Ľuboš ZEMAN: Beatnici ma naučili mať vlastný názor a neľpieť na dogmách

Od vydania vašej básnickej zbierky Plač vo vetre (Ikar 2010) uplynulo už sedem rokov. Nie je čas na novú zbierku? Máte vôbec čas, chuť a inšpiráciu na písanie poézie?

Nepatrím k autorom, z ktorých básne vypadávajú ako mince z automatu. Moje verše sú vždy ukradnutý kúsok zo mňa a s každou básňou akoby som o pár dní zostarol. Na svet sa už dívam unavenejšími očami a možno už tak nevnímam všetky inšpiračné záblesky. Alebo mám príliš veľkú autocenzúru a hádžem do koša aj to, čo by iní s radosťou vydali. Ale chuť písať ma neprešla. Mám už tridsať básní hotových a verím, že do konca roka bude mať vydavateľstvo kompletný rukopis. Bude to moja štvrtá kniha, možno posledná.

Stále píšete aj texty piesní. Tvorili ste napríklad úspešnú autorskú dvojicu s Vašom Patejdlom. Pre ktorých umelcov tvoríte v súčasnosti?

S Vašom sme robili pár skladieb pre Karla Gotta, ktoré som písal v češtine, dve skladby mám na ostatnej CD platni Elánu a naďalej pripravujem nové pesničky s Robom Grigorovom. Na našej scéne sa objavila aj zaujímavá kapela Instinct, ktorá zhudobňuje moje texty. V rádiách sa už chytila pesnička Na život a na smrť. Uvažujem tiež nad cover verziami mojich najväčších hitov v podaní najpopulárnejších súčasných interpretov.

Svet sa mení k horšiemu a nedáva veľa dôvodov na každodennú radosť. Čomu ste sa v ostatnom období s chuťou zasmiali?

Nedávno som v STV náhodou videl starý film s Charliem Chaplinom, s výbornou hudbou v pozadí. Toto je krásny humánny a pravdivý humor, ktorý ma rozosmeje aj po desiatkach rokov. Niekedy, keď som deprimovaný, tak si pustím Senzi TV a pri niektorých tzv. hudobných klipoch ma chytá hurónsky rehot. Obrazovo je to tak spravené, že aj hluchonemý musí mať hlboký umelecký zážitok.

Rock and roll má 66 rokov. Vás zastihol v bratislavskej štvrti Patrónka. Ako si spomínate na toto obdobie?

Táto muzika má už oveľa viac rokov, lebo je to v podstate čierne rhytm and blues a boogie woogie. Ja som sa k nej dostal podstatne neskôr a za srdce ma chytil Bill Haley a jeho Rock around Clock. Všetko to bolo o rytme, lebo túto muziku určovali bubeníci a basisti a všetky melodické riffy sa tomu prispôsobovali. Na texty vtedy stačilo pár slov, jednoduchá a krátka myšlienka. Na Patrónke bol však najpopulárnejší Elvis Presley, lebo toho milovali aj dievčatá. Všetci sme ho napodobňovali, česali si namočené vlasy a nosili hrebeň v zadnom vrecku nohavíc, aby bol vždy naporúdzi. Čierne platne s hudbou zo Západu boli vtedy nedostatkovým tovarom a vymieňali sa za iné cennosti. Na ulici sa dal za pár takýchto singlov zohnať aj ojazdený bicykel. Toto obdobie je hlboko zapísané v mojej duši.

V hudbe ste začínali ako píšuci bubeník. Okrem iných básnických a textárskych hitov ste aj autorom možno prvého slovenského big beatového textu Daj mi svoje srdce. Môžete s odstupom času prezradiť, komu bol ten text venovaný a za akých okolností vznikol?

Neviem, či bol prvý, ale vznikol asi v roku 1966 v našej amatérskej kapele Monzún. Mal som jednotku zo slovenčiny, tak som dostal domácu úlohu napísať slovenský text na anglickú hudbu z repertoáru Cliffa Richarda, mali sme hrať na zábave železničiarov z rušňového depa. A oni chceli, aby sa spievalo aj po slovensky. Takže povinné kvóty na pôvodnú tvorbu už dávno vymysleli rušňovodiči! Inak nám s nimi bolo výborne, kúpili nám nástroje, aparatúru a v železničiarskom klube Valčík pri tuneli na Ceste na Kolibu sme mali domovský prístav a skúšobňu.  Boli sme ich kapela, hrali sme im na Vianoce, MDŽ  a na Deň železničiarov. Otec jedného nášho gitaristu bol dokonca náčelníkom Hlavnej stanice v Bratislave. Speváčkou našej kapely bola začínajúca tanečnica, herečka a speváčka Katka Cigánová. Všetci sme sa na ňu pozerali a hovorili : daj mi dievča….. svoje srdce úprimné.

Čomu dnes po mnohých rokoch stále verí milovník beatnickej poézie a prózy? Zostalo vo Vás niečo z tej filozofie a životného štýlu?

Stále sa vraciam k Smutnej nahej jazdkyni od Ferlinghettiho, k Salingerovmu románu Kto chytá v žite. Aj k Allenovi Ginsbergovi, ktorého som osobne zažil na literárnom happeningu v bratislavskom Divadle hudby. Podpísal sa mi na tenisku, ktorú som neskôr stratil. Ale asi to tak malo byť, lebo to bola stratená generácia. Mne sa vždy páčil boj jedinca proti systému, taká krásna vzbura, kde nejde o umieranie, ale o iný spôsob života. Beatnici ma naučili mať vlastný názor a neľpieť na dogmách. Dnes si viac cením ich poéziu ako prózu, lebo je obrazovo silná, má blízko k džezu a dá sa s ňou melodicky pracovať.

Ste známy tým, že ako rozhlasový redaktor a píšuci novinár ste vynikali precíznym používaním spisovného jazyka. A dovolím si tvrdiť, že aj jeho zveľaďovaním. Ako sa pozeráte na rozhlasové a televízne moderovanie, či písomné a orálne prejavy súčasníkov?

Je to smutná téma, lebo ľudský život sa v mnohom zmenil, globalizácia je novodobý druh kolonializmu, ktorý sa nezdravo prejavuje najmä v kultúr, tým aj v jazyku. Reč je asi to najdôležitejšie, čím sa odlišujeme od zvierat, ale niekedy mám pocit, že v niektorých komerčných rádiách sa vraciame do praveku. Internet zabíja gramatiku a zlá angličtina spisovnú reč.

Kultúra prejavu upadla a všade je priveľa módneho slangu, krčmovej rétoriky a vulgarizmov. Jazyková úroveň našich parlamentných politikov je často taká nízka, že mnohí by v senáte starého Ríma nemohli robiť ani pouličný ruch.

Tam sa totiž rétorika vyučovala ako jeden z hlavných predmetov a bez nej nebola ani politika. Mnohí mladí moderátori majú síce krásny hlas, ale prázdnu hlavu. Som rád, že aspoň v RTVS zaviedli jazykové školenia a sprísnili kritériá výberu moderátorov. Lebo je veľa rádií, ale iba jeden rozhlas. Pre mňa osobne je to pojem zložený z dvoch slov – ROZum a HLAS.

Práve v slovenskom rozhlase ste strávili 40 rokov tvorivej činnosti na mnohých pozíciách. Päť rokov ste boli riaditeľom komerčnej televízie. Ktoré obdobie považujete za najvýznamnejšie? Môžete spomenúť aspoň niektoré osobnosti, ktoré ovplyvnili váš profesionálny rast?

S trochou zveličovania by som mohol povedať, že v rozhlase som robil všetko okrem vrátnika a generálneho riaditeľa. Naučil ma presnosti, úcte k hodnotám predkov, dal mi možnosť skĺbiť slovo s hudbou, poslal ma do sveta na skusy a odštartoval aj moju umeleckú kariéru. Mal som možnosť pracovať so skutočnými hereckými, hudobnými i spravodajskými autoritami ako Pavol Zelenay, Ali Brezovský, Ivan Krajíček, Gabo Zelenay, Ilja Jenča, Karol Machata, Štefan Horský a mnohými ďalšími. Najviac si cením to, že moji učitelia mi postavili vysoký kariérny rebrík a musel som po ňom liezť pomaly od najspodnejšieho stupienka. Do neba sa musí liezť tak dlho až kým nedozrejete na posledný krok.

Televízia ma zasa naučila vnímať detaily, pracovať s textom pod obrazom a koordinovať veľa činností do harmonického celku.

Ešte aj dnes sa stále učím, lebo digitálna éra rozhlasové a televízne vysielanie podstatne zmenila a trendy vo svete ich spájajú s novými médiami a integrujú ich navzájom. Rozhlas mnohí teoretici veľakrát pochovali, ale mýlili sa. Lebo rozhlas je svojím obsahom večný.

Dejiny vám nemôžu odoprieť dôležitú rolu v súvislosti s festivalom Bratislavská lýra. Pracovali ste na ňom ako hudobný redaktor, vedúci tlačového strediska, či ako oceňovaný autor.

Lýra mala vlani nedožité 50. narodeniny. Pre viacero generácií to bol festival, ktorý sa stal súčasťou ich života. Dnes mladým však tento názov už nič nehovorí a nechápu jeho význam pre českú a slovenskú populárnu hudbu a pôvodnú tvorbu vôbec. Myšlienka usporiadať gala koncert s najväčšími hitmi Lýry bol vynikajúci nápad. Získal som 9 lýr, takže zazneli aj niektoré moje ocenené piesne. Teší ma, že aj RTVS produkovala s ČT 10 dielny dokumentárny seriál Zlatá lýra. Režisér Peter Hledík v ňom použil množstvo archívneho materiálu, dobových dokumentov z oblasti hudby, politiky i spoločenského života. Je to program, ktorý spĺňa kritéria kvality BBC a prekvapí azda všetky generácie televíznych divákov. Bratislavskú lýru uviedli do života hudobní skladatelia Pavol Zelenay a Ján Siváček a aj vďaka nim vzniklo v bývalom Československu množstvo kvalitných pôvodných pesničiek a svoju kariéru odštartovalo veľa známych spevákov a skupín. Čas ich preveril a staré známe pesničky vstúpili do novodobej konfrontácie so súčasnosťou.

V živote ste dosť cestovali a baví vás to. Kam sa chystáte v najbližšom období?

Áno, mal som v živote také obdobie, že som veľmi veľa cestoval a písal o tom reportáže. To, čo zažijete, vám nikto nevezme. Nebudem vymenúvať všetky tie destinácie na viacerých svetadieloch, ale moje čestné miesto patrí Borneu, Indonézii, Emirátom a Vietnamu. Svet sa však vďaka terorizmu úžasne zmenšil.

Veľká zemeguľa sa scvrkla na krehký balónik, ktorý môže každú chvíľu prasknúť.

Práve preto si myslím, že prichádza čas Vietnamu. Je veľký, rôznorodý, má tisíce kilometrov zlatistých pláží, teplé more, staré pamiatky i nové veľkomestá, výborné jedlo i hotely, výhodné nákupy, milých ľudí a je zdravotne i politicky bezpečný.

Cestovalo sa vám lepšie s hudbou či bez nej?

Na cestách počúvam hudbu iba v aute, najradšej talianske hity, lebo majú krásnu melódiu a harmóniu a poskytujú skutočný relax a dobrú náladu. Do exotiky si hudbu so sebou nenosím, vnímam tú, ktorá je tam, obdivujem zvláštne hudobné nástroje i hrdelné hlasy. Keď si však chcete skutočne oddýchnuť, tak najkrajšia hudba je šepkanie stromov a šum mora.

Eva Kostolányiov, Jana Kocianová, Věra Špinarová, Júlia Hečková – to sú iba niektoré speváčky, ktoré vstúpili do vášho textárskeho sveta. Písať pre ženy je krásne zložité. Ako ste si k nim hľadali cestu?

Na rozdiel od mnohých chlapov, ja verím v čisté priateľstvo medzi mužom a ženou a vzájomný rešpekt. Umenie počúvať je náročnejšie ako umenie rozprávať a ženy to vedia oceniť. Najlepšie ženské texty som asi napísal Julke Hečkovej a Jane Kocianovej. Raz som videl ako sa jej omylom vysypala celá ženská kabelka na stôl a tak sa na jej LP platni objavila skladba Tajomstvo ženskej kabelky. Julka Hečková si pozerala pehy na tvári v zrkadielku a zrodila sa skladba To som ja, ktorá získala Cenu divákov na Bratislavskej lýre v roku 1983.

Ženy vám navyše povedia také veci, ktoré nenájdete v žiadnej knihe. Najmä o tom, ako sa pozerajú na nás mužov a po čom naozaj túžia.

Toto všetko sa podarí pri istej generačnej blízkosti, lebo, priznám sa, neviem, aký text by som dnes pripravil mladej začínajúcej speváčke…

Na isté veci v živote treba dozrieť. Víno je kultúra, ku ktorej sa musíte vedomostne, pocitovo i chuťovo dopracovať. Pitie vína je rituál a odhalí veľa o človeku samotnom. Ženy by si mali partnera vyberať aj podľa toho ako šoféruje auto a aký drink im vyberie a ponúkne. Muž, ktorý nevie v reštaurácii vybrať, oceniť a kultúrne vypiť víno, nebude najlepšia voľba. A úplná dokonalosť je harmónia jedla, vína a hudby. Víno je však aj veľmi individuálna a subjektívna záležitosť, lebo patrí duši i telu. A telo niekedy povie dosť bielemu a vyberie si červené, ktoré je v rozumnom množstve skutočným liekom. V poslednom čase mi chutia silné suché červené vína odrody Primitivo z talianskej Apúlie, dezertné Portito od Petra Matyšáka a niekedy zhreším aj so sladkým gréckym Mavrodafné. Je to aj otázka životného rozpoloženia a veku vína i človeka, lebo aj v tom sa dá nájsť značná súvislosť. V istých životných situáciách ma však poteší aj kvalitná brandy alebo írska whisky.

Často vás stretávam v kníhkupectvách. Údaje v nich dokážete tráviť hodiny. Je to váš rituál?

To je miesto, kde zabúdam na čas. Páči sa mi, že v dnešných kníhkupectvách si môžete sadnúť s knihou do kresielka, listovať v nej, čítať si fragmenty textu, prípadne si dať kávu. Niekedy tam zazriem Kamila Peteraja, Milana Lasicu alebo Borisa Filana, prípadne iné známe osobnosti. Doma mám tritisíc kníh a keď hľadám nejaký konkrétny titul, tak je to zdĺhavá činnosť. Radšej si idem kúpiť ďalšiu. Kníhkupectvo je dobré miesto na život aj na smrť. Nefajčí sa tam, je tam ticho a ste tam sám v dave. Toľko vedomostí a úcty nemáte ani na omši.

Často vraj čítate viac kníh súčasne. Ktoré to sú v súčasnosti?

Čítam každý večer a vyberám si podľa nálady. Preto mám rozčítané knihy rôznych žánrov. Najradšej mám historické romány, ale keď som unavený, tak siahnem, po sci – fi alebo nejakej slovenskej autobiografii. Nestor slovenského herectva Peter Gregor napísal takú skvelú a humornú knihu spomienok, že som sa v posteli zvíjal od smiechu. Teraz mám na nočnom stolíku román Ben Hur, ktorým si oživujem povinné čítanie z mladosti, komerčnú Búrku mečov od Georga Martina a básne Williama Butlera Yeatsa – Večné volanie . Chystám sa na Zlodeja zo Sevilly od Juana Jurada a ďalšie španielske historické romány, ktoré sú v Čechách pravidelne prekladané a u nás nedocenené. Najmä v zrelom veku platí, že keď chcete niečo múdre do postele, vezmite si knihu!

FOTO: archív Ľ. ZEMANA, dreamstime.sk