Očami a perom Rasťa Piška: Americký živel Kamila.

Pripadalo nám to smiešne, lebo tá predpoveď nemala konca. Oblaky nad Severnou Amerikou sa pomaly krútili, len oblasť Mexického zálivu bola čistá ako zrkadlo.

V ľavom dolnom rohu obrazovky stála masívna černoška v ružovej blúzke a čosi nezrozumiteľne vysvetľovala. Po chvíli prešla na opačnú stranu, a prstom ukázala na matný bod povyše Jamajky. V nasledujúcom, zväčšenom zábere sme uvideli priesvitný, lievikovitý tvar, pripomínajúci slimáka.
– No jo. Uvidíme, – povedal pán Prstomladský a zhasol televízor.

Jeho rodinu, okrem manželky a dcéry, tvoril aj jeho zať, kubánsky emigrant Fernando. V lete pomáhal okolo motela a mimo sezóny sa živil ako wrestlingový zápasník. Jeho umelecké meno znelo Cuba devil. Zásluhou „inteligentného“ výrazu tváre, sme ho však premenovali na Kuba debil.

– It is hurican Camilla, – tešil sa Kubánec a vystrčil dopredu spodnú čeľusť.
– To by byl letos třetí, – povedal pokojne domáci pán a my sme spozorneli. Vidina blížiaceho hurikánu nás príjemne vzrušila. Bola to atrakcia, na akú neupozorňoval žiadny turistický bedeker. Navyše, ako zdôraznil Pišta, bola zadarmo.
– Čo sa týka toho Hurikánu… Je to veľmi nebezpečné? – informoval sa opatrne Oliver.
– Ani ne, – znela lakonická odpoveď. – Akorád se nevyplatí stavět pořádnej barák a kupovat si nový auto. A musíte mít pojištěný i rezervní zuby.

Ale hurikán bol v tej chvíli strašne ďaleko a pokojné more všade okolo nás. Treasure Island, kde sme trávili posledné októbrové dni, bol skutočným ostrovom pokladov. A najväčší poklad, na ktorý sme tu narazili, bol absolútny pokoj.
Na druhý deň som náhodou nazrel do recepčnej miestnosti motela. Naši domáci sa mlčky dívali na akýsi katastrofický film. Na obrazovke sa striedali zábery temnej, mesačnej krajiny. Cez prevrátené vraky áut ležali polámané stromy. Po okolí sa ponevierali smutní, otrhaní ľudia, stojaci po kolená vo vode.

– No jo, Kajmanský ostrovy to chytli na plno, – povedal majiteľ motela. – Teď jsou jen dvě možnosti. Buď se to vyřádí na Kubě, nebo to dostanou Haiťani.
Nasledujúce zábery meteorologickej družice nám ukázali hrozivý, biely lievik, ktorý putoval Karibikom. Masívna černoška v ružovej blúzke, sa snažila odhadnúť smer jeho ďalšieho postupu. Obrovský vzdušný vír bola pochopiteľne naša Kamila. Jej ničivá sila, za posledných dvadsaťštyri hodín, neobyčajne vzrástla.
– Myslíte, že by sa to mohlo dovaliť sem?  – preglgol som nasucho.
– To nikdo neví, – znela odpoveď.

Na druhý deň, hneď po raňajkách, som utekal k televízoru. Kamila sa v plnej sile blížila ku kubánskemu ostrovu Isla de Piňos.
– Oh my god! – zalamoval obrovskými rukami Fernando a v jeho očiach sa objavili slzy. Zrazu si spomenul na svoj kubánsky pôvod, a prišlo mu úbohých krajanov ľúto.
– Nebreč, vole, – tíšil ho jeho svokor. – Alespoň se ty bolševickí krysy konečně pořádně vosprchujou!

Popoludní sa Kubáncovi uľavilo. Kamila nabrala nečakaný smer, obišla Piňos a zamierila do Yucatánskeho prielivu.
– No jo… Asi si to vodserou Mexoši. To jsou taky pěkní špindíri, – konštatoval Prstomladský. Pri televízore si medzitým zriadil základný tábor. Nasvedčovali tomu prázdne plechovky od piva a kôpky vylúskaných búrskych orieškov.

Večer sa situácia opäť zmenila.
– Ty vole, to snad není pravda, – kričal domáci. – Mámo, pojď se podívat! Ani je to neštrajchlo!
Hurikán sa zázračne prepasíroval cez prieliv a mieril do šírych vôd Mexického zálivu.
– Teď sa z toho poser! Jsem zvědav, jak to dopadne, – žasol Prstomladský a otváral si ďalšie pivo.

Sledovanie hurikánu sa pre nás stalo napínavejším, ako zápasy finálovej skupiny Stanley cupu.
– Je to velký jako kráva, – konštatoval hlavný odborník. – Podle mě to pújde pořád nahoru a schytají to v New Orleánsu!
– Ale jdi, ty, – odmietla tento tip jeho manželka. – To skončí někde v Texasu.
Pri televízore vznikla hádka, ktorá nemohla nikoho uspokojiť. Vývoj ďalšej situácie robil problémy aj čiernej televíznej rosničke. Tá svojím vzrastom pripomínala oveľa väčšieho obojživelníka. Rukami naznačovala možný pohyb hurikánu, takže chvíľu sme mali pocit, že sledujeme výpravcu helikoptér. Skrátka, začalo platiť porekadlo, ráno múdrejšie večera.

Asi o šiestej ma zobudil zvuk dodávky a hrkot akýchsi prázdnych nádob. Otvoril som dvere a neďaleko bazéna uvidel kubánskeho wrestlera. Okolo vysokej palmy rozmiestňoval prázdne železné sudy od nafty. Kuba debil pri tom vydával zvuky, akoby bojoval v naozajstnom ringu. Jeho svokor ho pozoroval so zapálenou cigaretou v kútiku úst.
– Trénuje na zápas? – opýtal som sa len tak, aby nestála reč.
– Hovno, – odvetil domáci a hodil zaťovi kotúč hrubého drôtu. Ten ním omotával sudy, zatiaľ čo jeho svokor do nich záhradnou hadicou napúšťal vodu.
– Púl tony by mohlo stačit, – mrmlal si len tak pre seba. – Nechci o tu palmu přijít. Zasadil jsem ji, když jsme to tady koupili.
Pochopil som, a utekal do izby zapnúť televízor. Hurikán Kamila  sa práve točil v strede Mexického zálivu. Masívna černoška, ktorá si konečne prezliekla ružovú blúzku, naznačovala, že sa rúti na nás.

– Měli by ste jít do hypermarketu a koupit si něco k žrádlu a pití. A taky ňákí baterky. Múže to klidně trvat dva dny. A než znova spraví elektriku, i štyri, – hovoril pokojne Prstomladský a vykladal z dodávky kartóny piva, ktoré mali slúžiť výhradne na jeho potrebu.
To už boli hore aj ostatní a snažili sa zistiť, čo sa deje.
– Prosím vás, kde je tu kryt Civilnej obrany? – opýtala sa Pištova žena, a my sme jej v duchu zatlieskali.
– Jakej kryt, milostpaní? – tváril sa nechápavo domáci. – Tady jste v Americe a Amerika je bezpečná země. Tady žádná atomová válka nehrozí, viď mámo? – zakončil a začal vykladať zásobu cigariet, ktorá by menšiemu partizánskemu oddielu v Karpatoch vydržala celú zimu.

Okamžite sme absolvovali poldňový nákup v hypermarkete. Keď sme sa večer vrátili, rodina Prstomladských neverila vlastným očiam.
– Jdete na púl roku do Tibetu, nebo co? – žasol domáci, keď uvidel ženy s taškami plnými vákuovo balenej salámy a chleba. Ja som vliekol dva kartóny minerálky a ruksak plný whisky. Pišta mal na starosti sadu baníckych prilieb s karbidovými kahancami. Oliver trepal kyslíkovú bombu s dýchacím prístrojom. Milan niesol deväť nepremokavých spacákov s polyuretánovou vložkou. Jožo štyri gumové veľrybárske plášte s kapucňou a čižmami.
– Zabudli sme na niečo? – spýtal sa Oliver, ale majiteľ motela iba mávol rukou.
– Ozaj, ako zistíme, že sa hurikán blíži? – snažil som sa vymámiť dôležité informácie od domácich.
– Asi dvě hodiny předtím vodsať zdrhnou všichni ptáci, takže tady bude ticho jako v hrobě. Pak se stratí slunce, takže bude absolutní tma. No a pak to přijde. Až se zas rozední, bude po všem! – konštatoval otrávene domáci a dofajčieval prvý kartón cigariet.
Celú noc som nemohol zaspať. V polyuretánovom spacáku a baníckej prilbe mi bolo neznesiteľne teplo. Neviem koľko bolo hodín, ale zobudil ma škripot. Vonku vládlo hrobové ticho. Jediné, čo mi napadlo, bola skutočnosť, že hurikán sa práve chystá vyvrátiť palmu, zichrovanú päťstolitrovými sudmi. Bál som sa otvoriť dvere, ale škripot bol taký neznesiteľný, že mi na chrbte naskakovali zimomriavky.

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Brandenburské reminiscencie

Keď som vykukol spoza okenice, pri bazéne som uvidel spoteného Kubánca. Odmotal drôty, ktorými včera spútal päť železných sudov, a práve sa jeden z nich pokúšal prevrátiť.
– Kill your father… kill your mother… kill your sester, – mrmlal si Fernando zázračné formulky, ktoré zrejme pochádzali z jeho wrestlingovej éry. Cuba devil dával do svojej činnosti všetku silu, ale sud sa mu prevrátiť nepodarilo.
Škripot, ktorý bol spôsobený násilným kontaktom železa s betónom, zobudil všetkých. Posledný sa na terase objavil Prstomladský s rodinou.
– Jdi do prdele, debil, – zahrešil starý pán a v saténovej pyžame zbehol k bazénu. – Když jsem ti říkal, abys tu vodu vylil, tak jsem neříkal, abys nás všechny vzbudil! – dokončil a odšrauboval železné zátky, ktoré mali sudy na bokoch.

Voda s hlasným žblnkotom vytekala a Kubánec nechápavo krútil hlavou.
– No co je, kurva? – obrátil sa Prstomladský na nás. – Jděte klidně spát, hurikán se nekoná. Když nevěříte, zapněte si televizi.
A naozaj. Kamila, celkom nepochopiteľne, cestou na Floridu, stratila svoju silu a úplne sa rozpadla. Skončila ako smiešny vánok, ktorý možno práve v tej chvíli povieval v korune Prstomladského palmy.

  USA, Florida, október 1996

FOTO: dremastime.com, google.com