Moja slovenská svadba s Ruskou 2

Mám 66 rokov, Marina 62. Pracujeme. Zatiaľ to baví  aj našich zamestnávateľov. Ona je reštaurátorkou popredného moskovského múzea, ja novinárom. Manželka žije v Rusku, ja na Slovensku.

Stretávame sa niekoľkokrát  v roku. Na týždeň, prípadne na dlhší čas o nejaký ten deň. V Moskve, Bratislave, Petrohrade, Prahe, Viedni, Berlíne, možno v tomto roku na dovolenke v Grécku…

Svadbou sme sledovali možnosť pohodlnejšieho získavania dlhodobých víz v systéme štátov EÚ a Ruska. Vzhľadom na náš vek sme však v nie veľmi vzdialenom horizonte rátali, že sa blíži obdobie, keď sa určite zídeme na dlhší či kratší záverečný čas.  Už iba v  spoločnom živote. Možno v mojom bratislavskom byte, možno v Marininom moskovskom.

V najbližších týždňoch, mesiacoch, možno niekoľkých rokoch  sme sa chceli vyhnúť  týždňom vybavovania víz po našich konzulátoch, schvaľovania trvalých pobytov (vidov na žiteľstvo), overovaní pozvaní, zlostení sa, že môžeme byť spolu iba so svedectvom hotelových účteniek či predpísaného množstva peňazí na svojich bankových kontách. Zdalo sa nám, že manželstvom sa okrem iného priblížime napríklad k získaniu dlhodobých víz povedzme na päť rokov, neskôr zase bez dlhých prieťahov či trávení dní v úradoch na ďalších päť rokov… A podobne.

FAKTY:  PRED KONFLIKTOM NA UKRAJINE KONCOM ROKA 2013 BOLO ZRUŠENIE VÍZ MEDZI ŠTÁTMI EÚ A RUSKOU FEDERÁCIOU NA SPADNUTIE. ODVTEDY SA NESPOMÍNA.

 Čítajte tiež:Moja slovenská svadba s Ruskou 1

Ak si ženatý, žiadaj o trvalý pobyt

Viac ako polrok medzinárodného manželstva nás presvedčil, že spoločný zväzok v našom prípade je na vybavenie dlhodobých víz mizerným argumentom. Pre mladých však manželstvo zrejme ostáva vhodnou cestou na získanie dlhodobého pobytu u nás alebo v Rusku, na základe ktorého možno po niekoľkých rokoch požiadať o občianstvo.

Marina si ale v Moskve rokmi i medzinárodnými kontaktmi s Európou vybudovala pozíciu špecialistu, z práce sa jej nechce, na Slovensku by ju žiadna podobná nečakala. Navyše neovláda slovenčinu. Moskva jej vyhovuje aj kvôli kontaktom s dcérou a trojročnou vnučkou. Podobne ako mne Bratislava kvôli kontaktom s dcérou a trojročným vnukom, žijúcimi v Anglicku.

Keby Marina o stály pobyt v Bratislave požiadala, príslušný zákon SR jej nariaďuje žiť na Slovensku, lebo predpokladá, že dominantné v jej prípade je žiť v SR. Okrem iného sa tiež počíta s tým, že bude prihlásená do niektorej zo slovenských zdravotných poisťovní. Ale ak by sa v tejto situácii povedzme po desiatich dňoch vrátila za prácou do Moskvy, stály pobyt v SR by musela prerušiť, vystáť kvôli tomu hodiny (dni) na úradoch našej cudzineckej polície i pri odhlasovaní sa z našej zdravotnej poisťovne, prihlasovaní sa v Rusku do tamojšej…a tak do zblbnutia.  Ak by sa jej povedzme ako 71-ročnej napokon dostalo „odmeny“ v získaní slovenského občianstva, načo by jej bolo? Musela by sa zbaviť ruského. Na Slovensku môže byť občiankou iba jednej krajiny!

Dve proti sebe nastavené zrkadlá

Počas krátkeho manželstva sme sa presvedčili, že pri vybavovaní víz nie je najpružnejšou cestou obracať sa priamo na existujúce zastupiteľstvá. Ani na ruské, ani na slovenské. Predovšetkým  – ak nechcete využívať výhody  osobných známostí s konkrétnymi pracovníkmi na oboch konzulátoch – treba sa pripraviť na týždne čakania, kým prídete v existujúcich poradovníkoch na rad.

Okrem toho jedni aj druhí rešpektujú zákony, vychádzajúce z odlišného politického smerovania krajín. Teda na jednej strane uprednostňujú dominanciu záujmov politiky USA – EÚ a na druhej Ruskej federácie.

Postoj jednej aj druhej strany je pritom odrazom oproti sebe nastavených zrkadiel. Spojených skrutkami.  Na jednej strane odrazom obrazu Ruska, ktoré si mnohé štáty zjednodušili s vnímaním hrozby Sovietskeho zväzu, iné s predrevolučnými  ambíciami ruského impéria. V reakcii na to sa Rusi pätia, že akékoľvek zasahovanie a predpisovanie vlastných fungujúcich „demokratických“ pravidiel iným krajinám (USA voči RF) všade na svete spôsobujú problémy a Rusi sa tomuto tlaku nemienia podvoliť. Tá doba skončila s Gorbačovom a Jeľcinom, tvrdia. Podľa Rusov sa Európa pasívne prizerá snahe USA vytvoriť z RF päťdesiat Ukrajín so snahou rozoštvať ich, vytvoriť v nich ovzdušie chaosu a občianskych vojen.

Raz sa skrutka zrkadiel pritiahne na jednej, inokedy na druhej strane. Spojené  zrkadlá potom v čoraz väčšom detaile zobrazujú raz tú raz onú časť existujúceho diania. Lenže čím väčší detail, tým zahmlenejšie obrysy celkového obrazu. 

Možnosti obyčajných manželov

My, vyše polroční medzinárodní manželia s vlastným pohľadom na spoločný život, dovoľujeme si to vnímať po svojom. Z praktického pohľadu to znamená, že podľa nás si treba vybavovať buď turistické alebo biznis víza prostredníctvom príslušných agentúr! Nie sú síce lacné ako víza priamo cez zastupiteľstvá, ale zato ich dostanete rýchlo. Je jedno či cez ruské alebo slovenské agentúry, kľúč je podobný. Po udelení mesačného a neskôr polročného víza treba žiadať  o dlhšie a dlhšie. Až sa hádam podarí aj päťročné.

Z Marininej strany to znamená, že ak chce na Slovensko k manželovi, vybaví si povedzme  dovolenku pri mori v Grécku, v Španielsku alebo v inom štáte EÚ. Ja pricestujem za ňou hoci s občianskym preukazom SR. Väčšina krajín EÚ je  kvôli cestovnému ruchu a záujmu o turistiku veľkorysejšia ako Slovensko a hneď ponúka turistické vízum na rok, aj na dlhšie. Marina sa zase na základe platného víza do niektorej krajiny Schengenu dostane aj na Slovensko. Hádam sa aspoň toto nezmení! Nemalo by sa, je to predsa o prachoch, a o ich zarábaní.

Stihnúť pohreb toho druhého

Nie je celkom isté, ako by sme dopadli, keby jeden z nás ťažko ochorel alebo zomrel. Spoliehame sa, že Marina hádam bude mať nejaké platné vízum do prímorskej krajiny alebo do krajiny, z ktorej jej ho udelili kvôli spoločnej práci s moskovským múzeom. Ja zase verím, že v zrýchlenom konaní bude možné cez agentúry vybaviť vízum do Ruska za 3 dni.

Čím viac peňazí máme, tým väčšmi sme „človekovia“. Alebo?  „Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý,“ vzýval  svojho času Juraj Jakubisko na tribúne bratislavského Námestia SNP. Vtedy mi režisérov sen pripomínal oneskorený či nezrelý sen zostarnutého dieťaťa  v revolučnom očarení zo slobody, rovnosti a bratstva. Sloboda, rovnosť, bratstvo vyprchali, modlitba k peniazom je všadeprítomným hnacím motorom. Nič moc …

FOTO:pixabuy

Koľko máte peňazí? 

Keď som koncom minulého roka priletel do Moskvy, opýtala sa ma tamojšia strážkyňa prechodu hraníc  (mohla mať od 25 do 30 rokov), koľko mám eur. V peňaženke som našiel okolo 150. So zachmúreným pohľadom chcela vedieť, či za tieto peniaze dokážem ako turista prežiť v Moskve 10 dní. Odpovedal som, že na letisku ma čaká manželka, ktorá nedovolí, aby som hladoval a spal na ulici.

Úradníčka  naznačila, že „manželka sa neráta“.  Zamával som platobnou VISA kartou, že mám na nej nejako medzi 2 až 3-tisíc eur. Úradníčka ma niekoľko sekúnd mlčky skúmala. Presnejšie – hypnotizovala. Cítil som sa ako myš pred kobrou. Skutočne (?), napokon skepticky cez zuby precedila. Vystrelil som:  Zasuňte kartu do  bankomatu, okamžite vyberiem päťsto.

Neprestala ma prepaľovať! Bankomat bol v priestoroch Vnukova ďaleko, čakajúcich za mnou veľa. Ešte chvíľu vydržala (alebo som si ja počas sledovania dlhých pohľadov Henryho Fondu či Charlesa Bronsona  stihol v mladosti osvojiť ich oceľovú mimiku dravcov z filmov ako Vtedy na západe a byť jej rovnocenným partnerom) až nepresvedčená beznádejne mávla rukou a vrátila mi pas. Pripomenulo mi to ukrajinsko-slovenskú hranicu z našej strany spred niekoľkých rokov, keď vo vlaku podobne cvičil slovenský colník so 17-ročným ruským mladíkom (pozri  Moja slovenská svadba s Ruskou 1). Všetko mi bolo jasné: Úradníčka chránila občanov Ruskej federácie pred (chudobnými) cudzincami z Európy!    

 FOTO:pixabuy