Očami a perom Rasťa Piška: Najkrajší západ slnka v Tunise.

Cestovateľské zážitky z rôznych miest zemegule sa lepšie čítajú, ak sú okorenené jedinečným humorom alebo originálnym pozorovateľským talentom. Známy autor, zabávač a inštalatér Rasťo Piško ovláda oboje. V seriáli na svk.press cez poviedkové príbehy prezrádza o krajine či pocitoch bežného Slováka v nej viac, ako akýkoľvek dokonalý turistický sprievodcovia. Dnes o cestovaní v Tunise.

O tom, či slnko už dostatočne zapadlo, alebo ešte nie, vedie takýto turista nekonečnú polemiku so svojim okolím, ale hlavne sám so sebou. V krajinách okolo rovníka, kde slnko zapadá veľmi rýchlo, často krát tento úkaz aj prešvihne. Takýto človek potom píše rozhorčené listy svojej cestovnej kancelárii. Sťažuje sa v nich, že hotel bol špinavý, miestny delegát pomalý a západ slnka veľmi rýchly.

Jednou z krajín, kde si milovníci západov slnka prídu na svoje, je Tunisko.
Hordy autobusov každý deň smerujú z prímorských letovísk do brány púšte, mestečka Douz. Tam sa vyskytuje čarokrásny prírodný úkaz – západ slnka nad Saharou! Náš delegát, rodený Tunisan Kamel, nám sľúbil čosi ešte krajšie. Západ slnka nad Fosfátovými horami!
Je to něco cheskycho, – ospevoval nám Kamel prírodný úkaz hneď potom, čo sme vyrazili z nášho hotela v Sousse. – Slunce sapada asi deset minut a když si pržiplatyte pjet dinaru, da se dochodnout, že bude sapadat o pjet minut dele!

Výlet do púšte

Cesta za unikátnym prírodným úkazom však nebola jednoduchá. Autobus vyrazil za východu slnka a tak sa dalo predpokladať, že kým nastane jeho západ, prežijeme aj iné dobrodružstvá. Kamel, okrem toho, že bol nefalšovaný domorodec, ktorý študoval v Prahe, mal neobyčajný zmysel pre humor. Dalo by sa povedať, že jeho humor bol suchý ako saharský piesok.

Když pržijedeme do poušte, tak nekterži turisté nechtějí vylézt z autobusu. Techdy ja ržeknu ržidiči, aby vypnul klimatizaci a za pjet minut jsou všichni ven! – vyhrážal sa nám sprievodca. O tom, že to myslí vážne, nás presvedčil niekoľkokrát. Keď sme počas jazdy zaspali, budil nás tak, že nečakane nahlas pustil do reproduktorov zvuk šoférovho rádia.

– Nespjete mi tady, prosim! – ospravedlňoval svoju šokovú terapiu. – Vy jste si za ten vylet zaplatyli a to je tedy velmi drachy spanek. Pak se budete stežovat, že jste nic nevideli. Proto ja vam nedovolim spat, i kdyby jste umirali!
Po hodine jazdy si už nikto nedovolil ani len žmurknúť, a Kamel nás pripravoval na najbližšiu zastávku. – Teď se podyvame na puvodny obydli domorodych Berberú. Berberži žiji ve mjeste Matmata a sve domy vykupuji do pisku!
Berberské obydlie je tuniským variantom ruskej zemľanky. Pri vchode nás privítala domáca pani, ktorá nám za ľubovoľný honorár ponúkla poldecák tuhého, mätového čaju. Agroturistika po arabsky.
– Kedy bude západ slnka? – opýtala sa nečakane stredoškolská profesorka. Jej výbava pozostávala z troch fotoaparátov, videokamery, maliarskeho plátna a statívu. Kamel sa nervózne pozrel na oblohu.
– Nezlobte se, ale je poledne. Západ slunce se neda urychlit.
Profesorka nenápadne vsunula Kamelovi do vrecka päť dinárov.
– Ja se budu snažit udelat co je v mich silach, paní. Ale držif než v pjet to nebude.

Obed

Nasledoval obed v rázovitej berberskej reštaurácii. Chvíľu sme kráčali neosvetlenými podzemnými chodbami, pričom niektorí sa chceli vrátiť.
– Ja som túžila vidieť západ slnka nad Fosfátovými horami a nie tuniských baníkov počas obeda,  – šomrala výtvarne založená dáma.

V berberskej reštaurácii to vyzeralo ako v protiatómovom kryte počas cvičenia Civilnej obrany. Na obed bolo tuniské národné jedlo kus-kus a v tuneli vznikla tlačenica. Poľská výprava, ktorá vychádzala na povrch, sa zrazila s našou a musela sa vrátiť. V reštaurácii nastal chaos.
– Prosim vas, to co vidyte na stolech, nejezte! To jsou zbytky po polske delegaci! – kričal Kamel.
Bolo neskoro, lebo niektorí už jedli. Iní sa naopak zaprisahali, že sa ničoho ani len nedotknú! Cestou z útrob reštaurácie sme sa zrazili s Talianmi. Motal sa medzi nimi aj jeden pološialený Poliak. Situácia sa opakovala a taliansky delegát vystríhal svojich klientov, aby nejedli zvyšky po Slovákoch. Keď sme sa dostali von, pribudol do našej výpravy Poliak a dve Talianky. Profesorka sa stratila a Kamel znervóznel.
– My nemužeme odejit, dokud ta pani nevyleze, – vysvetľoval Kamel a nasadil si na hlavu prilbu s baníckym kahancom.
– Nemôžete nás tu nechať samých, – protestoval tučný muž s červeným nosom. – Obed bol nedostačujúci. To jedlo by sa nemalo volať kus-kus, ale kúsok-kúsok!

Fosfátové hory

Našťastie, naša profesorka vyliezla v sprievode istého Nemca, ktorý sa stratil v katakombách včera. Prvé, čo ju zaujímalo, bola skutočnosť, či medzitým nenastal západ slnka. Keď sa uistila, že všetko je v poriadku, poďakovala Nemcovi za spoločnosť a Kamelovi strčila do vrecka ďalšiu bankovku.
– A nyni se pršesuneme do mjesta Metlaoui, odkud pojedeme džipy do uzke strže Seldja, do Fosfatovych hor! – informoval nás sprievodca.
Vystúpili sme v centre tuniského fosfátového priemyslu, kde to vyzeralo ako na opustenom továrenskom dvore. Kamelova  opálená tvár zbledla. Po džípoch nebolo ani stopy. Náš sprievodca vytiahol mobil a arabsky sa dovolával spravodlivosti. Keď sa mu vybila batéria, padol na kolená smerom k Mekke a začal sa modliť.
Slnko prekročilo zenit a ďalšia bankovka od profesorky postavila Kamela na nohy.
– Mjeli jsme spoždeni a ten človjek s džipy si myslel, že my už nepršijedeme. Namisto nas odvezl do Fosfatovych chor Němce! Ale nevadi, neco vymyslim, – povedal Kamel a ďalšia päťdinárovka zakotvila v jeho vrecku.
Išli sme na neďalekú železničnú stanicu, kde stál vyhliadkový vlak, plný zahraničných turistov. Kamel od nás vybral po desať dinárov a do rúk nám strčil akési lístky.
– Tohle je salonní vlak tuniskeho beje, ktery nas odveze do chor. Nastupte si a tvaržte se, že se navzajem nezname, – poradil nám Kamel, nasadil si blond parochňu, a okuliare s falošným nosom a fúzikmi.
Vlak bol plný, ale napriek tomu neodchádzal. Na peróne sa objavili muži v oblekoch a čiernych okuliaroch. Pobehovali a čosi vzrušene rozprávali do prenosných vysielačiek. Oddiel policajtov zatiaľ zadržiaval asi stovku rozhorčených Nemcov, ktorí mávali miestenkami a snažili sa dostať do vlaku. Celý podfuk praskol, keď sa Kamelovi odlepili fúzy a z vlaku nás hanebne vyhodili…

Slnko sa nebezpečne klonilo k západu a Kamel nám začal vracať peniaze. Čo bolo najhoršie, peniaze vrátil aj profesorke.
– To se mi v živote nestalo, – vysvetľoval. – Ten človjek s džipy mne oklamal.
Profesorka sa mu snažila vnútiť peniaze späť. Sprievodca sa však rázne ohradil, čo znamenalo, že situácia so západom slnka musela byť naozaj vážna.

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – V pazúroch animátora

 

– Nechte si svoje peníze, paní! Já nejsem chajzl! Já nemužu brat penize za něco, co nejsem schopen splnit!
Karmínovo – zelený západ slnka nad tuniskými horami sa v ten deň nekonal. Kamel nás zaviezol do mesta Gafsa, kde sme náhradou za Fosfátové hory, navštívili gýčové dysneylandové mestečko v štýle Tisíc a jednej noci. Bola tam aj fototapeta západu slnka nad Atlasom. Fotka, ktorú som si pred ňou urobil, patrí medzi moje najkrajšie.

O rok som sa do Tunisu vrátil a Kamel ma džípom zaviezol do Fosfátových hôr. Odfotil som sa pred nádherným západom slnka, ale výsledok nestál za veľa. Každý, kto tú fotku videl, mi tvrdí, že vznikla v ateliéri. A naopak. Snímok pred fototapetou v Gafse, pôsobí nanajvýš skutočne a prirodzene.

Mimochodom, na zájazde bola aj výtvarne založená profesorka. Pohybovala sa v spoločnosti Nemca, s ktorým sa zoznámila vlani, v berberskej podzemnej jedálni. O dva mesiace mi poslali svadobné oznámenie. Ďalší dôkaz o tom, že skutočnosť je niekedy oveľa gýčovitejšia, ako gýč samotný.

 Tunisko,  Sousse, december 1997

Ilustračné FOTO: Pixabay.com

Zďielať:
pošli na vybrali.sme.sk


Súvisiace články
Vitajte!