Od tamtamov po hoax (3): John Lennon, jeho image i Imagin

Nie každá propagovaná myšlienka a jej spoločenský dopad sú v rozpore s ľudskosťou, slobodou a právom na dôstojný život. Nie každá sa presadzuje spôsobom, ktorý vyvoláva strach, myslieť si niečo iné.

Z morálneho hľadiska, ak sa kladie dôraz na ľudské práva a slobody, je forma dialógu medzi majoritou a menšinou kľúčová. Pokiaľ majorita berie ohľad, vypočuje a ochráni menšiny, môže byť taká spoločnosť pre ľudstvo prínosom. Indický právnik a brahmanský mních a duchovná autorita Gándhí za primárnu úlohu spoločnosti považoval ochranu slabších. Gándhizmus šíril medzi davom aj v britských mocnostiach teóriu, že náboženstvo by malo dohliadať na spoločnosť a demokratické princípy a z hľadiska morálky majorita musí brať ohľad na menšiny.

Imagine sa stala posolstvom

Na rozdiel od nacistických gardistov a talianskych fašistov Lennon presadzoval svoju ideológiu demokraticky, bol otvoreným komunikátorom a mierotvorcom. Viedol dialóg a hľadal aj publikum, ktoré s ním nesúhlasilo. Otvorenú diskusiu a úctu k človeku, preferoval pred strachom a nenávisťou. Kolektívne myslenie podriaďoval individualite. Do istej miery vedel manipulovať menej kritických nasledovateľov. Ale neuberal priestor aj oponentom. Mienkotvorný efekt vyvolal práve takýmto správaním,  médiá sa stali hlavným šíriteľom jeho názorov, aj keď často vystupovali proti nemu.

Aj forma komunikovania s masami bola iná. Kým u fašistov fungovalo démonizovanie tém a etník, Lennon s partnerkou nadľahčovali napätie v spoločnosti satirou  voči oficiálnym kruhom aj voči sebe. A šokovali svojou otvorenosťou.

Otvorenosť ako nástroj

Spevák a muzikant John Lennon, neskrývanou konfrontáciou a túžbou po dialógu ukázal, že otvorenosť môže byť nástrojom osvety. Spoločnosť muzikanta akceptovala ako aktivistu. Z Lennona (komunikátora) sa stala akoby nezisková organizácia, ale zároveň aj médium. Forma, akou bola skladba Give Peace A Chance[iii] vnímaná, prerastá text. Ten môže byť pre niekoho, útočný, ostrý či drzý, avšak jej tvorcovia tak vnímaní spoločnosťou neboli – verejne ich počúval[iv] aj predchádzajúci pápež Benedikt XVI.

Je nepochybné, že Beatles dnes už nie je tŕňom v oku. Slávny Lenonov citát :„Neviem, či skôr zmizne kresťanstvo, alebo rokenrol, ale teraz sú Beatles slávnejší ako Ježiš,“ ktorý uviedli počas amerického turné skupiny v roku 1966 otriasol svetom. Konzervatívne spoločenské kruhy najmä z juhu USA organizovali protesty, pálili platne a suveníry The Beatles. Americké rozhlasové stanice demonštratívne nevysielali ich piesne, rušili sa koncerty. Lennonove poznámky riešil aj Vatikán. John sa za citát neochotne ospravedlnil na tlačovke v Chicagu: „Nemyslel som to ako nejakú protináboženskú hovadinu. Ospravedlňujem sa, keď vám to urobí radosť. Stále vlastne neviem, čo som podľa vás urobil.“

Prekonali samých seba

Táto etapa pôsobenia The Beatles bola  čoskoro prekonaná. V rannej tvorbe Lennon (aj Paul McCartney a ostatní členovia kapely) chceli upútať prevažne rovesníkov svojou výstrednosťou a talentom, neskôr však kládli dôraz na pracovitosť, kvalitu hudby a pokoj mimo pozornosti šoubiznisu. Rozhodnutie z roku 1966 viac verejne nekoncertovať bolo prvým prejavom, že zrejme nezostanú otrokom šoubiznisu. Bolo to na vrchole slávy, kedy polovička sveta šalela v rámci beatlemánie.

Práve takéto správanie však prilákalo nové – slobodne mysliace publikum. The Beatles sa tak na vrchole stali čisto štúdiovou skupinou (pravdepodobne prvou na svete), čo umožnilo Lennonovi a ostatným experimentovať s hudbou. Skupina sa pri tvorbe skladieb už nemusela prispôsobovať forme vhodnej pre budúce koncertné vystúpenia. A mohla naplno tvoriť výnimočné a originálne nahrávky, o aké sa predtým nik nepokúšal. Darilo sa im to do oficiálneho zániku Beatles v roku 1970 a jednotlivým členom kapely individuálne aj v nasledujúcich rokoch.

 Lennonov odchod z kapely

O Lennonovi môžeme uvažovať v rovine komunikačnej a v rovine jeho tvorby.  V rokoch 1969 – 1970 sa stal z neho výrazný aktivista za mier. Okrem iného je to obdobie, kedy sa druhý krát oženil,  a to s umelkyňou Yoko Ono. Trávili spolu všetok čas. Práve svadobnú cestu na jar v roku 1969 využili na výraznú kampaň za mier.

Začali veľmi nekonformným spôsobom, pozvali médiá počas niekoľko dní na 12 hodín do svoje spálne – známa akcia pod názvom  Bed-In. Keďže pár mesiacov predtým vydali album, kde boli na obale nahí, médiá očakávali spojitosť so sexom. Prekvapením bolo, že obaja ležali v pyžamách v posteli pod nápismi o mieri a rozprávali o mieri.  Médiá si získali na svoju stranu. Bed-in pokračovala aj v Montreali, kde Lennon s Ono nahrali pieseň Give Peace a Chance. Okamžite sa stala neoficiálnou hymnou medzinárodného hnutia za mier. A tieto počiny boli ideálnym propagátor myšlienok, ktoré s Lenonom postupne zdieľali milióny mladých ľudí po celom svete.

Ich otvorenosť bola až do takej miery nelimitovaná, že zaujala, stala sa propagátorom. Odporcovia to považovali za snahu šokovať, no fakt je, že médiá presvedčili o úprimnej snahe šíriť myšlienky o miery.

Angažované texty

Lennon tvoril výrazne angažované texty, v prvom sólovom albume ešte počas existencie The Beatles, ale aj na piatich  sólových  albumoch vydaných v rokoch 1970 – 1974 prevládali texty so spoločenskou tematikou. Jeho najúspešnejší album Imagine (1971) dal svetu  pieseň s rovnakým menom, ktorá sa stala na dlhé roky ďalšou protivojnovou a protináboženskou hymnou.

Dnes s istotou vidíme, čo si Lennon v daných rokoch prial, aby sa skončila Vietnamská vojna a aby ho s Ono napriek jeho názorom nechali žiť bežným životom obyvateľa USA. Podarilo sa mu to. Posolstvo sa šírilo po celom svete; skladba Imagine je sloganom propagandy ľudských práv (John Lennon : „I hope some day you’ll join us. And the world will be as one“).

Odhliadnuc od toho, ako sú slová propaganda a propagovanie vnímané, spomenuté komunikačné formy boli schopné aj oslobodzovať spoločnosť. Dôsledky však boli v oboch prípadoch tragické. Život Gándhiho i Lennona predčasne ukončili atentátnici.

Posledný rozhovor individualistu a pacifistu Lennona, alebo:  All we are saying is John Lennon and Yoko Ono

Reportér Playboya David Sheff publikoval knihu rozhovorov s Johnom Lennonom a Yoko Ono s názvom  Last Interview. Vznikla tesne predtým, ako Johna v roku 1980 zastrelil šialenec. Hovoria v nej o svojej predstave pluralizmu a otvorenej spoločnosti, ktorá sa vyprofilovala na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia. V období, kedy John Lennon (bigbeat-generation, hippies aj Beatles) neboli len konktrapropagandistami, ale predovšetkým lídrami formujúcimi verejnú mienku, na základoch ktorej vznikla silná občianska komunita.

V knihe John Lennon a Yoko Ono vysvetlili, čo si predstavujú pod pojmami pacifizmus a individualizmus.

John svoje sólo pôsobenie prirovnal k ďalšej vyššej úrovni bytia, k oslobodeniu sa od sveta Rock’Nrollu a šoubiznisu. John a Yoko v knihe okrem iného približujú svoj domov.  Lennon sa začal venovať “pečeniu chleba” a “staraniu sa o deti a domácnosť . Tieto aktivity boli podľa neho obrovským poslaním “na konci ktorého, nie je výplata”. Cieľom bola vytvorenie priateľskej komunity s okolím a posilnilo to jeho schopnosť samostatnej umeleckej tvorby.

Yoko sa zasa starala o manažment podľa princípu “žiadne prikyvovanie manažérom a právnikom”. Zdokonalila samovzdelávanie, umeleckú tvorbu a záujem (aj vplyv) na veci spojené nielen s kariérou, ale aj tých verejných. Podobné aktivity mala už skôr, ale keď spoznala Johna, obmedzila ich.

Rozpad kapely The Beatles bola turbulentná doba najmä pre fanúšikov aj etablišment prezidenta USA Nixona, ktorý si nevedel dať s Johnom rady. Chcel ho dokonca pre jeho odvážne vyjadrenia a najmä vzrastajúci masový vplyv vyhostiť z krajiny. Jeho spis vedený FBI mal 250 strán a bol odtajnený len pred niekoľkými rokmi. Udalosti  zachytil holandský dokument „USA vs John Lennon„.

Reportér bol s Johnom a Yoko dlhší čas a vytvoril tak priestor pre “posolstvá”. Johnove vyjadrenia k nadčasových témach sú zreteľným posolstvom pacifizmu a kozmopolitného individualizmu.  Ako kľúč k realizácii myšlienok slúži otvorená a úprimná komunikácia.

John a Yoko uvádzajú, že príslušnosť k národu a etnickú rôznorodosť vymyslel človek, často pre mocenské ciele, z celospoločenského hľadiska tieto rozdiely nie sú kľúčové. Sú to skôr pasce. Podobne „líderstvo“ je podľa Johna mocenské a zneužiteľné, hovorí o absolútnej rezignácii na akéhokoľvek lídra.

John a priatelia (myslení všetci “bigbeat people”) vnímajú spoločenské normy, aj ekonomické pravidlá pre spoločnosť, ako potrebné a efektívne. Avšak zdôrazňuje,  že bytosti slobodnej vôle sú predurčené byť nezávislými, aby rástla ich tvorivosť, individualita a záujem.

Myšlienky pacifizmu a individalizmu sa šírili v roku 1980 aj dnes. John a Yoko ich propagovali celosvetovo. A neskôr sa ne opreli osobnosti na celom svete, okrem iného aj v Československu  presadzovatelia “ ľudskej tvári“ . Napríklad Československá pieseň Bigbeat komunity, ktorej sa zľakol neslobodný režim.