Očami a perom Rasťa Piška: No smoking v USA!

Možno mi niekto neuverí, ale považujem sa za slušného človeka. Dokonca si myslím, že som aj dobrý občan. Na ulici vždy zdvihnem papier a nosím ho v ruke dovtedy, kým nenájdem prázdny odpadkový kôš. Niekedy to trvá celý deň.

V cudzine sa správam ešte lepšie. Uvedomujem si, že som tu len na návšteve, a preto sa snažím, aby si moju prítomnosť nikto z domorodcov ani len nevšimol. V hoteloch si nesťažujem, neobťažujem dámsky personál a zásadne nekradnem toaletné potreby. Skrátka, ako hosť som ideálny a to isté očakávam aj od hostiteľov.

Aj preto som sa v New Yorku cítil ako cement v ruskej malte. Nikto ma nehľadal, nikoho som nezaujímal, skrátka, nebolo ma. Americké protifajčiarske zákony bolo to jediné, čoho som sa mohol obávať. Naučil som sa preto niekoľko kúskov, ktoré by mal ovládať každý fajčiar, ktorý sa chystá navštíviť krajinu, kde milovníka nikotínu prenasledujú ako krta v jarnej záhrade. Dokázal som horiacu cigaretu bleskovo schovať v dlani, vo vrecku nohavíc, v ústnej dutine, ba dokonca, v krajnej núdzi, aj prehltnúť!

Napriek tomu, že na fajčiara sa v USA hľadí ako na ľahkého recidivistu, Američania fajčia hojne. Počas obedňajšej prestávky to v okolí americkej burzy vyzerá ako na čerstvom zhorenisku. Mladí brokeri v perfektne ušitých oblekoch sa prechádzajú po ulici a v ústach cmúľajú polmetrové cigary, ktoré pripomínajú šúľky dynamitu.

Pri mojej vrodenej slušnosti a rešpektovaní zákonov, som sa v New Yorku nedostal do vážnejších problémov. Dvakrát som, nechtiac, narušil nefajčiarsku zónu v čínskom bufete. Raz sa mi podarilo spustiť protipožiarne zariadenie v Rockefeller center. Pretože Američania chápu fajčenie ako duševnú poruchu, dostalo sa mi zakaždým iba láskavého napomenutia s výstrahou.

Skutočne zaťažkávajúcou skúškou z fajčiarskej abstinencie, bol pre mňa vyše osem hodinový spiatočný let do Londýna…

Letisko J. F. Kennedyho  patrí medzi najväčšie na svete. Je na ňom všetko, čo si cestujúci dokáže predstaviť. Nájdete tu libanonskú reštauráciu s termálnym kúpaliskom, ručnú výrobňu korkových štupľov, thajskú masáž, opravovňu suchých zipsov i záchody pre hispánsku menšinu. Jediné, čo tu nenájdete, je miestnosť pre fajčiarov!

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Americký živel Kamila.

Pasovú kontrolu sme mali za sebou a do odletu zostávali takmer dve hodiny. Bolo treba doplniť deficit nikotínu v tele.

Bol som najmladší a preto som nechal mojich dvoch kamarátov, aby si vybrali svetové strany, na ktoré odídu hľadať fajčiarsky kútik. Zostal mi východ, konkrétne asi poldruha kilometrová chodba s pohyblivým chodníkom. Cestou som objavil opravovňu chirurgických rukavíc, požičovňu kolieskových korčúľ, dva butiky, kde predávali umelohmotné tekvice na Helloween, a útulok pre psov. Keď som narazil na shoping center s dámskou kozmetikou o rozlohe brazílskej Maracany, vedel som, že je zle! Chvíľu som vetril. Keď moje trénované čuchové orgány nezaznamenali ani stopu po cigaretovom dyme, rozbehol som sa späť.

Asi po pätnástich minútach svižného poklusu som v diaľke uvidel zaujímavý úkaz. Vyzeralo to ako veľká hranatá žiarovka z mliečneho skla. Keď som sa dostal bližšie, zistil som, že ide o presklenú, hermeticky uzavretú miestnosť pre fajčiarov. Nepriedušnú, bielu farbu jej dodávali chuchvalce tabakového dymu, ktoré sa v sklenenej vitríne prevaľovali ako ranná londýnska hmla.

Podarilo sa mi dostať dnu, pričom z fajčiarne do letiskovej budovy unikol asi kubík dymu. Stačilo to na to, aby sa v miestnosti trochu rozjasnilo a dalo orientovať.

Neveľká plocha asi piatich metrov štvorcových bola posiata množstvom tiel. Niektoré sa už nehýbali a boli pravdepodobne v rozklade. Ale keďže dym konzervuje, nebolo to zatiaľ cítiť. Začali mi slziť oči. Matne som zazrel arabského šejka, ktorý si mocne poťahoval z vodnej fajky, o rozmeroch menšieho dedinského traktora. Vzadu som zbadal krčiť sa mojich dvoch kamarátov. Snažili sa navzájom si pripáliť cigarety, ale v tom pekelnom dyme nevideli jeden na druhého.

Skupinka vlasatých indivíduí latinskoamerického výzoru mi bola hneď podozrivá. Navzájom si podávali ručne šúľanú cigaretu. Kým sa dostala k poslednému, ten prvý už šúľal novú. Dvaja statní černosi šlukovali hrubé cigary, ktoré v ich ústach mizli ako čokoládové trubičky…

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Aj v Amerike platí, že v jednote je sila!

Hľadal som po vreckách cigarety, ale v tom chvate som ich asi vytratil. Nakoniec, boli mi aj tak nanič. Stačilo sa iba posadiť a inhalovať z plných pľúc. Dymu tu bolo na rozdávanie.

Asi po polhodine nás objavil letiskový detektív. Mojich kamarátov dali hľadať ich manželky. To nám nakoniec zachránilo život. Ihneď sme dostali kyslíkové masky a po desiatich minútach sme boli schopní prevziať si u stevarda palubné lístky.

Let našej linky sa aj tak oneskoril. Istá časť cestujúcich protestovala proti cigaretovému zápachu, ktorý sa šíril z našich šiat. Museli sme vystúpiť a podrobiť sa špeciálnej, kyslíkovej deratizácii. Tá z našich odevov odstránila aj posledné stopy nikotínu.

Let do Londýna sme prežili. Zachránil nás plátok údeného lososa, ktorí sme dostali na večeru. Vložili sme ho do papierového vrecúška, z ktorého sme spolu s kolegami striedavo inhalovali…

U.S.A., New York, október 1996

FOTO: dreamstime.com