Ale obetovať rovno Starého?

Predstavme si teda situáciu, ako jeden nemenovaný predseda vlády volá jednému nemenovanému ministrovi.

Sekretárka predsedu vlády: „Pán minister?“

Minister: „Pri telefóne.“

Sekretárka predsedu vlády: „Pán minister, dobrý večer prajem. Pán premiér chce ešte s vami hovoriť.“

Minister: „Haló?!“

Premiér: „Servus, Tomi.“

Minister: „Servus, Peťo.“

Premiér: „Ku… do p…, tak som si ten tvoj odkaz prečítal.“

Minister: „Hovoril si, padni komu padni, tak som ti to poslal.“

Premiér: „No veď áno, ale to som hovoril médiám.“

Minister: „Aha. Takže ďalej selektujeme?“

Premiér: „Ako kedy. Musíme už konečne niekoho aj obetovať. Ale rovno Starého?“

Minister: „Hmm. Chápem. A nemôžeme aspoň prezidenta?“

Premiér: „Toho kedykoľvek.“

Minister: „Policajného?“

Premiér: „Nežartuj. Veď ten vie skoro toľko ako Robo. A čo nevie, to mu povie švagor z Nitry. Na nikoho iného nič nemáte?!“

Minister: „Máme, ale sú to všetko naši ľudia.“

Premiér: „To kradnú iba naši?“

Minister: „Isteže nie, aj druhí, ale nikto tak okato. A my potrebujeme výsledky rýchlo.“

(Nedá mi na tomto mieste si nespomenúť, ako mi jeden z koaličných politikov prezradil povzdych dnes už bývalého predsedu vlády, že ako môžu zabrániť kradnúť cudzím, keď nedokážu zabrániť kradnúť „našim“.)

Predstavme si teda situáciu – čitateľ snáď odpustí, nie som celkom doma v problematike subordinácie a postupov v policajnom zbore, doteraz mi stačilo, ak som sa pri podávaní svedectva odvolal na jeden paragraf Trestného poriadku o odmietnutí výpovede a viackrát si ma už nepredvolali; a najčastejšia policajná formulácia, že mi nemôžu v tomto štádiu povedať viac, aby nezmarili vyšetrovanie, mi je v tomto článku naprd, hoci z faktu, že vyšetrovanie aj tak väčšinou nedospelo nikam, by sa možno dalo niečo vyťažiť. Predstavme si teda, že policajný vyšetrovateľ pri sumarizovaní faktov a dôkazov prichádza k názoru, že nech robí čo robí, nech obracia fakty a dôkazy zo všetkých strán, všetky stopy vedú k vysoko postavenému koaličnému politikovi alebo sponzorovi koaličnej strany.
Pamätníci si spomenú na legendárnu tlačovku Jaroslava Šimuniča, ktorý na nej vyhlásil, že aj keby pri vyšetrovaní zavlečenia Michala Kováča ml. nechceli, všetky stopy ich vedú priamo k tajnej službe. Šimunič bol neskôr z prípadu odvolaný, rovnako aj jeho nástupca Peter Vačok – ten až po tom, ako obvinil jedného príslušníka SIS z trestného činu zavlečenia syna slovenského prezidenta do zahraničia. Potom prišiel Stredoslovák Číž a ten už vedel, čo má robiť s touto kauzou.

Predstavme si teda, že jeden vyšetrovateľ oznámi svojmu nadriadenému, že nech robí čo robí, nech obracia fakty a dôkazy zo všetkých strán, všetky stopy vedú k vysokopostavenému koaličnému politikovi alebo sponzorovi koaličnej strany. Vyšetrovateľov nadriadený sa najprv začuduje, ako je možné, že takúto citlivú kauzu dostane nezorientovaný vyšetrovateľ, a oznámi problém svojmu nadriadenému. Ten sa najprv začuduje, ako je možné, že v policajnom zbore ešte ostal takýto vyšetrovateľ, ale oznámi to prezidentovi policajného zboru. Ten sa najprv začuduje, prečo volajú jemu a nie ako zvyčajne švagrovi do Nitry, ale oznámi to ministrovi. A ten… ale to už poznáte.

Namieste je ešte jedna drobná odbočka do histórie, aby ste nepodliehali dejinnému pesimizmu.

I zatelefonoval som – po prečítaní knihy Viktora Astafieva Smutný detektív – redaktorovi odvážneho literárneho mesačníka:
„Vilko, je možné napísať o sovietskej knihe, že je slabá? Uverejníte to?”
„Hmm, podľa mňa je to možné, ale spýtam sa radšej šéfredaktora,” odpovedal mi Vilko niekedy v lete 1988.

I zatelefonoval som asi po týždni Vilkovi do protislovenských náhľadov:
„Spýtal si sa? Čo na to Roman?”
„Vraj je to možné, tiež sa mu tá kniha nepáčila, ani to, ako ju kritici oslavujú, ale vraj sa spýta ešte predsedu Zväzu,” odpovedal mi Vilko.

I zatelefonoval som z redakčného košického telefónu po ďalšom týždni Vilkovi:

„Spýtal sa Roman predsedu? Ako dopadol? Môžem napísať?”
„Vraj áno, že už sa dá. Tak to napíš,” povedal mi Vilko.
Odvtedy vždy, keď som stretol Jána Soloviča, niekdajšieho predsedu Zväzu slovenských spisovateľov, som ho s rešpektom pozdravil, pamätajúc si na to, že nebyť jeho súhlasu, nebola by za boľševika vyšla v oficiálnom médiu kritická recenzia románu sovietskeho autora.

A teraz naspäť do horúcej súčasnosti

Keďže podobne ako rímsky senátor Cato st. viem, že dôležité veci treba opakovať, aby okolie vedelo, že sú dôležité, napríklad, čo ja viem, že Kartágo musí byť zničené, pripomeniem, kým sa verejnosť začne rozčuľovať, prečo ešte Tomáš Drucker neodvolal Tibora Gašpara, poznámku poslanca Milana Krajniaka ministrovi vnútra Druckerovi počas Sobotných dialógov 24. marca. Krajniak vtedy ako poslanie ministerstva vnútra označil úlohu „bojovať s tými chobotnicami, s tými hydrami, ktoré sa štát akýmkoľvek spôsobom snažia vyciciavať alebo škodiť ľuďom. To je veľmi nepríjemná vec a veľmi nepríjemná zodpovednosť, pretože minister vnútra, ak to chce robiť dobre, sa musí postaviť tým najmocnejším, najvplyvnejším ľuďom v štáte, ktorí majú veľké finančné prostriedky, veľký mocenský, bezpečnostný vplyv“.
Myslíte, že to minister Drucker doteraz nepochopil? Všetky jeho doterajšie kroky naznačujú, že je viac ako dobre zorientovaný v rezorte a veľmi dobre vie, kto naozaj šéfuje vnútru.

Foto: tasr.sk