Očami a perom Rasťa Piška: Nekupujte mexické sombrero!

Každý človek, ktorý videl aspoň jeden americký western vie, že mexické sombrero je úctyhodný klobúk. Keď som si ho dal na hlavu, pochopil som, že Mexičania sú statočný a ťažko skúšaný národ. Ich hrdinstvo možno porovnať iba s ghanskými nosičmi kávy, alebo nepálskymi šerpami. Cestovateľské zážitky z rôznych miest zemegule okorenené jedinečným humorom alebo originálnym pozorovateľským talentom pre svk.press píše známy autor, zabávač a inštalatér Rasťo Piško.

Každý človek, ktorý videl aspoň jeden americký western vie, že mexické sombrero je úctyhodný klobúk. Keď som si ho dal na hlavu, pochopil som, že Mexičania sú statočný a ťažko skúšaný národ. Ich hrdinstvo možno porovnať iba s ghanskými nosičmi kávy, alebo nepálskymi šerpami.
Človek, ktorý sa chystá kúpiť si tento krásny a praktický kus mexického kroja, by mal vedieť niekoľko dôležitých vecí.
Predovšetkým musí rátať so sťaženým prístupom do všetkých dopravných prostriedkov, s výnimkou koňa. Ešte pred zakúpením samotného sombrera si musí zmerať veľkosť svojho bytu. A to nielen plošne, ale aj horizontálne. Je známe, že obyvateľom garsoniér a pivničných bytov sa kúpa mexického sombrera neodporúča. Ak sa im klobúk predsa len podarí dostať cez dvere domov, nemajú ešte zďaleka vyhrané.

Riziká, o ktorých neviete

Mexické sombrero potrebuje veľkú úložnú plochu, a i v prípade, že si ho zavesíte na stenu, hrozí nebezpečenstvo úrazu. Zásadne sa neodporúča umiestňovať sombrero nad posteľ! Ak sa náhodou uvoľní skoba, na ktorej klobúk visí, môže tento zabiť spiacu osobu, čo sa vraj niekoľkokrát stalo!
Nakoniec, neodporúča sa ani pohybovať sa v sombrere po ulici. Ak sa majiteľ dostane do silnejšieho protivetra, môže mu jeho pokrývka hlavy zlomiť väz! V prípade, že klobúk nie je pripútaný k majiteľovej brade, môže tento zraniť okoloidúcich chodcov, alebo zapríčiniť dopravnú nehodu.
Skrátka, nebezpečenstiev a príkorí, ktorým sa vystavuje každý nový a nepoučený majiteľ mexického sombrera, je veľa. Ani o jednom sme nevedeli. Naša návšteva amerického juhozápadu bola motivovaná romantickou túžbou po naplnení chlapčenských snov. Tie boli plné Indiánov, statočných kovbojov a zákerných mexických banditos.

Keď nás vlak z arizonského Tusconu doviezol do Santa Fe, vedeli sme, že sme na správnom mieste. Odtiaľto vyrážali karavány pionierov dobýjať Divoký západ!
Atmosféra mestečka bola jedinečná. Malé, prízemné domy, postavené z hnedej hliny adobe, vyzerali ako dekorácia zo starého westernu. Ale k tomu, aby sme sa tu cítili ako vo filme Sedem statočných, nám predsa len čosi chýbalo…
Neďaleko Guvernérskeho paláca nás upútal butik, pred ktorým stála socha mustanga, vzpínajúceho sa na zadných nohách. Drevenému tátošovi sedela na chrbte figurína pravého mexického caballera. A čo bolo najdôležitejšie, na hlave mala klobúk, veľký ako tanier satelitnej antény!

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Agroturistika po Francúzsky

Butik bol plný nádherných indiánskych suvenírov. My sme však túžili iba po jednom – vlastniť pravé mexické sombrero!
Ponuka bola pestrá, ale nevyhovujúca. S opovrhnutím sme odmietli ľahké slamené klobúky panamas, ktoré nám núkal majiteľ butiku. Sám nosil bejzbalovú čapicu, čo bolo dôkazom toho, že v sombrerách sa vôbec nevyznal. Ukazoval nám kožené stetsony, klobúky z džínsoviny a pokrývky, ktoré by si na hlavu nedal nikto, s výnimkou Woodyho Allena. Lacné imitácie mexických sombrer, vyrobené  v Číne, sme tiež rýchlo odhalili. Púšťali farbu a človek, ktorý si dal na hlavu takýto klobúk, celý deň voňal ako hovädzie po sečuánsky.

Skrátka, patrili sme k náročným zákazníkom. Po tom, čo sme vytasili svoje visa karty, to musel uznať aj majiteľ butiku. Odviedol nás do zadného traktu svojho kráľovstva, kde nám ukázal skutočné skvosty.

Vyrazený dych

Sombrerá, ktoré sme uvideli, nám vyrazili dych! Karolovi, ktorý hneď siahol po najbližšom, dokonca aj zuby. Veľký čierny klobúk so strieborným lemovaním mu vypadol z rúk, a zasiahol ho do hornej pery. Majiteľ nám vysvetlil rozdiel medzi normálnym, bežným sombrerom, a takým, po akom sme túžili my. Ide vraj o pokrývku hlavy, ktorú používajú Mexičania pri slávnostných príležitostiach, tzv. fiestach. Veľkosť, materiál a zdobenie sombrera, hovorí o majetkových pomeroch majiteľa.

Klobúky boli naozaj krásne a patrične drahé. To by však nebolo to najhoršie. Horšie bolo, že s ich manipuláciou a nosením, sme nemali žiadne skúsenosti.
Pohľadom som si vybral nádherný klobúk, potiahnutý modrým zamatom. Mal zlaté lemovanie a na okrajoch striešky mu viseli drobné zvončeky. V priemere nebol širší ako koleso bicykla, a po tom, čo som si ho nasadil na hlavu, som mal pocit, že mi pristane.
Horšie to bolo s Ďurom. Vo svojej zvrátenej predstave, že na Slovensku ho vnímajú ako finančného žraloka, túžil po niečom skutočne výnimočnom. Vybral si zlato – červené sombrero, ktoré si nevládal položiť na hlavu, pretože na jeho uchopenie mu nestačilo rozpaženie rúk. Snažil som sa mu pomôcť, pričom som kamaráta zasiahol okrajom svojho klobúka do hlavy. Ďurovi na čele navrela hrča. Keď sa nám s majiteľom podarilo sombrero nadvihnúť, strčil doň hlavu a s vytreštenými očami si vychutnával pocit mexického latifundistu.

Najväčšie problémy mal Milan. Vyskúšal niekoľko klobúkov, ale  všetky mu boli malé. Keď mu majiteľ zmeral hlavu, nechápal, ako je to možné? Veľkosť lebky nášho kamaráta, zodpovedala štandardnej veľkosti lebky mexického peóna.

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Najkrajší západ slnka v Tunise

Milan skúšal ďalej, ale každé sombrero, ktoré sa nám podarilo naraziť mu na hlavu, po chvíli vystrelilo ako štupeľ na šampanskom.
Kamarát zjavne trpel, ale jeho márnivosť bola silnejšia. Po hodnej chvíli mu majiteľ konečne nastokol na hlavu jeden klobúk. Dokázal to technikou, akou sa šraubujú matice, pričom nepochybne vytvoril na Milanovej hlave závit. Klobúk však sedel, a to bolo podstatné. Až do chvíle, kým Milan nezbadal Ďura a nezačal sa smiať. V tom okamihu sa zrejme zväčšil objem jeho hlavy, a sombrero opäť vyskočilo, ako plavák na hladinu rybníka.

Karol vyzeral ako rodený Mexičan. Sombrero, ktoré ho pôvodne zasiahlo do hornej pery, mu sedelo ako uliate. Jeho majiteľ spokojne fajčil cigaru, ale časom sa zdalo, že pociťuje akési problémy. Tvár mu očervenela a začal ťažko dýchať. Zhodou okolností práve v čase, kedy sa podobné príznaky objavili aj u mňa. Mal som pocit, že lebku mi zvierajú akési obruče. Chvíľami sa mi dokonca zdalo, že som mýtický Atlas, ktorý drží na hlave celú oblohu.

– Poďme si urobiť fotku, – navrhol Karol a spod sombrera sa mu rinuli pramienky potu.
Chceli sme sa dať dokopy, ale akčný rádius našich klobúkov bol taký široký, že sme sa nezmestili do záberu. Nakoniec si Milan čupol dopredu, a snímka sa podarila. Ďura, ktorý mal najväčší klobúk, sme postavili do stredu a urobili sme dobre. Tesne potom, ako nás majiteľ zvečnil, sa Ďuro v bezvedomí zrútil na zem. Jeho sombrero zostalo visieť v lufte, respektíve na okrajoch môjho a Karolovho klobúka. Bolo syzifovskou  námahou udržať tú váhu, ale keby sme zlyhali, náš kamarát by sa vrátil domov v zinkovej truhle.

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – V pazúroch animátora

Po tom, čo sa nám spoločnými silami podarilo vyslobodiť z mexických klobúkov, sa nám svet zdal opäť krajší. Činnosť spánkových tepien, ktoré zabezpečujú prekrvenie mozgu, sa obnovila.
Možno aj následkom toho, sme si opäť uvedomili, že sme Slováci. Ja osobne si odvtedy oveľa viac vážim náš folklór. A vždy, keď vidím Detvana s fujarou, ktorý má na hlave malý ľahký klobúčik, uvedomím si, akí boli naši predkovia múdri a prezieraví!

U.S.A, Nové Mexiko, jún 2000

FOTO: pixabay.com, dreamstime.com

 

Zďielať:
pošli na vybrali.sme.sk


Súvisiace články
Vitajte!