Šnorchel Observer XVI: Párky a pároky. Zvarky a zvaroky.

Milý Šnorchel, na niekoľko vecí máš svoje vlastné pomenovanie. Párkom hovoríš pároky. Úprimne povedané, nedávno sa ukázalo, že výrobcovia Spišských párkov majú svoju vlastnú receptúru, ktorá nemá páru. Hovorme jej inú. Je z toho škandál. Ľudia, ktorí ho robia, zabudli na starú poučku: Ak máš rád párky, nikdy sa nechoď pozrieť, ako sa vyrábajú…

Ty máš párky úprimne rád. Mamina mi dovolila, aby som Ti ich ohrial (párky sa nevaria, maminky), keď si mal viac ako tri roky. V podstate som jej toto sabotovanie servírovania jedál doktora Bukovského oznámil až dodatočne. (Raz, keď budeš veľký, tak si jeho recepty prečítaj, má on rád deti?) Odvtedy ich jedávame. Ty s chuťou, ja s nadhľadom.

Môj nadhľad, ako to už býva, je založený na životnej skúsenosti. Už ako študenti gymnázia sme chodili na rôzne brigády. Na jeseň sme zbierali zemiaky. A potom šup do konzervárne.

Prvá, kde som pracoval, bola v Prievidzi. S Maťom Feldekom (to je ten ujo, čo si mu v Prahe z cukorničky kradol kockový cukor) sme vyrábali vrecúškové polievky. Naša úloha bola dať si gumáky, gumené zástery, zobrali sme si krompáč, lopatu a sitko. Áno, stále hovorím o polievke. Potom sme si v tých gumákoch zobrali vaňu na kolieskach (hovorili tomu lodňa, fakt nezabudnem), krompáčom sme rozbíjali zmes, ktorú niekto uvaril, preosiali a potom lopatami hádzali do diery v podlahe. Pod ňou, o poschodie nižšie, boli baliace stroje a robotníci v bielych plášťoch a bielych čapičkách.

Ale, puberta v pokročilom štádiu, zdalo sa nám to málo absurdné. A tak sme raz urobili vlastnú receptúru: lopata Francúzskej polievky a lopata Maďarského gulášu. Dole to dávali do obalu Oravská polievka. Maťova mama Oľga z Oravy, Tvoja babka Hanka tiež, zdalo sa nám to ako dobrý fór. Pointa? Tak toto nemá pointu, nik nič nereklamoval, Slováci to na dovolenkách v Bulharsku a pri Balatone zjedli.

Ale jeden prúser bol. Vo vedľajšej triede boli spolužiaci, jeden sa volal Beneš (ako druhý československý prezident) a druhý Dubček (vtedy v politickom vyhnanstve, po roku 1989 s nábehom stať sa prezidentom). Balili uhorky. A na paletu, do rubriky „balil“ napísali: Dubček, Beneš. Nejaký debil to udal a policajti prišli zisťovať, či máme na gymnáziu Dubčeka a Beneša. Šťastná to krajina s takýmito problémami.

Ako sa dnes píše s „kontroverzným podnikateľom“ Marianom Kočnerom, sme spolu, v Dunajskej Strede, vyrábali lečo. Podrobnosti vynechám, lebo dôležitejšie ako receptúra je to, že som jedným z mála ľudí, ktorí ho videli robiť niečo aspoň čiastočne zmysluplné.

Paľko Juračka, môj ďalší spolužiak, vyrábal paradajkový pretlak. Teraz už desať rokov hovorí o tom, že založí stránku: chcunaszabit.sk. Ochutnaj pretlak a pochopíš. Spolužiačky zasa vyrábali pomarančový džús. Z mrkvy.

Okrem toho som pílil na cirkulárke, tuším tiež v Prievidzi 10-kilogramové zmrazené balenia hovädzieho mäsa zo skladov nedotknuteľných zásob, išlo do hovädzieho vo vlastnej šťave.

Čítajte tiež: Šnorchel Observer XIV – Vianoce a sneh

V Nových Zámkoch som robil v obrovskom mrazáku. Domáci si radi vypili, kamionisti z bývalej Juhoslávie im nosili koňak Cesar, a nechali nás jazdiť na vysokozdvižných vozíkoch. Raz som v šmyku jemne zdemoloval vchod. Na kvalitu detskej výživy to vplyv nemalo.

Doba sa zmenila, Ty sa do „výroby“ asi nedostaneš. Či? No, možno budeš premiérom a vyrobíš paroky – zvaroky.

Prečo Šnorchel Observer?

Môj najmladší syn ešte len spoznáva svet. Keď už bol, hoci ešte nebol na svete, dostal odo mňa prezývku ŠNORCHEL. Lebo tak som si nejak vysvetľoval, že v brušku dýcha. No a keď už mohol dýchať normálne, prezývka mu zostala. Ale už má päť a stáva sa z neho pozorovateľ – čiže OBSERVER. Tak mu píšem túto rubriku. A naivne sa teším, že v nej raz bude sám pokračovať…