Šnorchel Observer XIV: Pizza z Vojvodiny

Vieš, stál som v Novembri 1989 pod tribúnou, neviem kto to bol, ale povedal, že „o päť rokov dobehneme Rakúsko“. Je som mal 26 a povedal som: „Až?“. Nechal som sa strhnúť atmosférou a nikdy som v krajine, ktorá by Rakúsko čo len pripomínala, nebol. To ma neospravedlňuje, len aspoň niečo vysvetľuje. No Rakúsko sme nedobehli a predpokladám, že zhodou veľmi priaznivých okolností, to možno zažiješ Ty. Priemerná dĺžka života sa predlžuje, malá šanca tu je. Ale naozaj malá.

Teraz – výročie – chápeš, vzniká množstvo textov na tému Novembra. (Aj tento.) Niektoré sú patetické, dnes je viac šéfredaktoriek ako sexuálne obťažovaných žien, tak sa nečudujem. Iné ukrivdené, lebo spomienkový optimizmus tu je. Potom nahnevané, že ideály sú v prdeli a my tiež. No to je diskutabilné, lebo hlavnou ideou prezieravejších bola privatizácia a jej nositelia a ani generácie ich potomkov v prdeli nie sú.

Potom sú články, a tie mám najradšej, kde sa protagonisti Novembra navzájom obviňujú z toho, že sa to vlastne celé nepodarilo. Začalo sa to možno v polovici roku 1990 a ešte stále ich to neprešlo. A to by si neveril, ak teda dožijem a dožijú aj revolucionári, stavím sa o čo chceš, že o dva roky bude osláv niekoľko, lebo oni sa navzájom tak neznášajú, že sa na jednej tribúne nestretnú. Teraz, keď im za to nič nehrozí.

Vieš, už sa to tak zlomilo, že väčšinu svojho života žijem v postkomunistickom svete. A tak sa nemôžem tváriť, že som v tom nevinne. Ešte na vysokej škole a ani v prvom zamestnaní som nemal jediný dôvod si myslieť, že Berlínsky múr raz padne, Nemecko sa zjednotí a Sovietsky zväz a (aj) Československo rozpadne. Na vojenčine som si nemyslel, že z našich nepriateľov budú o dva roky a niečo spojenci.

Chodil som do Bistra Krym na Becherovku s Arabmi, ktorí u nás študovali a jedna moja spolužiačka bola z Kene. To vtedy nebol problém. Problém neboli ani bezdomovci a ani žobráci. Ale mali sme politických väzňov, parlament, ktorý bol skôr jeho karikatúrou ale všetko to legitimizovali občania, ktorých chodilo voliť skoro 100 percent. Prijali sme hru, ktorú nám nalinkovali víťazi na Jalte a potom aj naši starí rodičia v roku 1948.  Dalo sa ujsť, ale všetci ujsť nemohli.

Čítajte tiež: Šnorchel Observer – Ruky preč od Ameriky! Pardon, Adelky!

A tu je náš hlavný problém. Dnes už sa to dá. Ročne kolo 50 tisíc mladých Slovákov študuje v zahraničí. Zostávajú tam. Státisíce Slovákov dobiehajú rakúsku životnú úroveň v Rakúsku. Napríklad. Včera som o tom premýšľal, bol som tri hodiny za volantom. Išiel som na pohreb sestry nášho deda Lajka do Nových Zámkov. V aute s navigáciou, ABS, ESP, turbom a neviem čím ešte, zväčša po tej istej ceste, ktorou ma vozil Lajko na Moskviči (hoď si do googlu, čo to bolo za auto).

Nič sa nezmenilo, len na tej iste kľukatej ceste pribudli stovky áut. Kto raz z takéhoto mesta vypadne, už sa tam nevráti. A to nie sú len Nové Zámky. Niektoré veci sme trestuhodne premrhali a Vy mladí nám to spočítate tým, že tu nebudete.

Večer, keď som sa z tých mizerných ciest dostal do bratislavskej zápchy, vyzdvihol Ťa v škôlke, dostal si chuť na pizzu. Máme u nás v Rači reštauráciu, kde je väčšina personálu zo Srbska, sú to Slováci z Vojvodiny.

Majú takú slovenčinu z 18. a 19. storočia, keď tam odchádzali a ťažko pracovali, lebo z močarísk museli najskôr urobiť ornú pôdu. Ale zachovali si jazyk, školy. Vrátili sa a darí sa im. Otvorili nový bufet s rýchlym občerstvením. Za niekoľko minút nám nedávno ešte Srbi urobili ten taliansky koláč.

Tisíce ich u nás montujú autá, televízory a neviem čo ešte. Opäť ťažko pracujú, len (aspoň) za slovenské platy. Im sa rozpadla Juhoslávia, vrátili sa odkiaľ odišli. Niektorí sa na nich nevraživo pozerajú, vraj nám berú prácu. Namiesto toho, aby to vo voľbách zrátali tým, ktorí mladým berú motiváciu žiť doma.

Inak, vo Vojvodine sme sa dali dokopy s maminou. Vidíš, ani si nevedel, prečo do tej reštaurácie tak rád chodíš.

Čítajte tiež: Šnorchel ObserverIX – Vitajte vo svete džejendtí!

Prečo Šnorchel Observer?

Môj najmladší syn ešte len spoznáva svet. Keď už bol, hoci ešte nebol na svete, dostal odo mňa prezývku ŠNORCHEL. Lebo tak som si nejak vysvetľoval, že v brušku dýcha. No a keď už mohol dýchať normálne, prezývka mu zostala. Ale už má päť a stáva sa z neho pozorovateľ – čiže OBSERVER. Tak mu píšem túto rubriku. A naivne sa teším, že v nej raz bude sám pokračovať…