čo si mám ako lekár myslieť, keď mne a ďalším odborníkom nedokázal zodpovedný človek predložiť presvedčivé dôkazy, podložené  exaktným výskumom o tom, či a prípadne ako pomáha tento liek športovcovi pri  jeho výkone?

Ako v kontexte presvedčivosti vnímať napríklad správu kanadského experta prof. Richarda McLarena, v kombinácii s výpoveďou bývalého šéfa bývalej Moskovskej antidopingovej organizácie Grigorija Rodčenkova, ktoré viedla k postihom ruských športovcov ?
McLarenova správa bola možno zaujímavá na čítanie, ale najmä v prvých verziách obsahovala len slabý dôkazový materiál z môjho pohľadu laika z oblasti práva. V mnohých prípadoch to boli iba mená v excelovských tabuľkách. Na základe takýchto podklado v v správe začala WADA tlačiť na športové federácie, aby tých ľudí potrestali. Mnohým medzinárodným federáciam sa to nepáčilo. Časť  McLarenových dôkazov bola natoľko povrchná, že ak by sa na ich základe obvinený športovec odvolal na arbitrážny súd CAS -príslušná federácia by prípadný súd s dotyčným jednotlivcom musela prehrať. A finančné náklady za prehru by neznášala WADA, ale federácia – atletická, vzpieračská, lyžiarska atď.

Takže to je tiež vysvetlenie, prečo od zverejnenia McLarenovej správy uplynul dlhší čas a stále sa to hýbe pomaly?
Jednotlivé federácie robia opatrné kroky, lebo McLarenove dôkazy nie sú dostatočne presvedčivé.

Prečo sa správa argumentačne neposilnila za ten čas, Rodčenko po úteku do USA vydal denník, Rusi vpustili západných odborníkov do priestorov  laboratória a zachovaných databáz…
Stále uvažujme, či nie je právnicky problematické použiť ako dôkazový materiál pred prípadným súdom nejaké tabuľky. Odpoveď je jasná. Problematickým dôkazom ostáva aj napríklad manipulácia s fľaštičkami s odobraným močom v Soči. Dlho nebolo zverejnené, ako to s tým otváraním vzoriek bolo, a až potom sa v dodatkoch správy objavili aj fotografie, vrátane zanechaných stôp. Dosiaľ sa bavím, že firma chváliaca sa výrobou „neotvoriteľných“ fľaštičiek za milióny, sa chváli, že niekto jej  fľaštičky otvoril a dostal sa k obsahu Namiesto toho, aby si  nasypala  popol na hlavu.