ONDREJ JARIABEK: V tieni ľudákov aj komunistov

Príbeh herca Ondreja Jariabka je typický pre mnohých slovenských umelcov, ktorým osud vytýčil život v mantineloch totality. Ľudáckej a komunistickej. Mal dve možnosti – vzoprieť sa, čo znamenalo zákaz činnosti, alebo skloniť hlavu a slúžiť režimu…Celkovo nakrútil 33 filmov a 55 televíznych seriálov, filmov a inscenácií. Súčasní mladí ľudia ho poznajú pre nezabudnuteľný dabingový hlas baby Jagy v kultovom MRÁZIKOVI (1964).

Ondrej Jariabek, od detstva prezývaný Ondriš, sa narodil 20. februára 1908 v Kráľovej Lehote ako syn železničiara. Vyrastal v Hybiach, v lone liptovskej prírody. Bol dobrým žiakom a rád pomáhal starému otcovi, ktorý bol bačom. Po štúdiu na Učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi, získava v roku 1927 miesto na Obecnej škole v Čadci.

Jariabek oplýval všestranným nadaním, ktoré sa v tom čase od učiteľa vyžadovalo. Bol dobrý športovec, maliar, písal verše a nadovšetko rád sa venoval ochotníckemu divadlu. A samozrejme, ako učiteľ sa začal politicky angažovať…

V Slovenskom národnom archíve, vo fonde Hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy je o tom veľa materiálov. Jariabek sa vyznamenal predovšetkým ideologicky, ako autor textov k niekoľkým gardistickým pochodom. V časoch Slovenského štátu bola najpopulárnejšia pieseň „Kamaráti Na stráž!“ ktorú Jariabek zložil s hudobným skladateľom Tiborom Kemenešom. Stal sa členom Hlinkovej gardy a vystupoval na mnohých zhromaždeniach ako agitátor, horliaci za slovenskú samostatnosť.

V roku 1939 preložili Jariabka do Prešova, kde učí a organizuje politický a spoločenský život.  Chvália ho v dobovej tlači, v denníkoch SLOVÁK či GARDISTA, kde sa o ňom píše ako o  „zapálenom vlastencovi a aktívnom členovi HG. “

Dnes ťažko možno posúdiť, ako hlboko bolo Jariabkovo nadšenie pre Tisov Slovenský štát úprimné. Koľko v ňom bolo vlastenectva, koľko „povinných jázd“ a nadpráce, ktorou sa chcel zavďačiť moci. On sám, vo svojom vtedajšom životopise uvádza: „Môj otec ako nebezpečný pansláv sedel za maďarskej éry v žalári. Vychovával ma v prísnom, slovenskom duchu.“

Ondriš Jariabek ani v Prešove nezabúda na svoju najväčšiu lásku – divadlo. V roku 1941 si jeho pôsobenie v ochotníckom súbore J. Záborského všíma režisér Ján Jamnický a angažuje ho do činohry SND v Bratislave.

Možno práve to bola méta, po ktorej mladý aktívny učiteľ túžil. Stať sa profesionálnym hercom. Od tohto okamihu sa Jariabek oddane venuje svojej hereckej profesii a do politiky sa zapája málo. Jeho gardistická minulosť nezostala utajená a po oslobodení sa podrobil niekoľkým výsluchom. V archívoch sa našli výpovede svedkov, ktoré o pôsobení Jariabka na Kysuciach, keď sa „vyháňali Židia a Česi“, nehovoria lichotivo. On sám prešiel povojnovými previerkami bez problémov a mohol pokračovať v tvorbe na doskách SND.

Blížila sa ďalšia totalita, ktorá mala vydržať dlhých štyridsať rokov. Žiaľ, práve táto doba začala formovať rodiacu sa slovenskú kinematografiu, ktorá vznikala bez tradícií a zázemia. Jediný Slovák, ktorý mal s hraným filmom bohatšie skúsenosti, bol Paľo Bielik, hlavný predstaviteľ filmu Martina Friča, JÁNOŠÍK (1935), ktorý pred vojnou účinkoval v troch českých filmoch. Práve on dostal za úlohu nakrútiť prvý slovenský hraný film.

Je leto roku 1946 a na Donovaloch sa stretáva štáb filmu VARÚJ..!, ktorý pracuje pod umeleckým dozorom českých filmárov Friča, kameramana Hanuša a scenáristu Steklého. Na slovenskej strane Bielik, Krška a Bukovčan. V adaptácii divadelnej hry I. Stodolu, BAČOVA ŽENA, debutovala generácia mladých slovenských hercov: Július Pántik, Martin Huba, František Zvarík, Ladislav Chudík, František Dibarbora. A v úlohe Kočiša, Ondriš Jariabek.

Nedostatok hercov aj režisérov

Čo sa týka filmu, na Slovensku je v tých časoch všetkého nedostatok: hercov, režisérov, scenáristov, kameramanov. Neexistujú ateliéry, chýba technika aj vyškolený personál. Tí, ktorí sú šikovní, stíhajú niekoľko profesií naraz. Ondriš Jariabek sa učí za pochodu a je  usilovný. V období 1947 – 48 pôsobí ako režisér Československého filmu, v rokoch 1950 – 53 ako externý pedagóg pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Od roku 1951 opäť v SND.

Divadelná hra SND Dobrodinci.

 

Jeho doménou boli komické postavy dobrosrdečných svákov ale aj negatívne typy úžerníkov, podlízavcov a intrigánov. Od začiatku, spolu s Jozefom Kronerom a K. L. Zacharom, hrával prevažne zrelých mužov a starcov.

V roku 1947 sa mihne v jednej z ČAPKOVYCH POVIEDOK, (r. M. Frič) ako krčmár. A už je tu február 1948, ktorý znamená zmenu režimu. Druhý Bielikov film VLČIE DIERY (1948) už hodnotili noví ideológovia. Vyčítali mu, že v ňom nezdôraznil vedúcu úlohu komunistickej strany v SNP. Bol to signál o tom, kam sa bude uberať slovenský film.

Ondrej Jariabek je stále na čele. V roku 1949 sa s Ivanom Bukovčanom ako scenárista a herec, podieľa na vzniku lyžiarskej komédie ČERTOVA STENA (r. V. Wasserman). Kritika filmu vyčíta prvorepublikové maniere, čím naznačuje, že je málo angažovaný.

Rok 1950 znamená pre Jariabka nástup do prvej línie. Komunisti dokázali spojiť nespojiteľné. Na scenári budovateľského filmu PRIEHRADA (r. P. Bielik), spolupracujú tri naskrze rozdielne osobnosti. Bývalý ľudák Jariabek, partizán, komunista a neskorší disident Dominik Tatarka a Paľo Bielik, ktorý sa filmárskemu remeslu vyučil v Prahe. Jariabek tu zároveň stelesnil menšiu úlohu Očiaka. Film možno označiť za symbol komunistického schematizmu. Zosobňuje všetko, čím sa vyznačovalo vtedajšie umenie: triedny boj, budovateľské úsilie a nezvratnú porážku buržoázie. Tvorcovia zaň v roku 1950 získali Národnú cenu…

Prvý raz režisérom 

V tom čase sa Jariabek dostáva po prvý raz k filmovej réžii, hoci pod dozorom Čecha Bořivoja Zemana. Veselohra KOZIE MLIEKO (1950), na motívy hry J. Skalku, bola chybou už na začiatku. Priehľadná agitka o združstevňovaní a o porážke dedinského kulaka je dôkazom toho, kde sa vtedy nachádzala filmová tvorba.

Päťdesiate roky, kedy si komunisti upevňovali moc, boli pre Jariabka síce plodné, ale umelecky jalové. V tomto období účinkoval v pätnástich filmoch, žiaľ iba niektoré prežili do dnešných dní. Za zmienku stojí folklórny epos RODNÁ ZEM ( 1953, r. J. Mach), v ktorom sa, na pozadí budovateľského príbehu, prezentujú neskoršie osobnosti slovenského folklóru Štefan Nosáľ, Juraj Kubánka, Martin Ťapák, Rinaldo Oláh, Hana Melicherová a ďalší.

V tom istom roku Jariabek stelesňuje jednu zo svojich nemnohých filmových hlavných úloh. Penzionovaného úradníka Adama Rebra, v komédii Paľa Bielika V PIATOK TRINÁSTEHO. Film má byť satirou na úradnícku nadradenosť a svätuškárstvo a ak je niečím zaujímavý, tak  komediálnym herectvom Ondreja Jariabka a Oľgy Adamčíkovej. Je to prvý slovenský film vyrobeným v bratislavských filmových ateliéroch na Kolibe.

Čítajte tiež:  VJAČESLAV TICHONOV – „Bolkonskij a stierlitz.“

V roku 1957 nakrúca Vlado Bahna historickú veselohru ZEMIANSKA ČESŤ na motívy Jozefa Kalinčiaka. Film sa, vďaka mnohým televíznym reprízam, dodnes teší popularite. Je to najmä zásluhou hereckého obsadenia, ktorému dominujú Jozef Kroner, A. Kramár, Andrej Bagar, František Dibarbora, Karol L. Zachar a Ondriš Jariabek v postave zemana Barinu.

KAPITÁN DABAČ (1959) je jedným z vrcholov tvorby režiséra Bielika. Film vznikol na základe poviedky spisovateľa Vladimíra Mináča a do centra povstaleckého príbehu stavia takmer westernového hrdinu. Kapitán Dabač, (výborný Ladislav Chudík) je osamelým bojovníkom, ktorý nechce svoju túžbu po pomste spojiť so žiadnou ideológiou. Výraznú postavu starého Bôrika tu stelesňuje O. Jariabek.

Noví tvorcovia a témy

Začiatkom šesťdesiatych rokov sa zdá, že slovenský film má to najhoršie za sebou. Pribúdajú noví tvorcovia a témy. Aj starí majstri, doteraz zošnúrovaní ideológiou, začínajú realizovať svoje sny. Životnú filmovú rolu dostal Jariabek v roku 1962. Ponúkol mu ju najvernejší spolupracovník, Paľo Bielik. Po desiatich rokoch dostal zelenú jeho osudový projekt, dvojdielny veľkofilm JÁNOŠÍK (1963). Jariabek mal v ňom stelesniť symbol slovenského zradcu – Gajdošíka.

Film sa nakrúcal dva roky vo fatranských exteriéroch. V Štefanovej, vo Vrátnej a Gaderskej doline a v ateliéroch na Kolibe. Širokouhlý farebný JÁNOŠÍK stál 1O miliónov vtedajších  korún a do roku 1963 bol najdrahším slovenským filmom. Iba počas premietania v amfiteátroch si ho pozrelo 5 miliónov divákov!

Jánošíka mal hrať Karol Machata, ale režisérovi sa vo svojich 34. rokoch zdal starý. Hlavnú postavu obsadil atraktívnym ale herecky trochu toporným ilavským lekárom Františkom Kuchtom. Ďalšie herecké obsadenie: Bagar, Bindas, Kroner, Filčík, Blaškovič, Ťapák… A Ondrej Jariabek!

Jeho kreácia Gajdošíka je realistickou figúrou človeka, ktorý vykonáva svoje remeslo bez vedľajších úmyslov. Zbojníkom sa nestal z pocitu krivdy, pomsty alebo z vyšších humanistických pohnútok. Gajdošík chápe Jánošíkovo rozhodnutie bojovať proti boháčom, za zradu profesných záujmov. A preto zrádza aj on… Aj po rokoch pôsobí Gajdošík ako najplnokrvnejšia postava celého filmu.

V roku 1966 sa Jariabek objavuje v ďalšom Bielikovom historickom filme MAJSTER KAT, v postave hluchonemého sluhu Finda.  KONEC SRPNA V HOTELU OZON (1966), je zabudnutý debut českého režiséra Jana Schmidta. Ide o apokalyptický príbeh, odohrávajúci sa po jadrovej katastrofe. Skupina mladých žien pod vedením Starej (Beta Poničanová), hľadá mužov, s ktorými by mohli splodiť potomstvo. Nachádzajú iba starca, žijúceho v opustenom hoteli…

Pre O. Jariabka bol tento film prvou a poslednou príležitosťou ukázať iný, psychologický rozmer svojho herectva. Film získal na MFF fantastických filmov v Terste 1967 Hlavnú cenu.

Koniec šesťdesiatych rokov znamená pre Jariabka ústup z filmového plátna. V roku 1968 účinkuje v Jakubiskovom filme ZBEHOVIA A PÚTNICI v postave Hrebenára, a v Bielikovej dráme zo štúrovských čias TRAJA SVEDKOVIA, ako sluha Jano.

Malá úloha deda Šimeka v ORĽOM PIERKU (1971, r. Martin Hollý), predznamenáva obdobie, kedy sa Ondriš Jariabek prehráva do úloh patriarchov, dedkov a rozprávkových starčekov. Väčšiu plochu dostal v detskom filme KAMARÁTKA ŠUŠKA (1977, réžia Jozef Zachar) ako bača Fekiač, a ako dedko v príbehu zo SNP, ZLATÉ ČASY (1978, réžia Štefan Uher). Naposledy sa pred filmovú kameru postavil v roku 1981 vo filme Martina Hollého NOČNÍ JAZDCI ako starý goral Hreňo.

čítajte tiež:

JIŘÍ  CÍSLER : „Voženílek aj Belányi“

Od roku 1953, do roku 1980 sa každú nedeľu prihováral poslucháčom rozhlasu v relácii ROĽNÍCKA BESEDA ako rázovitý sváko Ondro. Svoje príspevky si sám písal a odvysielalo sa ich viac než dvetisíc.

Veľkú časť tvorby venoval Jariabek televízii. Na obrazovkách sa objavoval predovšetkým v rozprávkach a seriáloch. Za zmienku stojí starý Repa v normalizačnom ale divácky  úspešnom seriály MIESTO V DOME (1976, režisér Jozef Lacko) a Vysevec zo SVÁKA RAGANA (1976, režisér M. Ťapák).

Na sklonku života

V posledných rokoch života napísal dvojdielnu autobiografickú knihu Z PASTIERČAŤA HEREC, kde opisuje svoju mladosť a umeleckú kariéru. Členstvo v Hlinkovej garde a  ľudácku minulosť nespomína. Je pravdepodobné, že vtedajšia cenzúra by mu to ani nedovolila…

Ondrej Jariabek od roku 1948 až do smrti pokorne slúžil režimu. Dalo by sa povedať, že urobil čo po ňom žiadali. Nakoniec, nebol zďaleka jediný. V priaznivejších časoch väčšej umeleckej slobody aj on ukázal veľkosť svojho hereckého talentu. Komunisti ho tolerovali, dovolili mu hrať, ale veľkých spoločenských uznaní a titulov sa mu za ich vlády nedostalo. Sám Jariabek asi najlepšie vedel, prečo…

V súkromí pestoval veľa záľub. Bol vášnivý turista, lyžiar, fanúšik futbalového klubu Inter Bratislava. Jariabkova dcéra Zuzana vyštudovala herectvo. S otcom účinkovala ako Milica vo filme MAJSTER KAT a vo filme VRECKÁRI (1967, režisér Ľ. Filan). V šesťdesiatych rokoch emigrovala do zahraničia. Operný spevák a poslanec NR SR (strana SMER- SD) Dušan Jarjabek, je Ondrišovým synovcom.

Ondrej Jariabek zomrel nečakane 3. februára 1987 v Bratislave, vo veku nedožitých 79 rokov, na zápal pľúc. Dnes, 20. februára, uplynie 110 rokov od jeho narodenia.

Zďielať:
pošli na vybrali.sme.sk


Súvisiace články
Vitajte!