Leško: Mečiarove amnestie? „Des a hrôza.“

Pred časom si povedal, že dianie na slovenskom politickom poli vnímaš ako des a hrôzu, podporovanú alibistickým postojom voličov. Platí to a aj keď sú Mečiarove amnestie zrušené?

Amnestie sú síce zrušené, jedna aj keď zásadná skutočnosť však nezmení dojem, ktorý je výsledkom dlhých desaťročí každodenného pozorovania, čo sa vo verejnom živote deje.

Napadol mi Sokrates: „Demokratické zriadenie doplatí na to, že bude chcieť vyhovieť každému. Chudobní budú chcieť časť majetku bohatých – a demokracia im ho dá. Mladí budú chcieť práva starých, ženy budú chcieť práva mužov, cudzinci budú chcieť práva občanov – a demokracia im ich dá. Zločinci budú chcieť obsadiť verejné funkcie – a demokracia im to umožní. A keď zločinci napokon demokraciu ovládnu, lebo zločincov to odnepamäti ťahá za získaním pozícií moci, vznikne tyrania horšia ako najhoršia monarchia alebo oligarchia.“  A teraz ty…

Ostaňme pri dese a hrôze a alibistickom prístupe občanov – voličov. Ako občania máme sklon predstierať, že to nie sme my, čo sme tu narobili paseku ako voliči. Ale veď parlament ani vláda sem nevpadli ako výsadok z Marsu, ani sa sem neprekopali zo stredu zeme, ale dostali od nás legitímny mandát.

Ale čo sme si mohli navyberať z ponuky strán a kandidátok?

Samozrejme, môžeme skučať, stonať, nadávať, že ponuka bola mizerná, že to bola katastrofa, ale nech by bola ponuka akákoľvek zlá, nás to neospravedlňuje, keď si z nej vyberieme to najhoršie. Na Slovensku sa deje len to, že ako občania sme rozpútali sebazničujúcu hru iba vďaka tomu, že máme voličské lístky a vhadzujeme ich tak ako ich vhadzujeme.

Dobre, máme tu politické divadlo, ktoré však so svojou váhou, reprezentujúcou zopár miliónov ľudí reprezentuje zanedbateľnú časť sveta pozemského. Nech Slovensko urobí čokoľvek smutné, tragické alebo výnimočné, výsledok v kontexte „mocných tohto sveta“ má minimálny vplyv. Správame sa podľa teba ako malý štátik zodpovedne?

Tesne po roku 1989 som to videl tak, že došlo k celkovému rozkolísaniu (sveta) a to rozkolísanie pokračuje ďalej. Dovtedy, po druhej svetovej vojne, bol poriadok daný: Jalta, rozdelené sféry vplyvu, dvojpolárny svet a tak ďalej. V nasledujúcich rokoch nastúpili nové krajiny a dnes je svet, povedal by som v štádiu, kedy nový svetový poriadok kryštalizuje za pochodu znova, ale nie je dokonca vyčírené ani to, kto a v čom má aké slovo, aký vplyv a logicky ani to, aké platia pravidlá.

…a Slovensko vo svete záujmov veľkých krajín?

My naozaj nemôžeme ovplyvniť ani Čínu, ani USA, ani Rusko, ani Brazíliu ani Indiu. Ak by však čosi malo byť v záujme Slovenska, tak to, aby platili základné elementárne pravidlá medzinárodného práva. Toto je však niečo, v čom si nie sme, a ani svet nie, istí, lebo tak ako k domácemu poriadku aj k medzinárodnému právu všetci pristupujú výberovo. Raz Spojené štáty, inokedy Rusko alebo Čína, všetky s ohľadom na ich záujmy. Podľa mňa je pre menšie štáty frustrujúce, ak si väčšie prispôsobujú medzinárodné právo vo svoj prospech. Malí si to potom vždy odskáču.

Mám pocit, že ak by sme mali na niečom pracovať pokiaľ ide o Slovensko smerom k svetu – sú to záruky hodnôt, ktoré Slovensko vždy podporuje a bude podporovať, lebo bez nich ostávame odkázaní len na dobrú vôľu veľkých štátov. Róbert Fico o tom často hovorí, len nie vždy sa podľa toho správa.

Akí sú slovenskí politici?

Takí ako slovenskí právnici, novinári alebo ktorákoľvek iná profesia. Politici majú veľmi zlú reputáciu, lebo veľké percento z ich radov robí zlé meno „zvyšku“. Aj v politike sú ľudia, ktorých si ja osobne vážim a považujem ich pobyt v politike za obeť z ich strany, pretože by sa dokázali uživiť oveľa lepšie, oveľa pokojnejšie a aj oveľa komfortnejšie.

Prečo v politike ostávajú?

Lebo im to nedá.

Povieš aspoň ani jedno meno?

Dobre, jednu výnimku urobím, aj keď ako politický komentátor by som nemal spomínať mená. Podľa mňa bývalý kolega z redakcie SME Miro Beblavý robí politiku a verejnú činnosť podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Môžem s ním v mnohom nesúhlasiť, ale v jeho prípade a vo viacerých ďalších, nevidím hrozbu, že by sa napríklad inak nedokázal uživiť.

„Dobre sa uživiť“ je až takým problémom pre aktérov našej politickej scény?

To je problém v každej politike, napadnutej korupciou. Stále platí – a nikdy neprestalo – že politika potrebuje najlepších ľudí a to, že na Slovensku dostáva najhorších, je katastrofa. A ak sa spoločnosť správa tak, že politika je plodom diabla a morálny človek si ňou nesmie zamazať ruky, potom si pod sebou podpiľuje konár. Sokrates sa vôbec nemusí so záverom svojej úvahy o demokracii mýliť. Myslím s tým záverom o zločincoch.

Som však presvedčený, že žiadny z potenciálnych politikov si neprizná, že do politického výťahu chce kvôli vlastnému zabezpečeniu.

Možno je to tak, ale vstupom napríklad do parlamentu do duše aj dovtedy „nemorálnosťou neprebudeného“ často vstupuje ďalšia neistota. Preboha, čo bude so mnou a so zabezpečením rodiny, keď v politike skončím? Nie je ľahké oslobodiť sa od tejto obavy. Jeden poslanec, ktorý sa v parlamente pohybuje už dosť dlho, mi povedal, že „takáto banda ako teraz, tu nikdy nebola“. Považujem za deprimujúce, keď sa to deje po štvrťstoročí slobodných volieb.

Sám si sa vo voľbách v roku 1994 uchádzal o miesto v parlamente. Ako nestraník za Spoločnú voľbu. Neľutuješ, že nie si súčasťou aktívnej politiky?

Dnes som, samozrejme, svojím vtedajším voličom vďačný za nezvolenie. Ktovie aká by bola moja politická životnosť a ktovie, čo by som po jej skončení robil? Stačili mi dva týždne volebnej kampane, aby som pochopil, že pre mňa „tudy cesta nevede“. Odvtedy som žiadne pokušenie o volenú funkciu v sebe nezakúsil a dúfam, že som sa jej definitívne vzdal. Súčasne si však uvedomujem, že tak ako som sa k téme „byť politikom“ postavil ja, nemôžu urobiť všetci.

Je až taký veľký rozdiel medzi „byť politikom“ a „byť novinárom“?

Alfou a omegou v politike je získať si podporu, preferencie a zázemie. Politik, ktorý je skvelý, má idey, predstavy, charakter, charizmu, ale nie je podporovaný a nemá za sebou voličskú podporu, v skutočnosti nie je politikom. Vtedy, počas tých dvoch týždňov v 94-om, ma šokovala inštrumentálnosť všetkého, čo sa v politike deje. Protirečilo to charakteru a zmyslu práce, ktorej som sa venoval dovtedy aj odvtedy. Podľa mňa v novinách je dôležitá zásada, postoj alebo princíp, ktorý kritizuješ alebo obhajuješ, prípadne zdôvodňuješ. Nič viac a nič menej. Pre politikov aj bývalých novinárov v politike sú však zásada, postoj či princíp až príliš často len drobným skokom, ktorý im pomáha dostať sa hore.

To znie dosť zjednodušene, nie?

Dobre, poviem to inak. Do politiky idú ľudia, ktorí dokážu akceptovať základné pravidlá hry. Niektorí majú dobré úmysly, ale sú ochotní prijať, že alfou a omegou všetkého je politický úspech. To je ako pri konskom póle. Musíš rátať s tým, že sa budeš oháňať palicou a občas ňou aj udrieť, aj očakávať úder. Takže aj s možnosťou, že z koňa spadneš. Obdivujem každého, kto sa odhodlá ísť do takéhoto prostredia. Ale ja  by som sa v ňom necítil dobre. Bol by som neustále vo vnútornom konflikte a stálom pokušení, že chcem rozprávať tak ako to cítim a nie ako je vhodné zo straníckeho pohľadu a záujmu. Po rokoch som sa v tom definitívne utvrdil.

Video: V roku 2015 moderoval reláciu RTVS o dejinách

Poznáš slovenského politika, ktorý by s úspechom odišiel z politiky? Radičovú nechajme bokom, mne nie je jasné, či odišla s úspechom.

Slovensko je dosť špecifický prípad, lebo okrem toho, že sa tu pokúšame spravovať krajinu, je to veľké a ťažké umenie…

Ale nikde v demokracii sa s úspechom neodchádza.

To je pravda a aj preto politikov obdivujem. Najmä tých, pri ktorých sa už na druhý deň hovorí aj to, že po sebe zanechali stopu či dielo. Helmut Kohl bol dlhoročným kancelárom, zjednotil Nemecko a musel odísť kvôli korupčnej afére. Rovnako dlhoročnou kancelárkou, ktorá sa takisto významne zapísala, je Angela Merkelová a možno odíde pre nezhody s voličským alebo straníckym spoločenstvom. Tony Blair zase skutočne pomohol Británii pri prechode od thatcherizmu k sociálnejšej spoločnosti a skončil ako Bushov poskok. Ale každý z nich si zaslúži sochu za to, čo urobil dobré.

Politik, ktorý skončí, vždy odchádza s prehrou. Aj na Slovensku. Aspoň na druhý deň sa to tak podáva.

Aj my sme mali Dzurindu s Miklošom, a  ak hodnotíme to, čo urobili dobré pre krajinu, klobúk dolu. Zaslúžia si pomníky v nadživotnej veľkosti. Dostali krajinu do OECD, do NATO, do EÚ a vrátili Slovensko do jeho civilizačného okruhu. Lenže vieme, čo sa za ich vlády dialo, a to výkon ich funkcií kontaminovalo. Dnes sa však ukazuje, že ani jedného ani druhého v tom podiele dobrého, nie je jednoduché nahradiť lusknutím prsta.

Podľa mňa demokratická politika naozaj ponúka veľkú šancu schopným a talentovaným ľuďom, aby spoločenstvu ľudí pomohli. Ale v každú sekundu hrozí, že sa dobro môže zvrtnúť a že konkrétny človek – politik, začne škodiť. Len sa s tým my voliči – občania musíme naučiť žiť a považovať to za normálne.

Čítaš reakcie či diskusie čitateľov na svoje komentáre?

Nie.

Prečo? Nikdy si ich nečítal?

Naopak, dlhé roky som tento druh čítania nevzdával. Ako každý autor som si uvedomoval, že som sa mohol pomýliť, niečo nedoceniť, mohla mi uniknúť nejaká súvislosť, mohol som uviesť faktickú nepresnosť a podobne. Čítať som prestal preto, že príspevkov, ktoré by mi na moju zvedavosť odpovedali, bolo zanedbateľne málo. Absolútna väčšina sa týkala demonštrovania svojho vzťahu k autorovi (ku mne). Niekoľko priaznivých a omnoho viac zdrvujúcich, typu – prašivec, sviňa, odpad, hajzel, zalez do diery a podobne. Každý má právo na názor, ale vážne nevidím dôvod, prečo čítať to, čo ma ničím neobohacuje. Na druhej strany ani ja nikoho nenútim čítať môj komentár. Keď si čitateľ myslí, že môj názor je absolútne bez hodnoty, bez zmyslu, bez podstaty, nech otočí stranu a číta niečo iné.

V živote sa človek snaží o dosiahnutie vnútornej rovnováhy. Čím je starší, tým viac. O tebe si dokonca dovolím predpokladať, že ani v každodennosti nemáš ďaleko od pohody, ktorú prezentuješ, napríklad v obnovenej televíznej politickej show SEDEM…

Neviem, či je to dar alebo charakterová chyba, ale potvrdzujem, že nie som človek, ktorý by veci prežíval veľmi emocionálne v tom zmysle, že by som niekoho veľmi nekriticky miloval a niekoho veľmi nenávidel.

Iba trochu miluješ a trochu nenávidíš?

Povedal by som, že emócie držím pod kontrolou. Nemôže sa mi stať, že by som vybuchol a z počítača vychrlil nejaký text spôsobom, že doňho „natlačím“ celú dušu. Tento dar nemám, ale pomáha mi to žiť, mať trocha odstup. Ak sa udeje čosi mimoriadne, tak to podobne ako každý človek emocionálne prežívam. Ale keď už si sadnem k počítaču, snažím sa byť emócií zbavený. Možno tým ochudobňujem svojich čitateľov…neviem.