Očami a perom Rasťa Piška: Rodoská vojna s Nemcami

Boli sme ubytovaní v hoteli Blue star, dostatočne ďaleko od epicentra šialeného virvaru. Dovolenka plynula pokojne. Zdalo sa, že pravidelný rytmus raňajky – pláž – večera – spánok, nemôže nič narušiť.

Na tretí deň pobytu opustil vedľajšiu izbu starší nórsky pár, s ktorým sme si stihli vymeniť niekoľko zdvorilostných úsmevov. Keď sme sa popoludní vracali z pláže, zmocnila sa nás čudná predtucha. Predo dvermi uvoľnenej izby ležalo niekoľko ruksakov a otlčená surfovacia doska. Ten istý výjav sa opakoval po večeri, ba dokonca i pred polnocou, keď sme sa vracali z prechádzky.

Pokojný večer do …

Zažal som lampu, a po poslednej cigarete na balkóne, som sa rozhodol zaspať nad knihou Paula Johnsona, Nepriatelia spoločnosti. Bolo to veľmi zaujímavé čítanie. Svetoznámy britský historik v tej knihe dokumentuje skutočnosť, že každá civilizácia v sebe nesie zárodky svojej vlastnej skazy. Oči sa zatvárali a ja som sladko usínal, keď v tom sa na chodbe ozvala rana, ako po páde biliardovej gule!

Vyletel som z postele a vonku som našiel dvoch mladých, pripitých Nemcov, ktorí hľadali na zemi kľúč od svojej izby. Nezrozumiteľne sa ospravedlňovali a potom, čo sa im podarilo odomknúť, začali vláčiť svoju batožinu dovnútra.

Zavrel som dvere a pokúšal sa privolať stratený spánok. O chvíľu sa od vedľa ozvala tupá rana na našu stenu, a ja som pochopil, že Nemcom sa konečne podarilo dostať do izby surf. Našťastie, žena sa nezobudila a adolescenti boli takí unavení, že čoskoro zaspali.

Na druhý deň, cestou z pláže, som uvidel zaujímavý žánrový obrázok. Na vedľajšom balkóne stáli dve neduživé, alabastrovo biele postavy s oranžovými vlasmi. Prižmúrenými očami sledovali západ slnka. Pochopil som, že pre našich susedov znamená západ slnka, jeho praktický východ, a temná noc bude pre nich znamenať biely deň!

V čase, keď sme sa chystali k spánku, začalo byť vo vedľajšej izbe rušno. Mladiství zombie ožili a pripravovali sa na ťah do Faliraki. Čoskoro sme zistili, že hotel je plný podobných stvorení, ktoré ako na potvoru, usporadúvajú snem u našich susedov. Ešte horšia bola skutočnosť, že naše izby sa nachádzali na prízemí, a tak si neplnoletí Árijci, krátili cestu preliezaním balkóna. Pred polnocou to vedľa vyzeralo ako v otvárací deň mníchovského Oktobrfestu.

Pokus zasiahnuť

Žena, ktorá plynule hovorila po nemecky sa rozhodla zasiahnuť. Spustila na Germánov sériu nadávok, ktoré sa naučila v Bavorsku. Napodiv, mravoučná kázeň v rodnom jazyku na Nemcov zapôsobila a o pätnásť minút sme videli, ako kráčajú po asfaltovej ceste v ústrety nočnému životu…

Nikdy som nemal tuhý spánok a stav bezvedomia sa mi darilo privodiť iba nadmerným požitím alkoholu. Ten sme však poruke nemali, a tak som sa o pol štvrtej ráno zobudil na zvláštny zvuk. Pripomínalo to pytliaka, ktorý sa snaží prehodiť cez plot zabitého diviaka. Keď sa prasa konečne ocitlo na druhej strane, ozval sa rachot, ako keď sa zrúti celá prepravka prázdnych fliaš od piva! Opäť zakročila žena, a tentoraz bola taká razantná, že Nemci boli o desať minút v posteli! Žiaľ, zo spánku sme už nič nemali…

Poobede sa na vedľajšom balkóne objavila nová postavička. O poznanie starší chlapík dával našim susedom akúsi dôležitú lekciu. Mal opirsingované uši a na nich okuliare, aké nosieval Heinrich Himmler. Aj jeho vyjadrovanie bolo jasné, strohé a pregnantné.

O desiatej večer bol hluk vo vedľajšej izbe taký neznesiteľný, že sme museli reagovať. Žena bola tentoraz veľmi nemilosrdná a obvinila Nemcov z holokaustu, genocídy a zločinov proti ľudskosti. Na záver som im všetkým pohrozil Norimberským procesom a opätovným rozdelením Nemecka na štyri okupačné zóny!

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Obed v Monte Carlo

Obhajoby sa ujal Himmler, ktorý si medzi tým stihol odfarbiť vlasy na modro, takže vyzeral ako kreslený Homer Simpson. S ľadovým pokojom v hlase nám oznámil, že nočná hodina v tomto hoteli je o 23.00. Zároveň zdôraznil, že on a jeho spoločníci si za dovolenku riadne zaplatili, chcú si ju užiť a nenechajú sa obmedzovať dvoma občanmi postkomunistického Ruska!

V nemom úžase sme otvorili ústa, ale v tejto chvíli bolo jasné, že Himmler vyhral. Najviac nás škrelo, že Nemci nás považovali za Rusov. Potreba bipolárneho sveta však nakoniec zvíťazila a my sme túto úlohu prijali. Nakoniec, ako v dejinách takmer vždy, prví zaútočili Nemci. My sme sa iba chystali vrátiť úder.

Germáni hulákali celú hodinu, aby úderom jedenástej zmĺkli a na pokyn svojho fuhrera vyrazili na diskotéku. V kútiku duše sme obdivovali povestnú nemeckú dôslednosť a disciplínu, ktorá mala čoskoro zviesť zápas so slovanskou ľstivosťou a zaťatosťou.

Ráno o tretej nás zobudil rachot na balkóne. Ktorýsi z opilcov stúpil na voľne pohodenú gitaru, čo nás neobyčajne potešilo. Okrem vŕzgania dverí, splachovania záchodu a niekoľkých tupých úderov na našu stenu, sa nič mimoriadne nestalo. Trvalo asi dvadsať minút, kým Nemci stíchli.

Náš protiúder

Naša akcia sa mala začať vo chvíli, keď nepriateľ upadne do hlbokého spánku. Za ten čas som si stihol prečítať ďalšiu kapitolu z Johnsonovej knihy, nazvanú Návrat besov. Zvlášť ma zaujala jedna pasáž: Civilizácia sa dokáže vyrovnať so sklonom človeka k násiliu za predpokladu, že sa pevne stanovia a chránia určité hranice a že sa presadzujú zákony. Naozaj ušľachtilá myšlienka, ktorú sme sa rozhodli aplikovať v praxi. Našu odvetnú akciu sme nazvali plán Rebarbarossa a začala sa úderom pol štvrtej hodiny rannej.

Nemci zasvietili a bolo jasné, že útok ich zaskočil. Ktorýsi z nich vyšiel na balkón, aby zistil, či nenastalo zemetrasenie. Ale noc bola hviezdnatá a pokojná, a my sme ležali v posteli, paplónom dusiac škodoradostný smiech.

Keď Nemci opäť podľahli ilúzii, že to všetko je len sen a zaspali, začal útok obrnených vozidiel. Žena schytila môj plastový kufor a asi minútu ho vláčila po izbe. Ja som za ten čas presúval liatinový stôl a stoličky na balkóne.

Keď nastalo ticho, z vedľajšej izby sa ozval úplne triezvy hlas Himmlerovho dvojníka. Hovoril rýchlo a šeptom, čo znamenalo, že útoku porozumel. V tej chvíli bolo treba vzbudiť pocit, že naše revanšistické chúťky sú naplnené. Ľahli sme si spokojne spať, dúfajúc, že to isté urobí aj nepriateľ.

Stalo sa a vyčerpaní Nemci znova chrápali. Aby bol moment prekvapenia skutočne efektívny, dali sme im na odpočinok vyše dvadsať minút. Pred šiestou som s veľkým rachotom spustil plechové žalúzie. Aby si Nemci nemysleli, že ide o náhodu, nasledoval úder nohou od stola a potom žena zapla naplno vytiahnuté rádio.

Behom pol minúty boli Nemci na balkóne. Pozoroval som ich cez polootvorené žalúzie. Boli v šoku a jeden z nich v pude sebazáchovy vyskočil na trávnik. V ich očiach sa zračila hrôza z prežitého utrpenia. Možno si, niektorí z nich, v tej chvíli spomínali na zážitky z obliehaného Stalingradu, ktoré im doma rozprával dedo.

Posledný pokojný deň

V to ráno sa naši nepriatelia prvý raz objavili na raňajkách. Mali smolu, lebo jediný stôl, pri ktorom bolo voľné miesto, bol náš.

Himmler, ktorý kdesi stratil okuliare a asi dobre nevidel, si prisadol. Ostatní dvaja ho s obavou nasledovali. Ale ešte predtým slušne, po nemecky, pozdravili. Rovnako slušne, po rusky, sme im odpovedali.

Ešte v to poobedie sa Nemci prvý raz ukázali na pláži. Priniesli si aj surfovaciu dosku, ale bolo jasné, že na nej v živote nestáli. A my sme pochopili, že doska je otlčená preto, lebo sa celé dni povaľuje po hotelových izbách.

Večer sa žiadny snem Hitlerjugend nekonal a naši nepriatelia zaľahli už o deviatej. Boli sme spokojní, lebo tretia svetová vojna sa skončila našim víťazstvom. Našťastie, končila sa aj naša dovolenka. Obaja sme dobre vedeli, že sme neporazili Nemcov, ale mladého ducha. A mladý duch sa dá poraziť iba na chvíľu.

Grécko, Rodos, august 2001