Šnorchel Observer XIX: Prvomájový

Milý Šnorchel, dnes je 1. máj. Štátny sviatok. Sviatok práce. Pre Teba je omnoho dôležitejšie, že si v škôlke schytal ovčie kiahne, stále sa obzeráš v zrkadle. Možno toto bude práve preto prvý 1. máj, ktorý si budeš pamätať.

Dnešná mladá generácia tento sviatok považuje za pozostatok socializmu. Dovoľ, aby som Tebe a Tvojím prostredníctvom aj iným vysvetlil, že jeho korene siahajú až do roku 1888 a pokiaľ ide o miesto – tak to bolo Chicago. Dva roky pred tým tam štrajkovali robotníci za osemhodinový pracovný čas a policajti ich niekoľko zabili a ďalších popravili po procese, ktorý sa inak volá aj justičná vražda. Ale napokon sa robotníkom podarilo osemhodinový pracovný čas vybojovať.

A nebyť 1. mája možno by si ani nehovoril po slovensky. Lebo práve v tento deň v roku 1918 sa v dnešnom Liptovskom Mikuláši stretlo asi 2 000 ľudí, tiež chceli osemhodinový pracovný čas (u nás ešte stále nebol), ale okrem iného sa tam prihlásili k „uhorskej vetve československého kmeňa“. Preklad? Že patríme k Čechom. Prvýkrát sa takto Slováci verejne prihlásili k vtedy ešte neexistujúcemu spoločnému štátu. Teda, aj dnes už neexistujúcemu. Aha, že prečo to nebolo v Bratislave? Nuž volala sa Prešporok a toľko Slovákov ako v Mikuláši, by sa v tomto meste vtedy nikdy nenazbieralo…

Úprimne, dnes mi 1. máje aj tak trochu chýbajú. Spomienkový optimizmus – chápeš. Ako deti základnej školy sme pochodovali v prvomájových sprievodoch, v rukách sme mali vlastnoručne vyrobené mávadlá (hovorili sme im mávatká). Každá základná škola iný kvet z krepového papiera, každá trieda inú farbu. Deň pred 1. májom sme pochodovali po školskom dvore a nacvičovali si heslá. Dodnes si pamätám: „S KSČ na čele, budujeme vesele!“. Gramaticky správne by to malo byť veselo, ale to by sa nerýmovalo. Ale veselo bolo, popoludní nás rodičia brávali na kolotoče, zmrzlinu, niečo nám kúpili, lebo v stánkoch sa objavil aj nedostatkový tovar.

No a potom sme už boli stredoškoláci, našou jedinou snahou bolo mať to čo najskôr za sebou nevyfasovať štátnu vlajku niektorej zo spriatelených krajín, prípadne portrét žijúceho či nežijúceho funkcionára. Ale diali sa aj veselé veci. Môj kamarát Vlado Rajman si spolu s partiou vyrobili vlastné veľké fotky a pochodovali s nimi pred tribúnou. My sme si povedali, že keď tam už musíme byť, tak si zakričíme a nahlas sme kričali: „Nech žije KSČ!“. Potom chvíľu ticho a dodali sme: „Za svoje!“. Triedny nás poprosil, nech neblbneme, tak sme to nechali tak…

Keď som bolo vysokoškolák, tak to sme ako budúca inteligencia vyfasovali partnerstvo s dnes už neexistujúcou fabrikou Kablo. (Duálne vzdelávanie? Neviem.) Bola tam, kde sú dnes bizniscentrá oproti Eurovei. Zapísali sme sa do prezenčky a fuk cez Most Červenej armády (dnes Starý most, aby si vedel) na pivo do Petržalky. Stánkári tam boli, ale pracujúci, pracujúca inteligencia (tak sa fakt volali napríklad ľudia z kancelárií) a študenti, sa ešte len pripravovali demonštrovať. Pardon, manifestovať, lebo aj to sa vtedy tak volalo. Stojíme si pred prázdnym stánkom a kým sme si stihli vypýtať pivo predbehol nás chlapík. Mal som takého prchkejšieho spolužiaka, z Gemera, čo Ti budem hovoriť. Tak mu jednu tresol. Bol to policajt v civile, po poldennom vypočúvaní a ďalšom vypočúvaní na škole, dostal podmienku. Mimochodom tuším tretiu. Lebo raz sa pri návrate z vysokoškolského klubu šplhal na stĺp verejného osvetlenia, na ktorom boli sovietska a československá vlajka. Ale myslím si, že to bolo to posledné, čo ráno o piatej mohol vnímať. A podľa mňa si nemohol pamätať ani to, ako vyzlečený do pol pása v rýchliku zo Zvolena do Bratislavy zbieral do klobúka peniaze na Medzinárodný festival mládeže a študentstva do Moskvy. Zase by sa mu nič nestalo, myslím si, len v jednom kupé zobudil železničných policajtov. Asi mali dlhšiu, ako osemhodinovú službu…

Vidíš, tak vážne sa to začalo a takto sa to skončilo.