Dankov mediálny hoax

Áno, v roku 1991 schválila vtedajšia Slovenská národná rada zákony o Slovenskej televízii a Slovenskom rozhlase. Pri ich tvorbe pomáhali aj odborníci z Rakúska, kde mali v ORF vtedajší riaditeľ STV Peter Zeman a aj riaditeľ SRo Vladimír Štefko dobré kontakty. Preto aj verejnoprávne médiá, teda preklad z nemeckého öffentlichrechtlich. Nie z anglického Public Service Media – médiá verejnej služby.

Tento prerod od štátnej televízie a rozhlasu sa začal počas vlády Vladimíra Mečiara a dokonal s premiérom Jánom Čarnogurským. Dnes to znie takmer neuveriteľne, ale je to tak.

Bol to najosvietenejší zákon, aký televízia a rozhlas mali. Do rád oboch inštitúcií nominoval svojich členov parlament, vláda i zamestnanci televízie. Áno boli medzi nimi vyslovene politickí nominanti, ale aj rešpektované osobnosti: Tomáš Janovic, Ľubomír Feldek, Vladimír Kompánek, Miroslav Cipár, Anton Srholec, Vladimír Strnisko…

Keď Vladimír Mečiar v júni 1992 opäť vyhral voľby, pochopil, že nezávislé médiá sú mu na obtiaž. Zmenil zákony o STV a SRo a členov rád už volil iba parlament. Odvtedy (1993) všetky vlády menili zákony o verejnoprávnych médiách účelovo tak, aby si vymenili členov rád, ich prostredníctvom odvolali riaditeľov a potom sa správali buď osvietene, alebo ako na dobytom území. Prípadne taký dvojboj. Aj – aj. Väčšinou, s výnimkou vlád V. M., ktorý sa na osvietenectvo ani len nehral…

Počas vlády Ivety Radičovej si SaS adoptovala myšlienku spojiť televíziu a rozhlas, ale skôr ako racionálna úvaha, ktorá by mala podporu v štúdii, bol za tým, ako vždy, úmysel odvolať riaditeľku – v tomto prípade Miroslavu Zemkovú. A do parlamentu sa nepreniesla „len“ voľba členov rady ako za Mečiara, ale aj riaditeľa. Všetky ponovembrové vlády si mýlili mediálnu politiku s personálnou politikou v médiách.

V decembri 2017 mala vláda SR prerokovať (a neprerokovala) návrh ministra kultúry Mareka Maďariča, ktorý by zásadným spôsobom zmenil kreovanie Rady RTVS a voľbu generálneho riaditeľa. Po dvadsiatich piatich rokoch od Mečiarovej novely zákonov o STV a SRo, by sa z voľby vynechal parlament, vznikol by zbor voliteľov, kam by svojich zástupcov nominovali akademici, cirkvi, zástupcovia miest a obcí, novinári a aj zamestnanci… Jedným dychom je potrebné dodať, že s Marekom Maďaričom sa dá v mnohom nesúhlasiť, v mnohom polemizovať. Ale pravdou zároveň je, že je jedným z mála politikov, ktorý má v mediálnej oblasti vzdelanie (VŠMU) a aj prax (STV). Alebo inak, je jediným aktívnym politikom, ktorý sa médiám naozaj rozumie.

Andrej Danko je jeho protipól. Znárodnenie RTVS a TA SR je krokom do minulého storočia. V rozhovore, ktorý TA SR uverejnila na Silvestra (čo by predsa len mohlo niečo málo vysvetľovať) okrem iného povedal: „Redaktori by nemali mať 1,5-krát vyšší plat ako premiér, manažment dva až trikrát viac. Potom sa už ani nečudujem odvahe niektorých mladých redaktorov, ktorí stoja oproti predsedovi vlády či predsedovi parlamentu, ak zarábajú viac“.

Odkiaľ má túto informáciu? Pracuje s klebetami? Aha, ide mu o to, aby mohol určovať platy redaktorov tak, aby mali menej odvahy? Vytesať do kameňa a zavesiť do miestnosti, ktorá je v parlamente určená na tlačové konferencie. No, a Andrej Danko by zrušil koncesionárske poplatky (väčšina verejnosti zatlieska) a zrušil by limit na vysielanie reklamy pre verejnoprávne médiá. Prikáže štátnym podnikom, ako V. M., aby dávali reklamu tam a onam a tam a inam nedávali? Nemáme štátne podniky. Dovolí rozdeliť programy a filmy v RTVS reklamou? To už verejnosť tlieskať nebude. Ale, len tak medzi nami, kde ju vziať?

V prospech návrhu ministra Maďariča na zmenu spôsobu kreovania Rady RTVS nehovorí – nekričí nič viac, ako to, že všetci jej členovia, po bľabotaní Andreja Danka na tému verejnoprávnosti, nič nenapísali, nič nepovedali, na ničom sa neuzniesli.

Prečo aj? Ich funkcie a pravidelnú mesačnú odmenu neohrozuje Danko, ale Maďarič.