Vraveli sme si, že ak ktorýkoľvek z nás napríklad ochorie, ten druhý len kúpi najbližšiu voľnú letenku a priletí. Bez týždňov vybavovania víz, schvaľovania pobytov, policajného overovania pozvaní, ponižujúceho dokazovania našej dlhotrvajúcej túžby byť spolu so svedectvom hotelových účteniek či predpísaného množstva peňazí. Bola  to skutočne len naivná predstava.

Rátali sme s logikou, že cez inštitút manželstva „poľudštíme“ vzájomné návštevy a najmä odstránime limity policajných a colných orgánov pre náš vzťah. Sobášom obidvaja získame ročné a možno dlhšie víza (ako udeľujú mnohé európske štáty), odpadne viazanie peňazí na účte, deklarovanie vyše 40 alebo vyše 50 eur na každý deň pobytu, či dotieravé otázky typu: A kto vám ten druhý v skutočnosti je? Odkedy ho poznáte, ako a kde ste sa zoznámili? Prečo práve teraz k nemu potrebujete cestovať? Máte dôkaz, že už ste spolu boli v EÚ? Kto a kedy vášmu partnerovi povolil v minulosti pobyt v únii? Pár dní po svadbe nie sme si však návratom k normálnemu životu celkom istí…

Keď sa rozhodnete pre schengenské víza zo Slovenska…

Moja a Marinina rodiny sa priatelili od roku 1982, raz bola naša dcéra Natália u nich, raz Maša u nás. Moja prvá manželka, tiež Ruska, zomrela pred deviatimi rokmi. Marina podobne pred rokmi ovdovela. Niekoľkokrát sme sa v posledných rokoch stretli počas Marininých pracovných pobytov aj dovoleniek v rámci vnútorných schengenských hraníc. Na Vianoce 2013 som bol u Mariny v Moskve ja. O víza však Marina slovenské orgány ešte nežiadala. Všetky predošlé riešila cez iné štáty únie.

ILUSTRÁCIA: dreamstime.com

V snahe zjednodušiť jej vybavenie víz na slovenskom konzuláte v Moskve a najmä odbremeniť ju od deklarovania povinnej „finančnej pripravenosti“ či preukázania zaplatenia slovenského hotela, som Marine ponúkol pozvanie. V Bratislave som ho začal vybavovať v októbri minulého roka. Najskôr na internete a potom telefonicky som sa na cudzineckej polícii informoval, čo treba urobiť. Povedali mi, že overenie pozvania je procedúra na základe vyplnenej žiadosti, formulár nájdem na internete. O ďalších požiadavkách sa vraj dozviem pri predkladaní na cudzineckej polícii.

Prvý šesťhodinový pobyt na polícii

Na cudzineckú políciu v Petržalke (známe to pracovisko v bývalej škôlke na Hrobákovej ul.) som s vyplnenou žiadosťou prišiel v novembri 2016. Najskôr som si zobral vysoké číslo v poradovníku. V preplnenej čakárni sa tiesnili rôzni ľudia – od čínskych, indonézskych a ďalších mladých ázijských žien s ich rodinami cez ťažšie identifikovateľných ľudí možno z moslimských štátov až po ukrajinské či ruské mladé ženy a mužov. Po dvoch hodinách pozorujúc tempo vybavovania som dospel k záveru, že mám pred sebou ďalšie hodiny čakania. Odbehol som do neďalekej petržalskej krčmy.

Po návrate sa ukázalo, že môj čas zďaleka nenadišiel. Na prípadné obsadenie obmedzeného počtu miest na laviciach v konkurencii najmä tehotných mamičiek a detí som nemal ani šancu, ani svedomie. Tak som sa chodil von nadýchať novembrového upršaného vzduchu. A aj jediný raz zašiel na spoločné WC, kde sa dvere jednotlivých kabínok nezamykali. Po istom váhaní som jedny otvoril a prekvapil mladučkú Aziatku. Unavene a previnilo sa usmiala. Východisko som našiel radšej v krčme s kultúrnejším toaletným zariadením.

Čo treba dokazovať najskôr

Keď som sa napokon dostal dnu, policajti boli milí. Len niekoľkokrát si overovali, či skutočne poznám osobu, ktorú chcem z Moskvy pozvať. Aj keď som ešte doma našu „historickú“ známosť popísal, vytlačil a pri vstupe im aj odovzdal. Po dôkladnom preštudovaní jeden z mužov zákona zareagoval, že aká škoda, že som ako dôkaz nepriniesol napríklad spoločné fotografie rodín. Potom chcel vedieť, či Marina – ako uvádzam – bola skutočne niekoľkokrát v krajinách Schengenu a aj na Slovensku. Povedal som, že neklamem a spomenul štáty EÚ, v ktorých sme trávili dovolenky. Po polhodine sa ukázalo, že v policajnom počítači existuje potvrdzujúci záznam o jej prítomnosti z tatranského hotela spred roka. Poradil som, že nech si skontrolujú konkrétne hotely v Rakúsku, Česku, Nemecku či Maďarsku. Odpovedali, že takú možnosť cudzinecká polícia SR nemá.

A vyprevadili ma, že nech prinesiem výpis zo svojho aktuálneho bankového účtu. Ako základ musím mať na účte 2700 eur. A za každý deň pobytu mám pripočítať niekoľko desiatok eur. Spolu vyše 4000 eur. Na vysvetlenie, že tých 2700 je poistkou pre prípad, ak by priateľka na Slovensku zomrela, som chcel reagovať. Možno by stačila nižšia suma, ak by si Marina priniesla so sebou napríklad truhlu! Žartovania som sa s vypätím všetkých síl zdržal a len utrúsil: „Mám niekoľkých svojich ruských príbuzných, ale žiaden z nich nikdy neprešiel schengenské hranice bez poistenia.“ Policajt s odzbrojujúcim úsmevom poznamenal, že on spomínaný predpis nevymyslel. Len ho vykonáva.

Aha…a ešte som mal z katastra priniesť výpis, že som majiteľom bytu alebo domu.

Krčma útočiskom

O niekoľko dní som bol s požadovanými dokumentmi na cudzineckej polícii znovu. V známom prostredí vydýchaného vzduchu, obsadených lavíc a desiatok stojacich ľudí som sa však ako „skúsený harcovník“ na nič nespoliehal. Poprosil som náhodného „kolegu-začiatočníka“ predo mnou, aby mi zavolal na mobil, keď príde môj čas. A premiestnil som sa do dôstojnejšieho prostredia petržalskej krčmy. Kolegu-začiatočníka som kontroloval každých 30 minút…

V krčme som po niekoľkých hodinách zaplatil a policajti boli opäť ľudskí. Po približne tridsiatich minútach a doplňujúcich otázkach konštatovali, že musím na vybavenie overenia pozvánky počkať 15 dní. A že nie sú si istí, či predložené informácie uspokoja aj kolegov z ministerstva zahraničných vecí, ktorí budú pozvanie v najbližších pätnástich dňoch posudzovať tiež.

Už som našiel odvahu a poznamenal, že štatistika Rusov ako potenciálnych členov zločineckých gangov alebo teroristov bola v posledných rokoch v SR nízka a v prípade 61-ročnej nikdy netrestanej ženy je značne nepravdepodobná. Môj humor sa nedočkal ocenenia. Čo najrýchlejšie som teda odišiel a zaprisahal sa, že v petržalských krčmách budem vždy piť iba kolu.

Čistý čas, ktorý som strávil pri obidvoch návštevách polície (vrátane krčmy), odhadujem na približne dvanásť hodín. Plus čas strávený v banke a na katastri.

Prosíme si doplnenie

O niekoľko dní mi zazvonil mobil z cudzineckej polície. Potrebovali vidieť fotokópie všetkých Marininých víz za posledné roky do krajín Schengenu. A čo najskôr, lebo inak nestihnú 15-dňový limit na vybavovanie a celú procedúru z mojej strany bude treba zopakovať! Zavolal som moskovskej priateľke. Pochopila, všetko nechala tak, odcestovala zo služobnej cesty v Petrohrade domov, ofotila a zamailovala doklady. A ja som ich zasa poslal polícii.

V stanovenej lehote mi oznámili, že si môžem prísť vyzdvihnúť overené pozvanie. Slovenské vnútro a pravdepodobne aj zahraničie súhlasili, aby Marina prišla. Už len aby definitívu potvrdilo slovenské zastupiteľstvo v Moskve! Aj keď som prevzatý dokument okamžite poslal Marine doporučenou poštou, dostala ho o tri týždne. Priložila ďalšie dokumenty a mohla požiadať slovenské zastupiteľstvo v Moskve o víza. Ale musela sa vtesnať do trojmesačnej lehoty, ktorá začala plynúť  už od dátumu prijatia mojej žiadosti o overenie pozvania na petržalskej polícii. Víza dostala po ďalších štrnástich dňoch na obdobie štvrťroka. Na Slovensku jej dovolili stráviť 30 dní. Ak bude stáť o ďalší pobyt, celú procedúru overenia pozvania bude treba zopakovať.

Tak dosť!  Pri plnom vedomí  som navrhol, aby sme sa čo najskôr zobrali. Aj s tým, že zo začiatku budeme žiť každý vo svojej krajine, lebo môžeme a chceme ešte pracovať. Neskôr, keď sa podmienky zmenia, uvidíme. Marina súhlasila. Svadbu sme šťastne absolvovali koncom apríla. Ale to je už iný príbeh, o ktorom napíšem nabudúce.

Tuším sme si veľmi nepomohli

Marine skončilo platné vízum začiatkom leta. Ako som sa dozvedel z telefonátu na cudzineckú políciu a potvrdil si po následnom trojhodinovom čakaní na polícii, manželka by vraj najlepšie urobila, keby požiadala o trvalý pobyt na Slovensku. Lebo vraj tak to Rusky robia, keď sa k nám vydajú. A že po tom, po ôsmich rokoch, môžu požiadať o slovenské občianstvo. Pričom, pochopiteľne, prídu o ruské. A že zatiaľ, ak by napríklad chceli cestovať do iných krajín Schengenu zo Slovenska, platia pre nich rovnaké predpisy ako pre všetkých mimoeurópskych cudzincov žijúcich na Slovensku. Teda ak napríklad vycestujú do iného štátu EÚ, musia sa do niekoľkých dní hlásiť na miestnej polícii. V niektorých do troch, v iných do šiestich-siedmich dní.

Zatiaľ nevieme, či cestu trvalého pobytu pre manželku skúsime. Aj po sobáši stále ostáva na ľubovôli slovenských orgánov, či jej udelia polročné alebo napríklad päťročné víza pre pobyt na Slovensku. Toto však bolo pre nás, v našom veku najdôležitejšie!  V týchto dňoch sa rozhodujeme, či stále neostane jednoduchšie deklarovať napríklad poznávací zájazd do našej pohostinnej vlasti cez cestovnú kanceláriu. Alebo do inej európskej krajiny.

Ako Marina Vlady a Vladimír Vysockij?

Keď som predchádzajúce riadky písal, boli sme s Marinou šťastní a listovali si v spomienkach francúzskej herečky Mariny Vlady, ako sa počas Brežnevovej éry vydala za herca, básnika a pesničkára Vladimíra Vysockého. Množstvo administratívnych, byrokratických absurdít a nezmyselných vzájomných podozrievaní na jednej strane komunistických, na druhej kapitalistických úradníkov. Ona po sobáši žila v Paríži, on v Moskve…stretávali sa raz tam, raz inde…vybavovačky ich stáli obrovské množstvo energie. Zaujímavé čítanie. Koľko z týchto zážitkov budeme mať spoločných?

Na pozadí „zahmlenej“ vojny

Aj v dnešnej „zahmlenej“ vojne – tak medzi štyrmi očami voláme „taktické“ správanie sa USA s EÚ a Ruska – je pre Slovensko a EÚ neodškriepiteľne stále zaujímavá najmä možnosť ruského míňania peňazí na turistickom trhu. Napriek sankciám Európy.

Ruské úrady sú však veľkodušnejšie a zhovievavejšie pri udeľovaní víz Slovákom, ako to platí opačne. Nemusíme dokazovať „solventnosť“ a tisícky eur pripravených na minutie v Rusku. Pri žiadaní o víza nepredkladáme dôkazy o zaplatení nocľahov v ruských hoteloch (aspoň ja som nemusel). Rusi, ktorí chcú víza do štátov Schengenu, musia preukazovať všeličo.

A samotná hranica bola, a ako zdá vždy zostane, strašiakom. Pochopil som to pred časom vo vlaku z Moskvy do Bratislavy na ukrajinsko-slovenskej hranici ešte pred vypuknutím konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou. Mladší Rusi pri vstupe do EÚ museli okrem iného slovenským colníkom dokazovať, že okrem zabezpečeného ubytovania nesú so sebou stovky eur na míňanie.

Aj keď to už preverili Slováci pri udeľovaní víz. Ak ich podľa mienky strážcov schengenskej hranice nemali dosť v peňaženke, mladí Rusi trpezlivo vysvetľovali, že ich platobná karta je pravá. Že ju dokážu vložiť do najbližšieho bankomatu a preukázať dostatok financií. A že nebudú riskovať okradnutie hotovosti napríklad počas spánku vo vlaku. Colníci bankomat po ruke nemali a dokola odriekali svoje. Pravdepodobne podľa inštrukcie…. Tak som sa teda jedného 17-ročného ruského študenta. Chlapec zjavne colníkovej slovenčine nerozumel. Opýtal som sa slovenského zástupcu zákona so všetkou zdvorilosťou, či podobná ostražitosť nie je prehnaná? „Aká prehnaná?! Ja vás, Európana, chránim! Za-pa-mä-taj-te si to! Chrá-nim!“