Lišajníky? Žiadna nuda, ale úžasný užitočný mikrosvet

Botanik sa v prírode správa inak ako bežný smrteľník. Máte inú optiku pre vnímanie okolia?
Aj botanik je bežný smrteľník. Ale presne ako hovoríte, má svoju špecifickú optiku (a vo vrecku ako ďalšiu praktickú pomôcku často malú príručnú lupu). Ako hudobník ocení čistý tón, konštruktér jednoducho a efektívne navrhnuté riešenie prístroja, tak i botanik „skenuje“ svojimi očami, čo okolo seba vidí. A to mu povie o prostredí, v ktorom sa nachádza, alebo ktoré pozoruje, veľa.

Čo konkrétne?
Pohľad na lišajníky rastúce na kmeni stromu nám hneď povie, či je vo vzduchu veľa dusíkatých zlúčenín, iných toxických elementov, či je miestna klíma suchá alebo vlhká. Takisto na televíznej obrazovke či v kine takto podvedome radi pozorujeme popri deji filmu, či okolité prostredie korešponduje s realitou príbehu, či majú kvety alebo rastliny správne mená, či sú skutočné alebo umelé a podobne. Občas je dobré pripomenúť si, že každý živý organizmus alebo systém, akým je lišajník, má v prírode a v prostredí svoje miesto – niku, a určitým spôsobom sa zaradil do mimoriadne komplexného súkolia prírodných procesov. Lišajníky plnia v prírode mnoho užitočných funkcií.

Ako sa dá vlastne lišajník priblížiť bežnému laikovi?
Lišajník nie je jeden samostatný organizmus, ale biologický systém, na stavbe ktorého sa podieľajú partnerské organizmy – huby, fotosyntetizujúce organizmy zo skupiny zelených rias alebo siníc, a podľa najnovších výskumov aj špeciálna skupina kvasiniek. Okrem toho v lišajníkoch nájdeme žiť mnoho ďalších organizmov, presne tak, ako v tele človeka – napríklad v našom tráviacom trakte. Nájdeme tam teda aj baktérie alebo iné minoritné huby. Spolužitím vo vyváženom stave vytvárajú stielku, ktorá je jedinečná. Má osobitý tvar, farbu, vlastnosti či fyziologické procesy. Nepodobá sa ani na jednu z čiastkových zložiek.

Práve lišajníky v prírode prehliadame, ale oni človeku robia nezaplatiteľnú službu.
Určite, ale podobne na tom je všetko drobné a nenápadné – baktérie, slizovky, drobné huby alebo hmyz. Lišajníky, ktoré tvoria veľké stielky napríklad s priemerom 30 centimetrov si všimne každý. Do oka udrú aj vtedy, keď sú krásne sfarbené. Klasický príklad sú jasní, zelenožltí zástupcovia rodu zemepisník, ktorý dodáva tatranským žulám typický žltkastý odtieň. Dobre sa zviditeľnia aj vtedy, keď ich je veľa a vytvárajú napríklad chumáče, chuchvalce, brady a fúzy na kmeňoch stromov v horských lesoch.

Prečo sú užitočné?
Lišajníky nám bezplatne poskytujú svoje služby. Vďaka fotosyntéze asimilujú uhlík, niektoré druhy obohacujú pôdu o dusík, lebo ho dokážu fixovať z atmosféry, zadržiavajú vodu a vzdušnú vlhkosť. Majú svoj podiel pri detoxikácii vody, vzduchu, kontrole škodcov a chorôb alebo na bioremediácii a revegetácii opustených ťažobných priestorov a krajiny ovplyvnenej ťažkými kovmi. Ako sme sa učili už v základnej škole, sú to bioindikátory. Naznačujú zmeny kvality ovzdušia, klimatickej zmeny, intenzity využívania krajiny, zmeny biotopov alebo fragmentácie biotopov. Podieľajú sa na rozklade hornín, tvorbe pôdy, regulácii kolobehu vody v prírode, zabraňujú pôdnej erózii.

A čím je lišajník jedinečný?
Práve svojou stratégiou na prežitie. Na podkladoch, kde ich nájdeme, by samostatný jedinec prežiť nedokázal. Veď koho by nadchol nehostinný povrch skaly, hladká kôra stromu, drevo, sklo, plasty? Žiť a rozvíjať sa v nehostinných podmienkach môže lišajník vďaka tomu, že je to systém partnerov, ktorý vytvárajú celok s jedinečnými vlastnosťami.

Kde všade sa vlastne vyskytujú, kde všade, dokážu prežiť?
Lišajníky kolonizujú pestrú škálu stanovíšť. Využívajú, čo je v prírode voľné a dostupné. Rastú na skalách, na pôde, na kôre stromov, krov, zdrevnatených stoniek rastlín, na vždyzelených listoch neopadavých stromov, na ihličkách smrekov či jedlí, na schránkach a ulitách mäkkýšov. Vedia sa prispôsobiť prítomnosti kovov, ktoré sú pre väčšinu organizmov toxické. Takto ich nájdeme na haldách s významným obsahom medi, zinku, železa, mangánu a podobne.

Dokážu rásť aj na produktoch civilizácie…
Áno, kuriózne stanovištia si vždy radi pozrieme – keď je v prostredí náležitá vlhkosť, vedia rásť na dopravných značkách, prícestných stĺpikoch, kovových zábradliach, drevených plotoch (dokonca natretých farbou), na visiacich špagátoch, na skle, na odhodenom polystyréne. Výborný bol objav kolegu z Prahy – na autobusovej zastávke v Lamači si všimol  pohodený obal z Tatraniek. A rástli na ňom drobné stielky lišajníkov.

Kde a ako ich človek využíva aj v praxi?
V minulosti, ale aj v súčasnosti sa využívali ako súčasť potravín, používajú sa ako farbivo, palivo, liečivo, dekoratívny materiál, súčasť parfumov. Sú zdrojom spektra špecifických produktov – takzvaných sekundárnych metabolitov. Tie majú často zaujímavé funkcie, ako napríklad antibiotické alebo antimykotické. Niektoré metabolity dokážu imobilizovať, čiže zneškodniť toxické ťažké kovy v stielkach lišajníkov, iné vedia potláčať delenie buniek rias, čo sa testuje pri hľadaní prostriedkov na liečenie nádorových ochorení.

Lišajníky nerozprávajú, napriek tomu vraj vysielajú varovné signály. Je to pravda?
Stielka lišajníka žije v zásade pevne prichytená na podklade a rozrastá sa do okolia. Nemá možnosť utiecť pred chladom, suchom, dažďom či škodlivinami v prostredí. Na to, čo sa deje naokolo reaguje. Dôležitá je už len samotná prítomnosť druhu zo skupiny signalizátorov. Na vrcholkoch skál často nachádzame druhy, ktoré obľubujú dusík, keďže tam s obľubou napríklad sedávajú vtáci. Na kôre ovocných stromov alebo stromov popri cestách vidíme žlté stielky diskovníka múrového, lebo okrem dusíka dobre znáša aj prach. Pokiaľ lišajníky na kôre stromov strácajú farbu, belejú, vznikajú na nich červené až hnedé fľaky, vidíme, že odumierajú.

Lišajníky nemajú problém prežívať napríklad v antarktickej vegetácii tundrového charakteru. Vážne prežijú také extrémne nízke teploty?
Určite tú ambíciu majú. V nepriaznivých podmienkach obmedzia lišajníky svoje fyziologické aktivity na minimum. Ako by boli v umelom spánku. Takto dokážu prežiť aj dlhé nepriaznivé obdobie, napríklad sucha a potom, keď uznajú za vhodné, že sa už oplatí naštartovať fotosyntézu, opäť sa prebudia. Časť druhov prežíva endoliticky, hubové vlákna a riasy sú vnorené vo vnútri skalného substrátu.

Sú rôznofarebné. Prečo?
Pestré farby lišajníkov spôsobujú už spomínané sekundárne metabolity, chemické zlúčeniny, ktoré sa usadzujú vo forme kryštálov na povrchu hubových vláken. Vďaka nim sú stielky žlté, oranžové, tehlovočervené. Zelenajú či modrejú sa najmä vďaka zeleným riasam prípadne siniciam, ktoré bývajú fotosyntetizujúcim partnerom hubovej zložky.

Údajne ich už skúšali aj vo vesmíre? Je to pravda?
Španielski a nemeckí vedci publikovali v roku 2007 výsledky experimentu, počas ktorého vyslali na obežnú dráhu Zeme stielky dvoch druhov – zemepisníka mapovitého a diskovky oranžovej. Pochádzali z nadmorskej výšky niečo vyše 2000 m nad morom zo stredného Španielska a z doliny Dry Valley z Antarktídy. Tieto lišajníky cestovali do vesmíru z ruského Bajkonuru v roku 2005 a na zem sa vrátili po 16 dňoch. Na obežnej dráhe Zeme boli vystavené silnému vesmírnemu elektromagnetickému žiareniu, slnečnému žiareniu aj slnečnému vetru. Dokázali tomu odolať a po návrate a zem vykazovali tú istú fluorescenčnú aktivitu chlorofylu ako pred cestou.

Čím sa teraz aktuálne zaoberáte v rámci vášho výskumu?
Otázky, ktoré si kladieme majú veľa spoločného s detektívnymi príbehmi. Napríklad – ako je možné, že druh, ktorý má svoje optimum v teple okolo Stredozemného mora rastie aj v našich karpatských dolinách? Poukazuje na klimatické zmeny? Ako prebiehala evolúcia vývojových línií našej záujmovej skupiny na svete, kde by mohlo byť evolučné centrum tejto skupiny? Okrem toho nás baví zbierať chýbajúce údaje – o rozšírení záujmových druhov ako na Slovensku, tak aj v Európe a mimo nej, o výskyte druhov, ktoré sa doteraz na území Slovenska nezaznamenali, o hraniciach výskytu záujmových druhov. Odpovede na tieto otázky nám potom rekonštruujú rôzne príbehy. Napríklad o tom, čím je taký „obyčajný“ kopec na okraji Muránskej planiny jedinečný a neopakovateľný z prírodovedného hľadiska.

Lichenológia je pre ženu zvláštny a možno zriedkavý odbor nielen pre štúdium, ale i celoživotné uplatnenie. Prečo ste sa rozhodli ísť touto cestou?
V spoločnosti existuje určitá prirodzená priama úmera – čím nenápadnejší alebo bizarnejší organizmus, tým menšia skupina ľudí, ktorá sa ním zaoberá. V rámci Slovenska je lichenológov pomerne málo, sme malá krajina. Tým viac komunikujeme s kolegami v zahraničí. Súčasne platí, že lichenológia podobne ako iné vedné odbory rieši všeobecnejšie otázky evolúcie, symbiózy, ekofyziológie, genetiky, akurát že otázky študuje na lišajníkoch. Ale v našej profesii sú momenty, ktoré sú v tejto práci prirodzenejšie pre muža. Napríklad, keď treba sekáčom a kladivom búšiť do skaly a odobrať vzorky. Tu je rozhodujúca aj svalová hmota, ktorú majú muži k dispozícii.

V histórii vášho odboru som však našiel veľa žien.
Áno, zbierali a študovali lišajníky. Annie Lorrain Smith (1854–1937) pracovala ako guvernantka a našla si prácu v Briskom múzeu v Londýne. Bola prvou ženou – členkou prestížnej Linneovskej spoločnosti. Skúmala lišajníky ostrova Clare v Írsku. Napísala ilustrovanú príručku o lišajníkoch Británie. A Eva Mameli Calvino (1886–1978), zhodou okolnosti mama známeho talianskeho spisovateľa Itala Calvina, bola prvou Taliankou, ktorá sa stala univerzitnou profesorkou. Najprv na Univerzite v sicílskej Catanii, potom  na jej rodnej Sardínii v Cagliari. Publikovala články o lišajníkoch rôznych častí Talianska, ale aj severnej Afriky a Eritrei. Ja som sa takouto cestou vydala spontánne a intuitívne. A som veľmi rada, že vidím, kam vedie.

Mgr. Anna Bérešová-Guttová

Je absolventkou Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Dizertačnú prácu obhájila v odbore mykológia. V Centre biológie rastlín a biodiverzity SAV pôsobí  osemnásť rokov. V súčasnosti je jeho riaditeľkou a úspešne rozvíja slovenskú lichneologickú školu.

 

FOTO: archív A. Bérešovej-Guttovej