Očami a perom Rasťa Piška: V pazúroch animátora

Na svete existuje istý zvláštny druh ľudí, ktorí cestujú do zahraničia len kvôli západu slnka. Ako náhle zistia, že slnko sa blíži k horizontu, začnú vyťahovať z ruksaku fotoaparáty a prosiť kolegov, aby ich zvečnili. Známy autor, zabávač a inštalatér Rasťo Piško v seriáli na svk.press cez poviedkové príbehy prezrádza o krajine či pocitoch bežného Slováka v nej viac, ako akýkoľvek dokonalý turistický sprievodcovia. Dnes je to o Tunise.

Keď si vyberám v konkrétnej krajine hotel, zaujímajú ma dve veci. V danej lokalite sa nesmú vyskytovať komáre a animátori. Animátor nie je druh hmyzu, ani miestneho krokodíla. Je to zvláštny tvor, ktorý sa vyvinul na špeciálnu žiadosť rodín s deťmi. K nim sa neskôr pridali penzisti, osamelé ženy, nesmelí starí mládenci a tínedžeri.  Úlohou animátora je, aby sa turisti, odpočívajúci v areáli hotela, nenudili. V skutočnosti však ide o to, aby si neoddýchli.

Animátor je organizátor spoločenského života. Musí byť hyperaktívny, bodrý a mimoriadne všestranný. Túžbou každého  animátora je, aby bol bezvýhradne obľúbený a milovaný. To sa v histórii naposledy podarilo J. V. Stalinovi. Aj to len za cenu niekoľkomiliónových strát na ľudských životoch.
Napriek tomu si animátori počínajú rovnako bezohľadne. S pocitom uzurpátora zapájajú do svojich aktivít turistov bez rozdielu veku, farby pleti a vierovyznania. Šíria okolo seba nákazlivo dobrú náladu, ktorá u niektorých rekreantov vyvoláva pocit bezmocného zúfalstva.

Animátori preberajú starostlivosť o deti.

Keď sa nad mojou hlavou objavila opálená tvár s módnou fičúrskou briadkou, zdalo sa mi, že ma navštívil samotný Mefisto. Práve som sa chystal zaspať v hojdacej sieti, na čo som sa veľmi tešil. Šarmantný pokušiteľ bol však z mäsa a kostí.
O chvíľu sa začína turnaj v plážovom volejbale, pane, – povedal po anglicky. Keď som nereagoval, zopakoval vetu vo všetkých svetových jazykoch, vrátane arabčiny a mandarínskej čínštiny.
Musel som odpovedať, aj keď sa mi vôbec nechcelo.
– Ďakujem, som chromý, – zamrmlal som v polospánku, takže to znelo veľmi autenticky.
Na zabávačovej tvári sa objavila stopa nefalšovaného, profesionálneho, sociálneho cítenia.
– Kde je vaša rodina?
– Doma. Som tu sám, – povedal som slabým hlasom, dúfajúc, že to bude stačiť a Mefisto zmizne.
– A kde máte vozík? A čo váš ošetrovateľ? – nedal sa odbiť a ja som pochopil, že z poobednej siesty nebude nič.
Vozík?.. Ošetrovateľ išiel preň na letisko. Zabudli sme ho doma, – improvizoval som z posledných síl.
Animátor sa na chvíľu zamyslel, ale pretože bol zvyknutý riešiť krízové situácie okamžite, trvalo to len pár sekúnd.
Nemôžem vás tu nechať samého. Zavolám svojich priateľov a odnesieme vás na pláž. Budete sledovať náš volejbalový turnaj!

Nech žije volejbal!

Skôr, ako som mohol protestovať, zapískal na prstoch. Okolo mojej hojdacej siete sa zhromaždilo asi sedem výrastkov, ktorí pochádzali z najrozličnejších kútov našej planéty. Podľa výrazu ich tvárí sa dalo predpokladať, že svojho šéfa počúvajú na slovo.
– Nie, prosím, – zašepkal som úpenlivo. – Som po ťažkej operácii chrbtice a nikto so mnou nesmie hýbať!
– Dobre, – povedal Mefisto. – Postavíme si ihrisko tak, aby ste na nás videli a mohli sledovať zápas.
Považoval som celú vec za vybavenú a znova sa pokúsil zaspať. Výrastkovia medzitým privliekli k miestu môjho odpočinku tyče, na ktoré zavesili volejbalovú sieť.
– Vidíte na nás dobre, pane? – zakričal mi do ucha zadychčaný pokušiteľ v okamihu, keď som upadal do nirvány. Jeho otázka ma tak vyľakala, že som takmer vyletel zo siete.
– Nestalo sa vám nič? –  naľakal sa aj Mefisto.
Zatiaľ nie… Ale som náchylný na infarkt. V detstve som v spánku prežil leteckú katastrofu.
– Chcem, aby ste sa tu cítili dobre. Je to moja povinnosť, som za to platený, – ospravedlňoval sa Mefisto. – Dúfam, že máte radi volejbal?
– Samozrejme, ale najväčšiu radosť by ste mi urobili, keby ste sa išli potápať.

 

Zdalo sa, že Mefisto chvíľu premýšľa, za čo určite platený nebol.
– Zaiste, pane. Potápanie je krásny šport, ale vy ako divák z neho nemôžete mať taký pôžitok ako z volejbalu.
– Mýlite sa, priateľu, –  oponoval som. – Vždy, keď vidím potápača, predstavujem si to nádherné ticho, ktoré človeka obklopí pod morskou hladinou…
Mefisto však nedokázal rozlúštiť moje jemné narážky, ktorými som ho posielal do horúcich pekiel. Začal sa volejbalový turnaj.
Prvá lopta, ktorá ma trafila do hlavy, priletela asi o minútu. Animátor sa mi neustále ospravedlňoval a ja som trpko oľutoval, že som si vymyslel takú nepraktickú diagnózu, akou je totálne ochrnutie. Ostreľovanie mojej hojdacej siete pokračovalo takmer hodinu.

Ako som počítal

Po zápase mi animátor poďakoval za pozornosť a odišiel k bazénu, kde sa začínala vodná gymnastika, tzv. kalanetika. Areálom sa rozliehala diskotéková hudba a povely, ktorými Mefisto koordinoval svoje cvičenky. Spať sa tu nedalo.
Bol najvyšší čas, aby som opustil bojisko. Vo chvíli, keď animátor odložil mikrofón a zmizol v bazéne, vyskočil som zo siete a trielil do hotelovej záhrady. Bol tu chládok, ticho a veľké prútené kreslá, v ktorých sa dalo pohodlne odpočívať.

Animátori zabávajú deti.

Chvíľu som čítal časopis a v okamihu, keď mi vplyvom sladkej driemoty vypadol z rúk, prehnalo sa okolo mňa stádo bizónov! Vypleštil som oči a uvidel kŕdeľ detí, ktoré ma totálne obkľúčili.
– Tento pán je ťažko chorý, – vysvetľoval im Mefisto, pričom mal na tvári stále ten istý, diabolsko-servilný úsmev. – Keď bol malý, dostal infarkt, zaspal a potom havaroval na lietadle. Vôbec nič necíti, lebo je úplne chromý…
Bolo vidieť, že na deti táto historka zapôsobila. Jedno z nich ma okamžite pichlo špendlíkom do stehna. Zreval som ako tur, ale ovládol som sa, aby som nevylepil drzáňovi zaucho.
– Prepáčte pane, ale deti sú už také, – ospravedlňoval sa Mefisto. – Ich rodičia si urobili poobednú siestu a my sa tu ideme hrať na schovávačku.
V duchu som preklial všetkých rodičov, ktorí chodia na dovolenky s maloletými deťmi. Nedalo sa však nič robiť, svoj kalich horkosti som musel vypiť do dna.
– Mohli by ste sa zabaviť s nami. Budeme radi, keď nám pomôžete s počítaním, –  povedal Mefisto tónom, ktorému sa nedalo odporovať.  Nasledujúcu hodinku som si niekoľkokrát, nahlas, zopakoval anglické číslovky do dvadsať…

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Ale Gaudí!!!

Karneval

Blížil sa čas večere a do záhrady sa začali trúsiť doružova vyspatí, spokojní rodičia. Spokojné boli aj deti a animátor.
– Ďakujeme, pane, – uklonil sa zdvorilo. – Boli ste fantastický a deti si vás veľmi obľúbili. Večer máme karneval a radi by sme vás pozvali do poroty  Opäť som vypleštil oči, lebo s takouto ponukou som naozaj nerátal.
– Veľmi rád, ale večer mám individuálnu rehabilitáciu, – vykoktal som nakoniec.
Mefistova tvár vykazovala známky podozrenia.
– Vraveli ste, že máte za sebou ťažkú operáciu a nesmiete sa hýbať…
– Áno, – habkal som neisto. – Je to pravidelná seansa s mojim psychoterapeutom… Mávam ťažké depresie a samovražedné sklony.

Animátor konečne pochopil a pozrel sa na mňa pohľadom plným účasti.
– Viem čo to je, aj ja som mal podobné problémy. Ale zmysel života som našiel v tejto práci. Človek jednoducho nesmie zostať sám… Chcel som mu oponovať, ale radšej som si zahryzol do jazyka.

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Agroturistika po Francúzsky

Večeru som vynechal. Nechcel som Mefistovi pokaziť ilúziu o tom, že som chromý. Do izby som sa dostal zadným schodiskom. Nakoniec, bol som uťahaný ako šteňa. Nikdy v živote by som neveril, že hrať ochrnutého, je také vyčerpávajúce.

Ďalší deň

Keď som vstal, bolo takmer desať hodín. Musel som spať naozaj tvrdo, keďže ma nezobudil ani budíček, ktorým každé ráno o ôsmej, Mefisto alarmoval osadenstvo hotela.
Zadným schodiskom som sa opatrne zakrádal na raňajky. Jedáleň bola takmer prázdna, iba pri pulte s nápojmi sedel akýsi chlapík na invalidnom vozíku. Pravú ruku, aj nohu mal v obväzoch. Na hlave mu trónilo čosi, čo sa v medicínskej terminológii nazýva hyppokratova čapica. Vedľa neho stála žena, ktorá ho kŕmila paradajkovou šťavou.

Keď som prechádzal okolo, muž prudko trhol hlavou a vyrazil žene  lyžicu z ruky. Prizrel som sa bližšie a zistil som, že spod obväzov sa na mňa dívajú dve hnedé oči, plné údivu a bolesti. Pod červeným, oškretým nosom sa nachádzali šarmantné, mefistovské fúziky… Animátor na mňa zízal a keby nemal zdrôtovanú sánku, určite by mu padla na zem.
– Čo sa stalo? – spýtal som sa ustarostene, aj keď nevylučujem, že v mojej otázke sa objavila aj štipka škodoradostnosti.

– Včera večer sa pošmykol na okraji bazéna, – povedala žena, dvíhajúc zo zeme lyžicu.
– Viem čo to je, aj ja som mal podobné problémy, – prikývol som chápavo.
Do jedálne vtrhla horda výrastkov a zmocnila sa vozíka s Mefistom. Ten sa síce pokúšal zdravou rukou protestovať, ale nebolo mu to nič platné. O chvíľu sme ho videli na pláži, ako sa bezmocne prizerá na volejbalový turnaj.
– Je to šťastný človek, – povedala s obdivom žena.– Zmysel života našiel v tejto práci.
– To áno, –  musel som súhlasiť. A potom som, celkom úprimne, dodal. – Dôležité je, aby človek nezostal sám…

   Malajzia, Lankawi, december 2001

Zďielať:
pošli na vybrali.sme.sk


Súvisiace články
Vitajte!