Očami a perom Rasťa Piška: Ponorková choroba na Maldivách

Keď sme asi po hodinovej plavbe z hlavného mesta Male, vystúpili na breh atolu Zyiaraifuchi, prichodili sme si ako v rozprávke. Ostrov bol malý, pokrytý bielym pieskom a palmami. Z bungalovu, v ktorom sme bývali, stačilo urobiť tri kroky a ocitli ste sa v oceáne, ktorý bol teplý ako olympijský bazén. Kŕdle rýb sa vám obtierali o nohy a vy ste mali pocit, že to všetko je virtuálna realita, riadená počítačom.
Z našej osemčlennej výpravy bol jediným naozajstným potápačom Tóno. Ostatní sme si vystačili s okuliarmi a dýchacou trubicou. Ja osobne sa na tento jednoduchý a zároveň geniálny vynález spolieham od detstva. Stačí do vody ponoriť hlavu a ocitnete sa v podivnom kráľovstve rýb a ticha. Dýchacia trubica pritom udržiava spojenie so svetom. Zdvihnete hlavu z vody a presvedčíte sa, že je všetko v poriadku. Slnko svieti, vietor fúka, ľudia sú cicavce a žijú na súši. Môžete hlavu znova ponoriť do vody.

Ticho, samota a skutočnosť, že si nemôžem špárať zápalkou v zuboch, mi bránia v tom, aby som sa stal naozajstným potápačom. Napriek tomu som za tri dni poznal všetky ryby Indického oceánu osobne. Medzi najsympatickejšie patrili manty, raje a morény. Exempláre koralových rybiek mi boli známe z akvária. Tento raz defilovali pred mojimi očami zväčšené v mierke 1:10. Po troch dňoch som sa začal nudiť...

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška  – V útrobách pyramídy

Samotný ostrov Zyiaraifuchi, pre turistov nazvaný Summer vilage, ponúkal ešte menšie vzrušenie. Po dĺžke meral necelých  325 krokov a jeho šírka bola rovných 90. Viem to presne, prešiel som ho 72- krát. Na golfové ihrisko bol trochu malý. Keby sa tu postavil tenisový kurt, loptičky by museli zbierať deti s ukončeným plaveckým výcvikom.
Aby bolo jasné, ostrov sme neobývali sami. Okrem nás tu bolo ešte dvesto iných turistov, zaoberajúcich sa rovnakou činnosťou. Keď sa turisti potápali, dalo sa po ostrove pohybovať. Večer sa tu človek cítil ako na nedeľnom korze. V čase obeda vznikali na niektorých miestach zápchy a tlačenice.
Po troch dňoch som mal zrátané všetky kokosové palmy. Bolo ich tristodvadsať osem. Kokosových orechov, sa na ostrove k 20. februáru 2000, nachádzalo štyritisíc stoosemnásť kusov. Priemerne mi vychádzalo, že na jednej palme sa nachádza 12,5 kokosového orecha.

Na štvrtý deň som zistil, že dvanásť orechov spadlo v noci na zem a ďalších šesť je nezvestných. Bola to vážna zmena, ktorá ma veľmi znepokojila. Všetko som si zaznačil do denníka a čakal, čo sa bude diať.
Popoludní za mnou prišiel domorodý zriadenec a šeptom sa ma spýtal, či nekúpim kokosový orech. Kúpil som všetkých šesť a zaplatil som aj za ďalších dvanásť, ktoré ležali na zemi. Bolo to totiž jediné, čo sa tu dalo kúpiť. Ostrov bol all inclusive a v jeho strede, presne štyridsaťpäť krokov od nášho bungalova, stál denný bar. Domorodý čašník Thomas nám vysvetlil, že tu je všetko zadarmo. Piť vraj môžeme čokoľvek a dovtedy, kým nás neodnesú.

S jedlom to bolo podobné. Bolo ho veľa, bolo zadarmo a čo bolo najhoršie, nikde sa nedalo kúpiť iné.  Maldivy sú odrezané od sveta a takmer všetko, okrem rýb, sa sem musí dovážať. Základná surovina s ktorou náš šéfkuchár pracoval, bola sója. Tú nám servírovali ráno i večer v nespočetných variáciách. Raz do týždňa sa usporiadala večera v štýle národnej kuchyne. My sme mali tú česť, že sme zažili Mongolský večer.

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Čaro Orientu (sovietskeho)

Priznám sa, nikdy som v Mongolsku nebol a teda nemám tušenie, ako chutia tamojšie špeciality. Ale ak Mongoli jedia to, čo my v osudný večer, chápem prečo v 13. storočí vysadli na kone a prepadli strednú Európu. S takým jedlom v bruchu sa, jednoducho, nedá obsedieť na jednom mieste.
Na štvrtý deň sa ma začali zmocňovať pocity, aké zažíval hlavný hrdina knihy Henryho Charriera, Motýľ. Bol som uväznený na Diabolských ostrovoch, ktoré boli o to rafinovanejšie, že mali rajskú podobu. Každý deň tu vyzeral ako ten predchádzajúci a človek strácal pojem o čase.
Vytiahol som nôž a začal do palmy v blízkosti nášho bungalova robiť zárezy. V tej chvíli ma prichytil miestny zriadenec a na fleku mi vyrubil pokutu sto dolárov. S radosťou som zaplatil a všetko si zaznačil do denníka.

Ešte v ten večer som zaregistroval ďalšiu významnú udalosť, hodnú záznamu v mojom denníku. Náš kuchár si vymenil zásteru!
Potom sa dlho nič nedialo. Dni sa vliekli jeden za druhým, slnko vychádzalo a zapadalo stále na tom istom mieste. Ryby v oceáne sa začali podobať na turistov a naopak.
V noci sa mi snívalo, že náš ostrov prepadol kŕdeľ žralokov. Viedla ich veľká čierna manta, ktorá sa podobala na nášho kuchára. Žraloky odmietli jesť ľudské mäso a žiadali, aby sme ich kŕmili sójovými bôbmi. Čoskoro zožrali všetku sóju a na ostrove vypukol hlad. Turisti sa začali žrať medzi sebou…

Prešiel týždeň nášho pobytu na Maldivách a ja som začal uvažovať o tom, ako uniknúť z tohto luxusného väzenia. Ako najschodnejší sa mi pozdával patent Edmonta Dantésa z románu Gróf Monte Christo.
Rozhodol som sa ukryť do plastového vreca s odpadom, ktorý každé ráno odvážal čln nevedno kam. V noci som sa prikradol k mólu, ale keď som otvoril jedno z vriec, zistil som, že je plné sójových bôbov, ktoré sme mali na večeru! V ďalších vreciach sa nachádzal vlhký sójový granulát a ochutené sójové plátky. Zdvihol sa mi žalúdok. Predstava, že by som mal cestovať vo vreci so sójou, bola hrozná!
Postaviť plť z kmeňov kokosových paliem, z ktorých každá mala evidenčný štítok s číslom, bolo nemožné. S trpkosťou v duši som sa vzdal nádeje na útek.

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Horúce noci pattayské!

Na druhý deň sa mi podarilo z baru ukradnúť prázdnu fľašu od whisky. V noci som do nej vložil správu so súradnicami nášho ostrova a moju fotografiu. Pripojil som aj ofrankovanú žiadosť, v ktorej som prosil, aby som si zvyšok svojho trestu mohol odpykať v Leopoldove. Potom som fľašu hodil do mora.
Ráno stál pred jedálňou domorodý zriadenec. V ruke držal fľašu od whisky a moju fotografiu, pomocou ktorej ma veľmi rýchlo identifikoval. Priznal som sa dobrovoľne a vyfasoval ďalšiu pokutu, tentoraz za znečisťovanie životného prostredia.
Našťastie, moje utrpenie sa chýlilo ku koncu. V jeden večer sa na ostrove objavila dlhonohá nemecká delegátka a na dennom rozkaze prečítala aj moje meno. Oznámila, že zvyšok trestu sa nám za dobré správanie odpúšťa a zajtra pôjdeme domov!  Bola to najlepšia správa v mojom živote, ale tešil som sa len ja. Moji spoluväzni si na pohodlné väzenie zvykli a od rozpakov si neboli schopní spakovať batožinu.
Po návrate z Maldivských ostrovov som musel asi mesiac navštevovať sociálnu kurátorku. Dávala mi lekcie, ako sa znova zaradiť do normálneho života. Učila ma, ako používať peniaze a vysvetľovala mi, že na svete existujú aj iné živočíchy okrem ľudí a rýb. Sóju som zo svojho jedálneho lístka vylúčil. Dnes už viem, že jesť sa dá aj mäso.
Male, február 2000

FOTO:Dreamstime.com