Kurdi dnes hlasujú v referende o osamostatnení
Nová vojenská situácia v regióne vyvolala politickú iniciatívu irackých Kurdov v podobe referenda o nezávislosti a následnom pokuse konštituovať vlastný štát. Ich strategickým cieľom to je nakoniec od roku 1920. Irackí Kurdi chcú hlasovať už dnes napriek medzinárodnej kritike a oficiálnemu zablokovaniu plebiscitu. Možného rozdelenia Iraku na základe etnických rozdielov sa však obávajú všetci.
Kurdské provincie na severe Iraku majú autonómny štatút a vláda v Bagdade si nemôže dovoliť riskovať otvorenie druhého frontu, tento raz proti spojencom v boji s Islamským štátom (IS). Kurdi na severe Sýrie sú na tom ešte lepšie, keďže sýrske vládne sily vyčerpané občianskou vojnou, nemajú záujem na konflikte s nebezpečným protivníkom podporovaným USA.
Sýrsky prezident Assad už dávno rezignoval na Kurdov a bojuje o stabilizáciu väčšej časti svojho štátu. Postupná likvidácia Islamského chalifátu otvorila možnosť teritoriálneho spojenia Kurdov v Sýrii s tromi Kurdskými provinciami v Iraku. Tým by vrazila masívny klin medzi medzinárodnú vojenskú iniciatívu na turecko – sýrskych hraniciach.
Vojenská situácia je pre Kurdov mimoriadne priaznivá, Strana kurdských pracujúcich (PKK) a sýrske kurdské milície Oddiely ľudovej sebaobrany (YPG) sú podporované USA a sú to v regióne ich najlojálnejší spojenci. USA svoju mocenskú pozíciu po odchode pozemných síl z Iraku vojensky i politicky redukovali.
Bývalý americký prezident Barack Obama vylúčil konfrontáciu so sýrskymi vládnymi silami a podporu miestnych Kurdov obmedzil na pechotné zbrane. Umožnilo to vojenskú kooperáciu Ruska s USA v Sýrii a vytvorenie medzinárodnej koalície, ktorá prevzala vojenské operácie proti Islamskému štátu (IS). Turecko začalo operáciu Ochranný štít Eufrat proti IS ale aj proti kurdským milíciám YPG v Sýrii.
Na prvý pohľad chaotická situácia nie je ničím iným, než v regióne každodenná realita politicko – vojenského chameleónskeho charakteru miestnej vojny. Niekoľko neštátnych aktérov konfliktu je rozdelených na sektárske, islamsko – salafistické, alebo džihadistické skupiny a samozrejme existujú aj ozbrojené formácie na etnickom základe – napríklad Turkméni.
Turecko má ako politický cieľ zvrhnutie sýrskeho prezidenta Assada (čo je medzičasom nereálne) a zamedzenie vzniku kurdského štátu v akejkoľvek geografickej podobe. Vojensko-taktická situácia nie je priaznivá pre výrazne oslabené ozbrojené sily Turecka, čistka po pokuse o vojenský prevrat v Turecku otriasla veliteľskými štruktúram, letectvo prišlo o polovicu bojových pilotov.
Financovanie vojenských aktivít nasadenia na území Iraku a Sýrie je len jeden problém, straty druhý problém a výhrady Bagdadu (Iránu) a Damašku (Sýrie) majú tiež svoju výraznú váhu. Ankara sa angažuje v aliancii Ruska a Iránu s predstavou, že by to mohla byť garancia ukončenia vojny v Sýrii. Postoj Turecka v zahraničnej politike je defenzívny, závislosť na Iráne ale i podpora Ruska je výrazná (nepodieľali sa na sankciách voči Iránu).
Pokračovanie konfliktu s perspektívou kurdského štátu na hraniciach je pre Ankaru stále väčší problém. Turecko je členský štát NATO, čo komplikuje situáciu na južnom krídle, kde otrasená armáda bojuje proti IS a doma proti PPP. Ako regionálna mocnosť na Blízkom východe koná Ankara stále viac samostatne a s rizikami pre spojencov.
Na prípadné zmeny pre Kurdov je rozhodujúci vplyv veľmocí a ich záujmy. Nie je žiadnym tajomstvom, že vznik šiitského polmesiaca IRAN – IRAK – SÝRIA mnohým nevyhovuje. A nie je to iba o udržaní prezidenta Assada. Sunitská veľmoc, Saudská Arábia, si nevie poradiť s povstalcami v Jemene, a napriek finančným zdrojom, majú jej ozbrojené sily ohraničené možnosti nasadenia. Podporuje spolu s Tureckom a Katarom Ahram al Sham v Sýrii, ale táto skupina je hodnotená ako miestny Taliban. Arabská liga sa už vyjadrila proti kurdskej iniciatíve, ale bez podpory a súhlasu USA žiadna Arabská koalícia nemôže fungovať. Vyčerpaný Irak má za cieľ svoje tretie najväčšie mesto Mósul – chce z neho vytlačiť IS. Spolieha sa na podporu Teheránu a Damašku. Kritickým faktorom je Irán, ktorý má vlastnú predstavu o svojej pozícii ako regionálnej mocnosti v regióne.
Reakcie na plánované referendum Kurdov v Iraku ukázala, že nie všetci sú proti. Napríklad Izrael uvítal iniciatívu smerujúcu ku vzniku nového demokratického štátu na Blízkom východe. Rusko a Čína sa nevyjadrili, ale Brzániho klan po úteku z Iraku vyrastal v Moskve. Navyše jeden Kurdský štát v severnom Iráne, už Sovietsky zväz zanechal v roku 1947. Síce socialistický, ale kurdský. USA nie sú nadšené takouto iniciatívou, ale ako veľmoc sa môžu rozhodnúť podľa situácie, sú externou silou v arabských vojnách.
Čítajte tiež: Kurdské snívanie o vlastnom štáte
Pre bezpečnosť EÚ je Blízky východ mimoriadne dôležitý, ale v Bruseli neexistuje politicko – religiózno – ideologická stratégia pre tento región. Výhrady proti referendu boli formálne. Berlín, ktorý podporuje vojenským materiálom Kurdov v Iraku, ale nezrušil dodávky zbraní ani Turecku. V Nemecku žije viac ako dva milióny občanov Tureckej republiky. Podľa odhadov asi tretina z nich sú Kurdi. Ľavicové strany v Nemecku, vrátane sociálnej demokracie, napriek zákazu PPK tradične podporujú Kurdov. Podobná situácia je i v susednom Rakúsku. Eskalácia konfliktu sa ľahko môže preniesť aj medzi menšiny v EÚ.
Nie je ľahké odhadnúť, kedy a kde sa zastavia požiadavky Kurdov v Iraku, ostatné roky už de facto fungujú skoro ako štát. Obava z destabilizácie je viac menej neopodstatnená. Región je destabilizovaný už priebežne od rozpadu Osmanskej ríše. Posledný pokus o vytvorenie akože štátnej štruktúry tu ukázal práve Islamský štát.
FOTO: TASR/AP
Top comments