Očami a perom Rasťa Piška: Čaro Orientu (sovietskeho)

Prechádzať sa po starom bazáre v Samarkande, je veľký zážitok. Ak si pritom nedáte pozor na peňaženku, môže ísť dokonca o zážitok nezabudnuteľný. Známy autor, zabávač a inštalatér Rasťo Piško nás v ďalšom cestopise zavedie do Vietnamu. V seriáli svk.press pokračujeme aj v roku 2018. Prinesieme cestovateľské zážitky z rôznych miest zemegule okorenené jedinečným humorom alebo originálnym pozorovateľským talentom.

V uzbeckej metropole sa miešali vône Stredného východu s marxizmom – leninizmom a Orient s neskorým komunizmom.

Vrecia mletého koriandru, garammasaly a sušených hrozienok na jednej strane. Na druhej busty V. I. Lenina, vyrobené vo všetkých veľkostiach. Užitočné veci i haraburdy. Tak ako sa na správny bazár patrí.
Ja som v Samarkande nakupoval zbrane. Išlo, samozrejme, o ozdobné dýky a šable. Také, aké majú v amerických filmoch zavesené nad kozubom kalifornskí  miliardári. Podobného tovaru však bolo na orientálnom trhu žalostne málo. Doba sa zmenila. Sečné a bodné zbrane vyšli z módy, v kurze boli kalašnikovi. Z dobre informovaných kruhov som sa dozvedel, že ak máte adekvátnu hotovosť v americkej mene, môžete si v Uzbekistane pokojne obstarať staršiu riadenú strelu zem-zem…

– Kúp si, neoľutuješ, – kričal za mnou mladík, ktorý vyzeral ako priamy potomok uzbeckého národného figliara, Hodžu Nasredína.
Pristavil som sa pri jeho stánku, aby som zistil, že predáva tovar pre zahraničného turistu naskrze neatraktívny. Elektrické žiarovky. Mladistvý Nasredín mi jednu z nich podal, pričom ju nezabudol preleštiť rukávom košele.
– Tá žiarovka je vypálená, – povedal som mu po zbežnej obhliadke tovaru.
– Predávam prvotriedny tovar. Originálne žiarovky všetkých druhov a výkonov, – začudoval sa mládenec a podal mi druhú žiarovku.
– Veď hej, ibaže sú všetky nefunkčné. A ty si podvodník!

Nasredín sa zatváril nechápavo.
– Nikdy som netvrdil, že moje žiarovky svietia! Prečo ma teda považuješ za podvodníka?
Premkol ma pocit, že mládenec je provokatér, ktorý chce vyvolať konflikt a tak bola moja reakcia o čosi miernejšia.
Načo predávaš zlé žiarovky? Tie nikto nepotrebuje. Keď budem chcieť, kúpim si takú žiarovku, ktorá bude svietiť!
Nasredín sa nechápavo usmieval a mne sa celá debata zdala nezmyselná.

FOTO Tomáš Kubuš: https://kadetade.com/uzbekistan-tipy-a-triky-ci-ako-na-to

V tej chvíli prikvitol k stánku človek, ktorý vyzeral ako ruský variant toho, čo v Amerike nazývajú biely golier. Zdalo sa, že ide naisto.
– Prosím si dve šesťdesiatwattové, – povedal úradník.
– Jedna za tridsať kopejok. Ak vezmeš päť, dám ti ich za rubeľ! – začal vyjednávať mládenec.
Biely golier chvíľu váhal, ale bolo vidieť, že má naponáhlo.
– Dobre, daj päť!
Transakcia prebehla bez problémov, pričom sa kupec ani neunúval skontrolovať tovar. Keď odišiel, Nasredín sa na mňa pozrel  pohľadom človeka, ktorému sa  práve podarilo predať falzifikát Van Goghovho obrazu.

 

Čítajte tiež: TOP CESTOPISOV Rasťa Piška na svk.press

Za okamih bol pri stánku ďalší zákazník.
– Prepáčte, súdruh, ale tie žiarovky nesvietia, – upozornil som ho.
Muž si ma prezrel pohŕdavým pohľadom a nechápavo pokrútil hlavou.
– A vy predávate také, ktoré svietia?! – spýtal sa jedovato.
– Nepredávam, ja som cudzinec…
– Tak čo vás je do toho, aké žiarovky kupujem? – odvrkol, čím považoval celú vec za vybavenú.
Nasredínova tvár začala vykazovať stopy intelektuálnej nadradenosti. Aby ma ponížil definitívne, vzal do rúk štyri žiarovky a začal nimi obratne žonglovať.
Keď prišiel tretí zákazník, ktorý bez mihnutia oka kúpil desať kusov, dobrovoľne som sa vzdal.
Prezraď mi, efendi, prečo ľudia v Samarkande kupujú vypálené žiarovky? Dajú sa snáď opraviť, alebo ich používajú na iný účel ako na svietenie?
Lenže Nasredín mlčal a záhadne sa usmieval. Bol to úsmev Šeherezády, ktorá sa chystá vyrozprávať padišahovi prvý príbeh z Tisíc a jednej noci.

Kúpim všetky tvoje žiarovky, –  zaprisahával som sa, – len mi prezraď na čo slúžia? Ak umriem skôr, ako sa to dozviem, moja duša bude naveky blúdiť v temnotách, a nikdy neuzrie záhrady Alahove!
Figliar sa konečne zmiloval a pokynul mi, aby som pristúpil bližšie.
– Občan žiarovky nemá, ale štát áno, – zašepkal mi do ucha prvú indíciu veľkého tajomstva.
Nič som nechápal a moja tvár nadobudla výraz uzbeckého osla.
– Doma je tma, ale v práci sa svieti, – pokračoval Nasredín. – Čo urobíš, aby sa svietilo doma?
– Ukradnem žiarovku v robote, – vyhŕkol som automaticky.
– Lenže štát nie je hlúpy a svoje žiarovky eviduje! Čo urobí občan? – zmiatol ma na chvíľu Nasredín. Ale v hlave mi už pomaly začínalo svitať.
– Vykrúti dobrú žiarovku, ktorú si vezme domov! A namiesto nej namontuje vypálenú, ktorú kúpi u teba!
Nasredín sa zatváril ako veľký učiteľ, ktorý konečne doviedol svojho žiaka k Večnej pravde. Logický kruh však ešte nebol uzavretý.
– Občan musí svietiť aj v práci. Ako to urobí?
Znova som onemel, a Nasredína moje rozpaky zjavne tešili. Už dávno nestretol hlupáka, ktorého možno sústavne poučovať.

 

– Občan vezme vypálenú žiarovku, ktorú kúpi u mňa a zanesie ju do skladu. V sklade za ňu dostane novú, ktorú namontuje v kancelárii!
Jednoduché, prosté, skrátka geniálne! Má to však ešte jeden háčik.
– Všetko chápem, ale prezraď mi, odkiaľ máš vypálené žiarovky, keď ich všetci musia odovzdať v sklade?!
– Môj otec je v sklade vedúcim.
Logický kruh sa uzavrel. Tomuto príbehu treba už len vymyslieť pointu. Alebo radšej nie. Veď logika pointu nepotrebuje.

Uzbekistan,  Samarkand, jún 1988

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Hadia krv

Zďielať:
pošli na vybrali.sme.sk


Súvisiace články