Zdá sa, že názor slovenskej krčmy vo svete nezdieľajú. Dokonca ani Američania. Časopis Foreign Policy porovnal Macrona, po roku v úrade, k de Gaullovi i Francois Mitterandovi. Magazín Time ešte koncom lanského roku napísal: Aj keď Macrom popiera, že by sa chcel stať vodcom slobodného sveta, to, čo vraví, svedčí o opaku. A zvyčajne skeptický komentátor týždenníka Economist lakonicky konštatuje: Francúzsko sa stalo víťazom roku 2017. Francúzi prekonali všetky očakávania. France is back.

V Bruseli sa aj služobne najstarší francúzski diplomati čudujú, akú váhu zrazu nadobudli slová francúzskeho prezidenta. A Nemci konštatujú, že Francúzsko sa im na čele Európy opäť stalo rovnocenným partnerom. Podľa Angely Merkelovej má Macron neodolateľné čaro. Menej lyricky, ale pochvalne sa o ňom vyslovil dokonca Trump: Macron je prima chlapík. Smart, but strong.

Francúzskeho premiéra si obľúbil aj čínsky prezident Xi Jinping. Ten bol doslova dojatý, keď mu Macron daroval plnokrvného tátoša z plemena, na ktorom jazdí aj francúzska garda. A pripomenul mu, že Francúzsko bolo prvým štátom, ktorý v roku 1964 uznal Čínsku ľudovú republiku. Dobrý dojem z Macrona majú aj Rusi. Prehliadka zámku Versailles i parku okolo neho pozlátenom na koči francúzskych kráľov urobila dojem aj na Putina.

Do arény svetovej politik vstúpil Macron ako rázny mierotvorca. Na rozdiel od svojho predchodcov – Sarkozyho a Hollanda. Prvý dal príkaz na bombardovanie Lýbie. Druhý na bombardovanie pozícií Islamského štátu. Nekoordinované bojové akcie prispeli k eskalácii konfliktov v Lýbii i v Sýrii. Bez náznaku riešenia.

Macron je presvedčený, že všetky konflikty treba, už v zárodku, riešiť.  Najlepšie vzájomným dialógom. Preto navštívil Irán. Preto sa snaží o kontakt s Asadom. Macronove iniciatívy majú živú odozvu. Aj u skeptických zelených. Oceňujú najmä jeho výzvu, ktorá je zelenou parafrázou na Trumpa: Make our planet great again.

Európu drží pohromade kultúra a vzdelanie

Vyššie spomínané aktivity Macrona zaznamenali médiá na celom svete. Okrem výzvy: Vybudujme Európsku univerzitu. S podtitulkom: Európu musíme nanovo vynájsť: v posluchárňach, v laboratóriách, v knižniciach. Otcom tejto konkrétnej utópie bol, ešte v 50. rokoch, Jean Monnet, jeden z krstných otcov Európskeho spoločenstva.

Koncom februára Macron na neho nadviazal. V Davose, pred hospodárskymi bossmi sveta zdôraznil nutnosť vytvoriť spoločnú európsku armádu; spoločný rozpočet pre Eurozónu; či spoločného ministra financií. Navrhol vytvoriť sieť európskych univerzít, pretože: To čo Európu najviac drží pohromade boli, sú a budú, na veky vekov, kultúra a poznanie.

Univerzity sú, popri katolíckej cirkvi, najstaršími európskymi inštitúciami. Na ich pôde, spočiatku na vreciach vypchatých slamou, debatovali mudrci (už od raného stredoveku) o problémoch a budúcnosti kontinentu. Univerzity sú vynálezom Európanov. Univerzity sú jedným z historicky najvýznamnejších, výdobytkov Európanov. Prvé univerzity, založené v Bologni a Paríži (11.stor.), neskôr aj v Lisabone a Salamanke, či v Prahe, v Krakove a vo Viedni (14. stor.), a v polovici 15. storočia aj v Bratislave, stali sa neskôr úspešným exportným artiklom. Za veľkou mlákou sa však objavili až v 19. storočí.

Nijaký iný vynález sa nezaslúžil viac o blahobyt a prestíž starého kontinentu. Napriek tomu prvé ohlasy na Macronovu výzvu boli väčšinou vlažné. Nielen na Slovensku. Hoci, našli sa aj horlivci rektori, ktorí navrhli založiť Európsku univerzitu vo všetkých štátoch Únie. Celoeurópsky dialóg na akúkoľvek tému aj v tomto čoraz viac pripomína spory „štiepačov vlasov“. Tak ktorýsi zo starých indických mudrcov označil ľudí, neschopných dohodnúť sa na čomkoľvek.

Najčastejšie protiargumenty: rámcové výskumné programy existujú už od roku 1984. Rovnako ako programy výmeny študentov – Erazmus. Medzi rokmi 2014 až 2020 vyplatila a vyplatí EÚ iba na podporu mobility študentov 7 miliárd eur. V tomto roku uplynie dvadsať rokov od Vyhlásenia zo Sorbony. Výzvy, ktorá urýchlila bolonský proces, v rámci ktorého sa v európskom univerzitnom priestore presadili akademické tituly bakalár a master. Tieto kroky do istej miery prispeli k integrácii Európy, ale podľa Macrona už dávnejšie nestačia. Macron: Európska univerzita sa musí stať naefektívnejšou európskou vzdelávacou inštitúciou. Nástrojom jej optimálnej integrácie a všestranného rozvoja.

Potreba EÚ univerzity

Načo potrebuje EÚ takúto inštitúciu? Pýtajú sa kuvici i skeptici. Zblízka i zďaleka. Nestačí nám Europacollege v Bruggách? Európsky vysokoškolský inštitút vo Florencii? Či celý archipelág ostrovčekov vzájomnej spolupráce vo vede, ukrytý pod skratkami KIC či EIT? Macron tvrdí: Všetky problémy blízkej budúcnosti, či už digitalizácia, zmena klímy, demografia či bezpečnosť/obrana by sa mali riešiť spoločne. So zreteľom na možnosti a limity spoločného, vedecky definovaného rámca. Na akademického podhubí. S ambíciami stať sa najlepšími univerzitami na svete.

Európska univerzita by mala posilniť vedomie európskej výnimočnosti. Mala by Európu europeizovať. Pomocou svojich vedcov, učiteľov, študentov a spolupracovníkov. Mala by sa stať kritickou arénou. Pre stotisíce, nielen pre niekoľko tisíc vyvolených. Na Európsku univerzitu by boli prijímaní najmä Európania. Bez ohľadu na krajinu pôvodu, bez stanovených kvót.

Kto sa o štúdium bude uchádzať mal by spĺňať niekoľko predpokladov: najmä výbornú znalosť angličtiny. Okrem materčiny by však mal ovládať tretí európsky jazyk s tým, že počas štúdia si osvojí aj štvrtý. Macron: Pestrosť, rôznorodosť, diverzita, ale nie rozpad. V tom je budúcnosť Európy.

Počas prvých dvoch semestrov by (či už budúci bakalári, alebo doktori) absolvovali všeobecné štúdium. Počas každého semestra desať kurzov, ktoré by prehĺbili ich základné vedomosti o Európe. Prehľad o dejinách kontinentu, do istej miery v kontexte s ekonómiou a filozofiou. Znalosti o budovaní Európskej únie, ale aj o jej demografii a ekonomických väzbách v globálnom meradle. Iba ten, kto by obstál na záverečných skúškach, mohol by pokračovať na špecializovanom odbore.

Európska univerzita by mala päť inštitútov. Každý v inej metropole. Jeden by sa zameral na budúcnosť spoločnosti s prihliadnutím na témy ako nerovnosť, demografia, zdravie či etika spolužitia. Druhý, European Institute od Digitalization, by integroval všetko okolo digitalizácie. Mal by, napríklad, skúmať možnosti vývoja umelej inteligencie, etiku autonómnej dopravy, vytvoriť európsky google. Tretí, European Institute of Humanities, by mal skúmať, ako sa Európa stala takou ako je. S prihliadnutím na jednotlivé kultúry, jazyky a náboženstvá kontinentu. Štvrtý inštitút, zameraný na technológie, by mal vyvíjať špičkové inovácie. Napríklad uskladňovanie obnoviteľných energií. Piaty inštitút by mal byť zameraný na prírodné vedy, s mimoriadnym zreteľom na vznik a vývoj života.

Kto to bude financovať?

Európska únia. Z vlastného rozpočtu. Na to bude potrebovať nielen viac peňazí, ale aj čiastočné presmerovanie tokov peňazí v rámci jednotlivých programov na podporu vysokých škôl. Krajiny, v ktorých bude pôsobiť jeden z piatich inštitútov, nezískajú iba prestíž, ale aj financie. Prednosť by mali mať malé a stredne veľké krajiny.

Budúcnosť spoločenstva by sa mala skúmať v Lisabone. Portugalsko patrí k najdynamickejšie sa rozvíjajúcim krajinám Európy. Okrem toho tam žije veľa migrantov. Estónsko je najzdigitalizovanejšou krajinou. Kde inde ako v Talline by sa mal zriadiť Institute od Digitalization? Humánnym vedám by bolo najlepšie v Prahe, pre jednej z najstarších európskych univerzít. (S pobočkou v Bratislave?) Štokholm a Rotterdam by si rozdelili technológie prírodné vedy. Veľké krajiny, Nemecko, Francúzsko či Taliansko by, predbežne, nehostili žiadny inštitút.

Jednotlivé inštitúty by nemali byť masové, ale ani malé školy. Už len aj kvôli tomu, že každá univerzita ovplyvňuje aj mesto, v ktorom sídli. V každom ročníku by malo študovať 2000 až 2500 študentov. Ak trvá bakalárske štúdium tri a doktorské dva roky (plus jeden rok v prvom, všeobecnom ročníku), na každom inštitúte by študovalo zhruba 15-tisíc študentov. Toľko ako na americkej Stanford University. Ale menej, ako na najväčších nemeckých univerzitách. Zachránilo by 75 tisíc študentov Európu? Macron o tom nepochybuje. O dvadsať rokov by sme mali štvrť milióna vyškolených Európanov.

Nebudú to školy pre elity?

Absolventi si neosvoja Európu iba ako abstraktný projekt, ale konkrétne. Intelektuálne i prakticky. Významne ovplyvnia mestá, v ktorých budú sídliť. A v každej krajine Európy sa jej ústrednej univerzite budú prispôsobovať lokálne, národné školy. Hoci len efektívnejšou výučbou európskych jazykov. A všeobecné štúdium (ak bude takýto koncept odobrený) by stanovilo kritériá aj pre základné školy, gymnázia a iné univerzity. Už po niekoľkých rokov by sa väčšina z nich europeizovala. Aj univerzity v Bratislave, v Banskej Bystrici či v Košiciach.

Univerzita je viac ako iba budova. Emmanuel Macron pripomenul príbeh Sorbony. Na počiatku bola idea: vytvoriť inštitúciu, kde by najmúdrejšie hlavy zvažovali situáciu doma i vo svete. A so svojimi poznatkami oboznamovali nielen kráľa aristokraciu, ale všetkých, ktorí o to stáli. Bodaj by sa Macronovi jeho „utópiu“ podarilo uskutočniť. Aj s našou pomocou?