Šnorchel Observer XII: Sen o povstaní
Väčšina blbých textov sa začína (alebo končí) vetou: „Prisnilo sa mi“. Milý náš Šnorchel, mne sa túto noc prisnilo, že bojujem v Slovenskom národnom povstaní.
Bol som na nejakej horskej chate, ale parkovalo pred ňou moje terajšie auto. Na inom prišli rodičia známej televíznej moderátorky, vraj by sa aj pripojila k povstaniu, ale musí dokončiť Letʼs Dance.
To mi pomohlo zorientovať sa v čase, lebo o päť rokov už budú moderátorky na Farme a v Zámene manželiek. Vzápätí, áno teraz príde to známe klišé, som sa zobudil. Bola to reakcia na rozhorčený telefonát môjho kolegu a kamaráta Mariána Leška, ktorý mi z väzenia nadával, že som ho mal varovať pred zatknutím, ale ja som sa na to vykašľal.
Toto moje (za)snené povstanie bolo pomerne krátke, tak som teda (po)vstal z postele a začal som analyzovať svoj sen. Sigmund Freud je po smrti, keď môžem fušovať do remesla partizánom, prečo práve jemu nie.
Vieš, byť hlupákom bola u nás kedysi hanba. Ten, kto mal zlé známky, bol, povedané dnešným slovníkom, lúzer. Ako deti sme sa hrali na vojnu, ale fašistom nechcel byť nikto. Znamenalo to automatickú porážku. Hrali ich lúzri.
Keď tak „analyzujem“ svoj sen, vidím v ňom lúzrov, ktorí vydávajú svoju tuposť na obdiv. Pripečenosť, neschopnosť byť užitoční. Dnes nie je hanba byť tupý, založíš si politickú stranu a rovnakí sa k tebe zlezú raz dva. Demokracia, aj keď to tak určite nemyslela, voľbami legitimizuje tuposť. Napríklad.
Čítajte tiež: Šnorchel Observer XI – Svet na baterky
Ale aj parcelovanie krajiny, kradnutie, konšpirátorov vo funkciách… Voľby niektorým slúžia ako alibi a pracovná knižka zároveň. A keďže nikdy nie je tak dobre, aby nemohlo byť horšie, má to aj opačnú stránku. Voliť v najbližších voľbách nepôjdeme preto, aby sme sa rozhodovali medzi aspoň ako tak kompetentnými a teda príčetnými, ale pôjdem preto, aby nám nevládli už fakt úplne, ale úplne nepríčetní.
O mobilizáciu (áno, také povstalecké slovo) voličov, sa nám nestarajú demokrati súťažou svojich programov, ale fašisti. Teda, medzi nami, tiež „programom“. Alebo rovno pogromom?
Letʼs Dance pokračuje, Marián Leško píše na slobode a povstanie je tiež iba sen.
Prečo Šnorchel Observer?
Môj najmladší syn ešte len spoznáva svet. Keď už bol, hoci ešte nebol na svete, dostal odo mňa prezývku ŠNORCHEL. Lebo tak som si nejak vysvetľoval, že v brušku dýcha. No a keď už mohol dýchať normálne, prezývka mu zostala. Ale už má päť a stáva sa z neho pozorovateľ – čiže OBSERVER. Tak mu píšem túto rubriku. A naivne sa teším, že v nej raz bude sám pokračovať…
Top comments