Očami a perom Rasťa Piška: Agroturistika po Francúzsky

Cestovateľské zážitky z rôznych miest zemegule sa lepšie čítajú, ak sú okorenené jedinečným humorom alebo originálnym pozorovateľským talentom. Známy autor, zabávač a inštalatér Rasťo Piško ovláda oboje. V seriáli na svk.press cez poviedkové príbehy prezrádza o krajine či pocitoch bežného Slováka v nej viac, ako akýkoľvek dokonalý turistický sprievodcovia. V ďalšom pokračovaní popíše cestu po francúzskom vidieku.

Svet sa má od Francúzov stále čo učiť. Učiť sa od nich treba predovšetkým ich reč, lebo inak sa vo Francúzsku nedohovoríte!  V našej skupine sme mali absolventa francúzskeho gymnázia, ale domorodci ho ignorovali. Bolo to možno preto, lebo v jeho francúzštine zreteľne prevládal výrazný, žilinský prízvuk. Som si tým úplne istý, lebo žilinský prízvuk prevládal aj v jeho slovenčine.

Ďalší účastník nášho zájazdu mal krásnu, hrdelnú nosovku, začo ho Francúzi zbožňovali. Žiaľ, nerozumeli mu ani slovo. Keď som sa ho pýtal, ako k tej nosovke prišiel, povedal, že v detstve mu dvakrát zlomili nos.

Naša cesta do Francúzska mala však úplne iný cieľ. Boli sme vyslaní na severovýchod Alsaska, aby sme zistili, ako sa v tamojšom úrodnom kraji darí novej forme aktívneho oddychu. Takzvanej agroturistike.

Ubytovali sme sa v dedine Kitsheim, blízko Štrasburgu. Gazda pre nás pripravil penzión, ktorý by smelo mohol slúžiť ako víkendové sídlo francúzskeho prezidenta. Noc bola mesačná a ticha tu bolo toľko, že by sa dalo zavárať. Spal som ako v prvotriednom olivovom oleji.

Na svitaní ma zobudil zvuk, na aký som si matne pamätal z detstva. Bolo to prenikavé kikiríkanie, ku ktorému sa  postupne pridali ďalšie. Symfónia trvala dobrých päť minút, ale po chvíli sa mi podarilo opäť zaspať.

– Nakoniec, sme predsa v krajine galského kohúta, – pomyslel som si, otáčajúc sa na druhý bok. Po kohútoch prišli na rad sliepky. Začali opatrne, ale keď sa k nim pridali kačice, vznikol  džavot, pripomínajúci začiatok parlamentnej schôdze. Potom sa nebezpečne blízko ozvali holuby. Konkrétne nad mojim oknom, kde mali holubník.

To všetko sa, s hlavou obloženou vankúšmi, dalo vydržať. Asi o štvrť hodinu, keď som znova zaspával, ma náhle šokoval strašný, hrdelný výkrik! Znelo to, ako keď človeku zapadne jazyk a on sa márne snaží nadýchnuť.

Vyletel som z postele a otvoril okno. Na dvore stál malý, híkajúci somár. Našťastie mu práve v tej chvíli, sedliak hodil náruč sena a somárik zmĺkol. Opäť som si ľahol a snažil sa prilákať stratený spánok. Neprešlo päť minút a do mozgu sa mi zaryl ostrý zvuk flauty. K nej sa pridali klarinet, pikola a fagot. Hrozná kakofónia zobudila celý penzión!

Po dvore pobehovali štyria pávy. Z jedného okna medzi ne dopadol ťažký keramický popolník, čo operencov doviedlo do absolútnej hystérie! K pávom sa, z pochopiteľných dôvodov, pridalo niekoľko psov. Morky, kravy a grúliace svine už len farbisto dokreslili atmosféru, aká musela vládnuť na Noemovej arche.

Odbilo šesť hodín a naša výprava sedela v jedálni. Po raňajkách nasledovala prehliadka hospodárskeho dvora. S časťou domácich zvierat sme sa už stihli zoznámiť. Tie ostatné na nás urobili hlboký dojem. V zadnom trakte hospodárstva sa nachádzal pavilón s exotickým vtáctvom. Potom nasledovali ryby, plazy, jaštery a nakoniec predátori. Museli sme konštatovať, že okrem bieleho tigra a latimérie podivnej , tu majú všetko!

Po výdatnom obede nás pyšný majiteľ pozval na konskú jazdu po alsaských viniciach. To nám pripomenulo hlavný bod našej návštevy. Večernú ochutnávku vína! Boli sme však takí ustatí, že sme sa rozhodli pre odpočinok. Urobili sme to v súlade s hospodárskymi zvieratami, ktoré nakŕmené pospávali v rozličných kútoch dvora.

Poobedná siesta pôsobila naozaj posilňujúco. Skôr ako som zaspal, premýšľal som o tom, aký význam má agroturistika pre zdravý vývoj moderného človeka…  Na začiatku bola, zrejme snaha vrátiť jedinca aspoň na chvíľu späť, do lona prírody. Veľkomestský intelektuál, či technokrat, by si mal uvedomiť, ako žili jeho predkovia. Jeho deťom by bolo konečne umožnené vidieť živú kravu.

Jeho žena by si mohla poťažkať v rukách kravské vemeno a pokúsiť sa z neho vytlačiť aspoň deci nepasterizovaného mlieka. S takými zážitkami by rodina z veľkomesta vydržala mesiac. Potom by sa vrátili, aby zistili, že zemiaky a mrkva sa sadia do zeme. V čase zabíjačiek by opäť prišli. Vidiecky masaker, vykonaný na nevinnej ošípanej, by nimi hlboko otriasol. Stali by sa kompletnými vegánmi, deti by vstúpili do Slobody zvierat, a žena by skončila na psychiatrii. Intelektuál by napísal vedeckú prácu, v ktorej by zdôvodnil, že rurálny spôsob života má hlavný podiel na úpadku moderného človeka. Za tieto pavedecké názory by ho vylúčili z univerzity a neskôr  mu zakázali publikačnú činnosť…

Vidiek v Alsasku.

Viečka mi oťaželi, blížil sa vytúžený spánok. Spolu s ním však do izby vnikol aj akýsi vzdialený, slabý zápach, ktorý mi bol povedomý. Áno, už si spomínam. Už som to zažil. Raz, keď sme na jar išli autom po vidieckej ceste, pozdĺž akýchsi polí…

Zápach bol čoraz intenzívnejší a nepríjemne dráždil oči. Mal som obavu, či náhodou nejde o únik bojového nervovo – paralytického plynu a tak som otvoril okno. Do nosa mi udrela ostrá vôňa čerstvého maštaľného hnoja, ktorú vo svojich dielach ospevovali katolícki vidiecki  básnici 19. storočia. Zápach bol síce zdravotne nezávadný, ale spať sa pri ňom nedalo…

O siedmej sme už všetci sedeli v jedálni, ktorá jemne voňala ovčím hnojom, a netrpezlivo sme čakali, čo sa bude diať. Slova sa ujal domáci pán, ktorý nám predstavil someliéra, degustátora a miestneho vínneho kustóda v jednej osobe.

Cítili sme, že sa deje čosi nekalé, ale zatiaľ sme ešte nevedeli čo. Miestny enológ v nás nevzbudzoval dôveru. Bol malej postavy, mal slabý hlas a hovoril po francúzsky. Konkrétne to znamenalo, že sme ho nevideli, nepočuli a ani mu nerozumeli. Asi po dvadsiatich minútach sa ktosi podujal jeho výklad tlmočiť.

S hrôzou sme zistili, že vínny génius nám práve objasňuje svoj ušľachtilý rodokmeň, ktorý siahal až do štrnásteho storočia! Momentálne sa nachádzal v sedemnástom a tvrdil, že jeden z jeho predkov bol osobným umývačom sudov na dvore Ľudovíta XIV! Okamžite sme požiadali nášho človeka, aby prestal tlmočiť.

Enológ konečne pochopil, že teória vína nás veľmi nezaujíma a luskol prstami. Vo dverách sa objavili krojované devy a každá z nich držala v rukách fľašu. Bol to jeden z najťažších večerov môjho života. Počas troch hodín sme ochutnali vyše dvadsať druhov vín. Pili sme dlho, veľa, v malých dávkach a s veľkými pauzami. Každý pohárik sprevádzal Francúz najmenej desaťminútovým komentárom. Skončili sme o pol tretej ráno, chýrnym moselským, ktoré dokonalo dielo skazy.

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Gruzínska divadelná prestávka

Hlava mi jemne drnčala a v okolí malého mozgu usilovne pracovali banskí permoníci. Najhoršie bolo, že napriek spomínanému utrpeniu, som bol pri plnom vedomí! Úľavu nepriniesol ani spánok. Len čo som zažmúril oči, začali domáce zvieratá predvádzať svoj tradičný ranný rituál. Už o šiestej sme všetci sedeli v jedálni a posilňovali sa kvasenými uhorkami.

Dnes už viem, že život na vidieku je ťažký. Chápem aj to, prečo mestský intelektuál nerád opúšťa interiér obľúbenej kaviarne. Osobne si myslím, že agroturistika nemá perspektívu. Hlavné dôvody tohto zistenia som zhrnul do niekoľkých bodov, ktoré som  zaslal príslušnému oddeleniu Ministerstva pôdohospodárstva. Dnes ich predkladám širšej verejnosti.

  1. Na rozdiel od Francúzov, veľa pijeme a málo rozprávame.
  2. Žije u nás priveľa ľudí, ktorí zbytočne ovládajú cudzie jazyky.
  3. Vôňa maštaľného hnoja a Old Spice, nevytvárajú dobrú kombináciu.
  4. Máme slabé historické korene. Najstarším známym Slovákom je Jánošík, ktorý sa narodil pred tristo rokmi
  5. Nemáme svetu  čo  ponúknuť. Bryndzu, ktorú vyrobíme, sme schopní skonzumovať sami. Víno tiež.
  6. Nemáme svetu čo ukázať. Zvieratá, ktoré chováme, sú naozaj úžitkové. Buď pracujú, alebo sa pečú.

Francúzsko, Štrasburg, máj 1997

Zďielať:
pošli na vybrali.sme.sk


Súvisiace články
Vitajte!