Šnorchel Observer VIII: Dubček (okupácia), Lajko (normalizácia)

Musím povedať, že som bol nadšený. V uliciach Banskej Bystrice, tam sme vtedy bývali, boli tanky a obrnené transportéry. Nad nami, na blízke letisko Sliač, prelietavali stíhačky, vrtuľníky, dopravné i osobné lietadlá. Nikdy som nič podobné nezažil, koniec prázdninovej nudy. Možno by som ešte niekde našiel vojenské odznaky, ktoré mi darovali bulharskí záložníci. A ukazovali mi fotky svojich detí. Fakt si to pamätám.

Len niekoľko dní pred tým sme boli s Tvojím dedom Lajkom na kúpalisku v Santovke. Otca, ako novinára, ktorý vedel po maďarsky, poslali do Želiezoviec, na kultúrne slávnosti Maďarov žijúcich na Slovensku. Tak nás naložil do auta a cestou sme sa išli okúpať. Na to kúpalisko prišiel aj vtedajší šéf Komunistickej strany Československa Alexander Dubček. Cestou do Želiezoviec sa chcel okúpať. Taká bola doba. S Tvojím dedom sa poznal.

No a on ho odfotil, ako skáče hlavičku zo skokanského mostíka. A odfotil aj mňa, ako ma na deke ponúka jahodami. Ale to si nepamätám, mám len tú fotku.

Uverejnili to všetky noviny u nás a aj mnohé v zahraničí. Hovorilo sa, že to bolo celé zinscenované, ale bola to náhoda. Tvoj dedo na tom zarobil 500 korún československých. To boli vtedy slušné peniaze. Viac ako 10 plných nádrží benzínu do nášho Moskviča. Asi tisíc žuvačiek, aby si tomu rozumel.

A potom prišlo niečo, čomu som vtedy nerozumel. My, deti, sme sa v auguste z invázie tešili. Dospelí boli proti. Vojaci sa z ulíc stiahli, to sme sa už netešili, ale dospelí sa z okupácie akože „tešiť“ začali. Hovorí sa tomu normalizácia.

Čítajte tiež: Hanbila som sa za svoju sovietsku vlasť

Si predstav. Tvoji kamaráti zo škôlky, napríklad Majo a Leo, by spolu s Jankom z inej škôlky sedeli v komisii a rozhodovali o tom, či môžeš v škôlke zostať. Hovorilo sa tomu previerkové komisie. Tvoj dedo stál pred takou komisiou a povedal, že to s tou podporou Dubčeka a odsúdením okupácie až tak vážne nemyslel.

Mal som vtedy už asi sedem rokov a moja sestra o rok menej. Vedel, že by prišiel o zamestnanie, ale tiež vedel, že ja a moja sestra by sme sa dostali možno na učňovku. Žiadna maturita, žiadna vysoká. Vieš, dnes plno zasranov vypisuje moralizmy, ale ľudí posudzuj vždy podľa doby, v ktorej žili. Pamätám sa na to, ako sa môj otec vrátil z tej komisie. Raz, ak sa nájde vhodná chvíľa, Ti o tom porozprávam. A možno aj o tom, ako som sa v deň pohrebu Tvojej babky, len pred rokom a pol dozvedel, ako ju Lajko, možno týždeň po okupácii, prehováral na emigráciu do Kanady. Hanka, Tvoja babka, nechcela, že čo s dvoma malými deťmi v Kanade. Mohol som písať javorové listy inému Šnorchlovi….

Teraz by to chcelo niečo na odľahčenie. Dám. Niekedy koncom osemdesiatych rokov minulého storočia sa Lajko stretol s Alexandrom Dubčekom v bratislavskej pivárni Mamut. Ako som pochopil z rozprávania, zľakli sa obaja. Ale dali si spolu pivo. Otca najviac prekvapilo, že si ich ľudia (teda Dubčeka), vôbec nevšímali. A v roku 1991, vtedy ako predseda Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, oslavoval Alexander Dubček sedemdesiatiny. Bol som medzi hosťami a dal som mu podpísať fotografiu. Tú, kde sme spolu na deke. Jasné, že si na mňa nepamätal. Ale Lajka nechal pozdravovať.

Prečo Šnorchel Observer?

Môj najmladší syn ešte len spoznáva svet. Keď už bol, hoci ešte nebol na svete, dostal odo mňa prezývku ŠNORCHEL. Lebo tak som si nejak vysvetľoval, že v brušku dýcha. No a keď už mohol dýchať normálne, prezývka mu zostala. Ale už bude mať päť a stáva sa z neho pozorovateľ – čiže OBSERVER. Tak mu píšem túto rubriku. A naivne sa teším, že v nej raz bude sám pokračovať…