Očami a perom Rasťa Piška: V útrobách pyramídy

Pyramídy v Ghíze sú ako hollywoodske herečky. Na obrázku vyzerajú lepšie, ako v skutočnosti. Ak vám toto tvrdenie stačí, môžete pokojne zostať doma. Alebo sa  na trojicu svetoznámych stavieb dívať z terasy káhirského hotela Le Meridian. Keď však chcete zažiť neopísateľný génius tohto miesta na vlastnej koži, neváhajte ani minútu! Známy autor, zabávač a inštalatér Rasťo Piško nás v ďalšom cestopise zavedie do Egypta. V seriáli svk.press pokračujeme aj v roku 2018.

Po tom, čo som sa nabažil pohľadu na pyramídy zo všetkých strán,  zaujala ma skutočnosť, že do jednej z nich sa dá vojsť. Bola to veľká výzva pre každého bádateľa, ktorý vie, že jadro veci sa vždy skrýva pod jej povrchom. Aj keď dnešný povrch pyramíd nie je príliš vábny, z hľadiska ich vyše štyritisícročnej existencie, nevyzerajú zle. Sfinga, ktorá sa nachádza obďaleč, takmer stratila svoju tvár. Hrdú polohu čerstvo zobudeného pudlíka, si však zachovala dodnes.

Akýsi ľudia vytesali v spodnej časti jednej z pyramíd, dieru. Nevedno, či to boli zlodeji, bádatelia, alebo obyčajní zvedavci. Každopádne však vedeli, čo je to biznis. Skutočnosť, že otvorom sa dá do pyramídy nielen vojsť, ale z nej aj vyjsť, zvýšila návštevnosť tejto kultúrnej pamiatky. Chybou je, že pyramída nemá núdzový východ. Možno to považovať za vážny nedostatok stavby, ktorá bola už v staroveku zaradená medzi Sedem divov sveta. Neviem akými smernicami sa riadili súdobí architekti, isté však je, že dnes by takúto pyramídu nikto neskolaudoval.

Stál som pred gigantickým svedkom zašlej slávy starého Egypta a očami plnými piesku, som závistlivo sledoval tých, ktorí vychádzali von. Bol to pocit z detstva, keď som v lunaparku vítal starších a odvážnejších kamarátov, vracajúcich sa z atrakcie, zvanej Palác hrôzy.
– Tak čo, aké to bolo? – opýtal som sa tučného muža s vytreštenými očami.
– Skvelé! Jedinečné! To treba zažiť! – presviedčal ma, utieral si spotenú tvár a lapal po vzduchu. Bol taký vzrušený, že si okamžite sadol na neďaleký kamenný kváder a neveriacky zízal pred seba.
– Čo ste videli? – snažil som sa vypáčiť od mladíka v bielom tričku. Strhané rysy jeho tváre prezrádzali obrovské citové pohnutie. Držal sa za srdce a hltavo pil vodu z plastovej fľaše.
– Niečo fantastické… To treba zažiť!

Od návštevy pyramídy ma mohla odradiť už len jediná vec. Cena vstupenky, za ktorú sa dala usporiadať večera s vínom a ohňostrojom pre dve osoby, v tom najlepšom miestnom hoteli.
Sila okamihu a veľkosť chvíle však rozhodli za mňa!

Vstúpil som do úzkej, tmavej chodby, ktorá viedla do „brucha pyramídy“. Bolo to trochu deprimujúce. Priestor bol taký stiesnený, že vedľa seba mohli prejsť sotva dvaja ľudia. V protismere nás stretávali turisti, ktorí sa zúfalo drali na povrch. Mlčali, ťažko dýchali a ich oči vyjadrovali nedefinovateľnú zmes zážitkov, aké môže priniesť iba návšteva tohto magického miesta. Vzduch bol ako v bani a telesná blízkosť nepríjemná.
Okoloidúci ma ovievali svojim horúcim dychom, v ktorých som cítil kávu, kontinentálne raňajky a alkoholické nápoje najrozličnejšej proveniencie.
Chodba nemala konca a priestor sa stále zužoval. Ďalej sa dalo postupovať len so sklonenou hlavou. Dral som sa dopredu, lebo z filmov o Indiana Jonesovi som vedel, že stavitelia pyramíd boli mimoriadne ľstiví a zákerní. Takýmito, a podobnými prekážkami, sa snažili znemožniť votrelcom, aby narušili večný spánok faraónov.

Zrazu som sa ocitol v malej miestnosti. Okrem mňa, sa tu nachádzalo ešte niekoľko odvážlivcov. Nebolo tu nič, okrem udupanej hliny a kysličníka uhoľnatého, ktorý nám nedovoľoval nadýchnuť sa.
– To je všetko?! – chcel som zrevať, ale pľúca mi zachvátil prudký kašeľ.
Moji kolegovia mali na návštevu hrobky zrejme rovnaký názor. Ani oni ho však, pre nedostatok kyslíka, nedokázali vyjadriť. Rozčúlene sme kašlali a gestikulovali asi pol minúty. Až potom nám došlo, že ak neprestaneme, minieme aj ten posledný kubický centimeter vzduchu, ktorý nám bol vyhradený.
Cesta späť sa podobala návratu zasypaných baníkov. U niektorých sa prejavil kyslíkový deficit, u iných prvé príznaky silikózy. Výstup bol ťažký a namáhavý. Nebyť nezaopatrených žien a detí, ktoré nás čakali na povrchu, mnohí z nás by sa nevrátili.
Keď som štrbinkou medzi kamennými kvádrami uzrel denné svetlo, zmobilizoval som zvyšok síl a človeka predo mnou  takmer ušliapal.  Konečne! Svetlo… vzduch… vietor… pred očami ohnivé kruhy… v hlave prudký závrat…

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Čaro orientu (sovietskeho)

Nevedel som, čo sa so mnou deje, iba z diaľky ku mne doliehal akýsi slabý hlas. Keď sa mi pred očami rozjasnilo, uvidel som tváre dvoch mladých študentov. Boli neskúsení, plní životného elánu a túžby spoznávať nové veci.
– Tak čo, aké to bolo?! Čo ste videli?
– Jedinečné! Neopakovateľné! To treba zažiť! – vydralo sa mi z úst automaticky, pričom som v ruksaku hľadal fľašu s vodou.
Mládenci sa na seba radostne pozreli a zmizli v útrobách pyramídy.
Mohol som tým dvom povedať, že tam dolu nič neuvidia. Ale načo? Túžba po poznaní a ľudská zvedavosť, majú byť ukojené. A ja navyše, vôbec neviem klamať…

Egypt, Káhira, marec 2002

FOTO: pixabay.com

 

Zďielať:
pošli na vybrali.sme.sk


Súvisiace články
Vitajte!