Očami a perom Rasťa Piška: Alé, Gaudí!
Cestovateľské zážitky z rôznych miest zemegule sa lepšie čítajú, ak sú okorenené jedinečným humorom alebo originálnym pozorovateľským talentom. Známy autor, zabávač a inštalatér Rasťo Piško ovláda oboje. V seriáli na svk.press cez poviedkové príbehy prezrádza o krajine či pocitoch bežného Slováka v nej viac, ako akýkoľvek dokonalý turistický sprievodcovia. Dnes o ceste, respektíve postávaní pri barcelonskej najznámejšie pamiatke.
Sagrada família stojí v centre Barcelony a každý návštevník k nej skôr, či neskôr, zablúdi. Torzo nedokončenej stavby, ktorej autorom je Antonio Gaudí, ohúri všetkých. Ale pocity, ktoré vyvoláva, sú často krát protichodné…
Prichádza rodinka novo zbohatlíckych Rusov. Mohutný chlap s vyholenou hlavou, krehká dievčina, držiaca na rukách nemluvňa. V pozadí bodygard, ktorému odúva ľavé vrecko saka.
On: Čo je to?
Ona: To je Chrám svätej rodiny, Arkaša. Dielo Antonia Gaudího.
On: To bol kto?
Ona: Architekt. Najlepší v celom Španielsku.
On: Čo robí teraz?
Ona: Už dávno je mŕtvy.
On: Kto ho zlikvidoval?
Ona: Nikto, Arkaša. Spadol pod električku.
On: Dobre vymyslené… hlasný smiech Fingovaná nehoda! Keď sa dívam na ten jeho Chrám, ani sa nečudujem! Daču by som si u neho postaviť nedal…
Rusi odchádzajú a na ich miesto sa dostaví skupina mladých Švédov, vedená anglicky hovoriacim sprievodcom. Po povinnom úvode prichádza čas na otázky.
Švéd 1: Prečo staval Gaudí sakrálne budovy? Máte v Barcelone málo kostolov?
Kustód: Katalánci sú veľmi zbožní ľudia. A potom, Sagrada nie je chrám v pravom slova zmysle…
Švéd 2: Ako je to u vás s bytovou otázkou? Majú mladí ľudia kde bývať?
Kustód: Bytov je nedostatok, ako všade.
Švédka: Prečo potom Gaudí nestaval byty?
Kustód: Gaudí staval aj byty a obchodné domy. Projektoval aj dizajn mestského osvetlenia. Nekládol si žiadne mantinely.
Švéd 1: Taký skvelý umelec a staval kostoly…
Pragmatickí Švédi miznú a blíži sa dvojica starších, šľachovitých Američanov. Na prvý pohľad ľudia, ktorí každú voľnú minútu a dolár, venujú spoznávaniu cudzích krajín.
On: díva sa do farebného prospektu – Akási Sagrada família…
Ona: Uhm… Myslíš, že je to vyššie ako Empire building?
On: To ťažko! Je to menšie ako Niagarské vodopády…
Ona: Ale také vysoké ako Rockefeller center to bude…
On: Možno…Koľko to vlastne meria? opäť listuje v knižočke
Ona: Je to vyššie ako tie veže, čo sme videli v Malajzii?
On: Neviem. Tí Španieli sú darebáci, nikde nepíšu, koľko to vlastne meria.
Ona: Odfotíme sa s tým?
On: Času dosť. Najprv treba zistiť, či tu nie je niečo vyššie…
Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Agroturistika po Francúzsky
Američania, bezradne obzerajúc okolité budovy, odchádzajú. Prichádza skupina zachovalých, nemeckých dôchodcov.
Nemec 1: Toto mohla byť kedysi pekná stavba.
Nemec 2: Máš pravdu, vyzerá to ako gotika. Niečo ako predvojnový Norimberg. Spomínaš si, Hansi?
Nemec 1: smiech Samozrejme, Rudi! Norimberg bol krásny, dokiaľ ho nezbombardovali Amíci.
Nemec 3: Na čom sa smejete, chlapci?
Nemec 1: Rudi spomína na starý Norimberg. Keď ho zbombardovali, vyzeralo to rovnako ako tu.
Nemec 3: Veru, mohli to už dávno opraviť. Je päťdesiat rokov po vojne!
Nemec 2: Možno tie ruiny nechali ako memento. Aby ľudia nezabudli.
Nemec 3: Veru áno. Asi to tak bude. Memento…
Sprievodca niekoľkokrát zapíska a nahluchlí, bývalí príslušníci wehrmachtu pochopia, že majú ísť k autobusu. Cestou stretávajú skupinku podnapitých britských mládencov, ktorí nahlas čosi vykrikujú…
Brit 2: Kde sme to? Na štadióne?
Brit 1: Sú tu nejaké kostoly… alebo čo...
Brit 3: Héééj ľudia, kde je tu štadión FC!?
Brit 4 : Chelsea, hea, hea! Vyhráme!! vyberá z ruksaku fľašu whisky
Brit 1 : Sem s tou fľašou, Jimmy!! bojujú o fľašu, ktorá spadne na dlažbu a rozbije sa. Brit 2 stúpi na črepiny a poreže si nohu.
Brit 2 : Pomóc! Ľudia, zavolajte lekára!
Prichádza delegácia Japoncov, ktorí mlčia a fotografujú. Briti im nadávajú, napriek tomu, že Japonci fotografujú Chrám a nie ich. Konečne prichádza polícia a rozháňa pokojných Japoncov. Briti zatiaľ utekajú, pričom zanechávajú za sebou krvavé stopy.
Polícia sa bezradne obzerá po okolí a zisťuje, že jediným svedkom incidentu som ja. Kontroluje ma, aby dospela k záveru, že nemám pri sebe pas. Snažím sa všetko vysvetliť, ale nikto ma nepočúva. Som zatknutý a predvedený na policajnú stanicu. Sedím v policajnom aute a v duchu si nadávam. Mal som byť opatrnejší. Každý priemerný policajt v Barcelone vie, že cudzinec, ktorý nefotografuje, nepije a nehuláka, nemôže byť normálny turista!
Španielsko, Barcelona, máj 1997
Foto: dreamstime.sk
Top comments