Očami a perom Rasťa Piška: Natri mi chrbát!

Rozvoj turizmu zaznamenal v 21. storočí svoj nepochybný vrchol. V rámci destinácií, dopravy, ubytovania, i úrovne poskytovaných služieb, si môžu dovolenkári dopriať akýkoľvek luxus. V takejto dobe je nepochopiteľné, že hotelieri a majitelia pláží, zabúdajú na jednu základnú službu. Jej zavedením by odbúrali posledný zdroj napätia, ktorý môže pokaziť vašu dovolenku. O akú službu ide, prezradí humorista Rasťo Piško v ďalšom pokračovaní svojich dovolenkových dobrodružstiev, aktuálne z Talianska.

Takouto službou je zriadenec, ktorý by za primeraný paušál, či poplatok, natieral ženské osadenstvo pláže olejom, opaľovacím krémom, alebo inými ochrannými prostriedkami. Ak niekto o mojom návrhu pochybuje, vysvetlím pohnútky, ktoré ma k nemu viedli.

Pláž hotela Exscelsior v talianskom Bibione, vyzerala ideálne. Na malý stolík som si rozložil všetky veci tak, aby som ich mal na dosah ruky. Boli tu cigarety, zapaľovač, fľaša minerálky, slnečné okuliare a uterák. A predovšetkým tu bolo veľké viazanie Revue svetovej literatúry z rokov 1967 – 69, ktoré som sa chystal počas dovolenky prečítať.

Išlo o vzácnu tlačovinu, ktorú mi požičal kamarát Pavlík. Ešte predtým, ako mi viazanie odovzdal, som musel odprisahať na život nášho psa, že mu ho nepoškodené vrátim. Keď si uvedomím, že Pavlík počas dovolenky nášho psa strážil, išlo o vydieračskú dohodu, v ktorej náš trpasličí pudel Pigi, zohrával úlohu rukojemníka.

V okamihu, kedy som sa pohodlne vystrel na ležadlo a do rúk zobral spomínanú knihu, vyšla z mora moja žena. Má taký zvyk. Najprv si zapláva a potom, ako sa osuší, prichádza jej klasická veta.

Natri mi, prosím ťa, chrbát, – povie, akoby medzi rečou, a automaticky  sa ku mne otočí spomínanou časťou svojho nežného tela.

Psychické pochody, ktoré sa v takej chvíli spúšťajú v mojej hlave, nedokážem popísať. Často sa menia na psychický cval, ba dokonca až na psychickú paniku, akú zažíva človek, utekajúci pred vlnou tsunami. Žena to vie. Napriek tomu to roky na mne skúša. Baví ju dráždiť pravekého šabľozubého tigra, ktorý odpočíva. Viem to, lebo moja reakcia na jej žiadosť, pripomína reakciu tohto dávno vyhynutého predátora. Prúd mojich nadávok je taký rýchly a originálny, že väčšinou zaskočí aj mňa. Chladná zostáva iba moja žena.

– Už si sa upokojil? – povie, keď človeka opustí prvý záchvat zlosti.  – Prečo sa nenatrieš hneď, ako prídeme na pláž?! – snažím sa jej, po stý raz, vysvetliť príčinu môjho náhleho vzplanutia.  – Lebo sa mi nechce, – odvrkne, a do rúk mi strčí fľašu s akousi odpornou emulziou, ktorá svojou konzistenciou pripomína kondenzované mlieko. – To mi robíš naschvál, – opakujem celkom zbytočne. – Vždy, keď začnem čítať, musíš sa objaviť ty, a žiadať ma, aby som ti natrel chrbát!  

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – hrad grófa Draculu

-A čo je na tom také strašné!? – prejde do protiútoku  žena. – Ten okamih! – vzkypí vo mne žlč. – A  ten tón, v ktorom cítim tú škodoradostnosť s akou rušíš moje kruhy!

– Len sa nevyhováraj, Pytagoras, a natieraj, – povie žena a opäť mi otrčí chrbát. Ponižujúca procedúra je nekonečná. Žena je nespokojná, žiada aby som krém na jej pleť nanášal plynulo, rovnomerne a predovšetkým jemne a s láskou. Ani jedno sa mi, pochopiteľne, nedarí. Keď to celé skončí, zistím, že moje ruky sú mastné až po lakte.

Pocit ako automechanik

– Cítim sa ako automechanik, – zašomrem nakoniec.  – No dovoľ! – chytí sa mojej poznámky žena, ktorá v tom čase už leží na bruchu. – Chceš povedať, že som nejaká dodávka, alebo čo?!

– Nepoznám auto, ktoré by spotrebovalo toľko oleja, ako ty!

– Nekecaj, a čítaj, – povie unavene žena. – Už ti dám pokoj.

Neopatrne siahnem po Revue. Keď si uvedomím, čo som spáchal, je neskoro. Na stránkach, kde sa píše o francúzskom surrealizme, sa nezmazateľne objavili mastné odtlačky mojich prstov! Nastáva ďalší výbuch zlosti, oveľa väčší, ako ten prvý. Tentoraz aj žena pochopí, že sa stalo niečo vážne. – Vidíš, čo si spôsobila?! – ukazujem jej knihu. – Za to všetko môže ten tvoj prekliaty olej!

– Treba si utrieť ruky a neváľať vinu na druhých! – povie žena jedovato.

– Ten olej sa nedá utrieť, umyť, ani spáliť! Je to horšie ako jadrový odpad! A ty si tým natieraš chrbát. Pozri sa na tú knihu! Pavlík ma zabije. Alebo zabije Pigiho. Až pri zmienke o našom psovi, si žena uvedomila, aká vážna je  situácia. Začali sme skúmať poškodené stránky knihy. – Z tohto sa nevysekám, – začal som lamentovať. – Sú tam moje odtlačky prstov. Podľa toho ma usvedčí každý priemerný detektív.

Situácia bola ešte horšia, ako sa na prvý pohľad zdalo. Mastné škvrny sa vpili do starého papiera a prerazili aj na ďalšie stránky. – Čo keby sme to vytrhli! – navrhla žena, ale môj pohľad ju prebodol ako harpúna. – Nepoznáš Pavlíka! Za jednu vytrhnutú stranu, odsekne Pigimu ľavú labku! Žena smrteľne zbledla a ja som sa na chvíľu zahanbil. Pavlík bol síce sviňa, ale ani ja som neveril, že by sa znížil k takejto podlosti.

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Rodoská vojna s Nemcami

– Mám nápad! – zajasala žena. – Vyžehlím tie mastné fľaky cez pijak! O tom, že ženy sa v odstraňovaní škvŕn vyznajú, niet pochýb. Trval som však na tom, že to treba urobiť hneď, aby zákerný opaľovací krém, nenarobil ďalšie škody. Žena vzala knihu a odišla do hotela. Ja som si zapálil cigaretu, ale nechutila mi. Keď som sa lepšie prizrel, zistil som, že celá nasiakla olejom, ktorý sa stále nachádzal na mojich prstoch. Napil som sa z fľaše, ale minerálka mala príchuť indulony a na jej hladine sa vytvárali mastné oká.

Od nápadu k realizácii

Asi po desiatich minútach sa na pláži objavila žena. Vyzerala šťastne a v rukách držala kornút s obrovskou zmrzlinou.– Chceš si liznúť? – povedala, keď zistila, že ju pozorne sledujem. – A čo škvrny na mojej knihe? Už si ich odstránila? – opýtal som sa bez okolkov.

Žena na chvíľu skamenela, takže náhodný divák by si mohol myslieť, že to, čo sa nachádza za ňou, nie je hotel Excelsior, ale Sodoma a Gomora. Potom pustila kornút so zmrzlinou na zem, a rozbehla sa späť. Ja, pochopiteľne, za ňou. Kráčal som oveľa pomalšie, ale o to rozhodnejšie. Vedel som, že v našej izbe sa odohrala katastrofa. Tajne som však dúfal, že žene, ktorá ju spôsobila, sa aspoň sčasti podarí zabrániť najväčším škodám.

Keď som vystúpil z výťahu na našom poschodí, prekvapilo ma, že necítim zápach požiaru. A keď som vošiel do izby, zbadal som ženu, ktorá v ľavej ruke držala žehličku. Pravú si pritláčala na miesto, kde sa v ľudskom tele nachádza srdce. – Zabudla som ju zapnúť, – zašepkala a odkväcla mi v rukách.

Nevedel som, koho ratovať skôr. Ženu, alebo knihu. Nakoniec, žena bola kompletne natretá olejom, a ja som ju nevládal udržať. Kĺzala sa mi v rukách ako úhor,  takže som ju musel odvliecť na posteľ. Kniha bola neporušená. Žena, našťastie, naozaj zabudla zapnúť žehličku do zástrčky. Navyše, žehlička bola kropiaca. To mi pripomenulo, že musím prednostne pokropiť ženu, aby sa prebrala. Nebolo to však potrebné, lebo žena sa práve hlásila k životu. Jej zdesený výkrik mi oznámil, že je pri vedomí a plne zodpovedá za svoje činy.

– Ježišmarjá! – bola jej prvá reakcia, keď zistila, kde leží. – Kam si ma to položil, ty hovädo?! Po tom, čo všetko žena  svojou márnomyseľnosťou zapríčinila, ma takéto oslovenie urazilo. Žena sa dvíhala z postele, a jej slovné útoky voči mne, neprestávali. – Mala som tu tie nové, biele šaty z kašmíru, – horekovala, vstávajúc z postele. Jej obavy o to, že šaty ktosi ukradol, boli neopodstatnené. Mala ich totiž prilepené na chrbte.

Utíšenie búrky

Nastali okamihy vzájomného obviňovania. Darmo som tvrdil, že za všetko môže ženin olej na opaľovanie. Ona tvrdila, že všetko zavinil môj zlozvyk, čítať na pláži požičané knihy. Keď nás opustila energia a invencia, začali sme bilancovať škody. Moje odtlačky prstov boli už menej výrazné a dalo sa predpokladať, že časom úplne zmiznú. Oveľa dôležitejší bol fakt, že pri podrobnom skúmaní knihy som zistil, že nepatrí Pavlíkovi. Na sedemnástej strane som našiel červenú pečiatku a evidenčné číslo akejsi knižnice, z ktorej Pavlík knihu ukradol. Bol to dobrý argument na jeho prípadné vydieranie.

– Prinajhoršom tie šaty odfarbím na čierno, – povedala zádumčivo žena, keď mastné fľaky vyčistila mydlom a teplou vodou. Zvyšok dňa uplynul v atmosfére krehkého prímeria.

– Tak mi napadlo, – povedal som žene pri večeri, – čo keby na pláži zaviedli natieraciu službu?

Žena naprázdno preglgla. – Na pláži by bol taký chlapík, čo by zadarmo natieral všetky ženy krémom na opaľovanie, – rozvíjal som svoju teóriu. – Akým krémom? – opýtala sa žena.

– Nejakým, takým… na opaľovanie!

– No dovoľ!  Mám svoju značku oleja so svojím ochranným faktorom. Nedám sa natierať nejakým – takým krémom, – zakončila žena.

– Tak dobre, – nechcel som sa vzdať bez boja. – Ten chlap by natrel každú ženu jej vlastným olejom. Podľa želania.

– Aký chlap? – zagánila žena. – Čo ja viem? Nejaký dôchodca, ktorý by si chcel privyrobiť.

– Dôchodca!? Ty by si nechal natierať vlastnú ženu nejakému úchylnému starcovi? Cítil som, že som trochu prestrelil a tak som sa snažil zachrániť, čo sa dalo. – Tak dobre, nemusel by to byť dôchodca. Možno mladý študent na brigáde.

Ty by si dovolil, aby sa na mne ukájal nejaký pubertiak?!

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Smer Limski fjord!

– A čo keby to bol kulturista? Normálny, vyškolený masér, – skúsil som poslednú možnosť. Žena sa na mňa pozrela a ja som cítil, že mi vidí až do žalúdka.

– Nehovor mi, že by si na neho nežiarlil, – usmiala sa a objednala fľašku červeného.

Napriek tomu si myslím, že nápad s profesionálnym plážovým natieračom, je skvelý. To, že sa ho dosiaľ nepodarilo zrealizovať, majú na svedomí ženy. A prečo? Prezradila mi to v ten večer, tá moja. Naklonila sa ku mne a  podozrivo sladkým hlasom mi zašepkala.

– Nepotrebujem žiadneho natierača. Veď, načo by som potom mala teba, miláčik…

Taliansko, Bibione, júl, 2002

 

Zďielať:
pošli na vybrali.sme.sk


Súvisiace články
Vitajte!