Hanbila som sa za svoju sovietsku vlasť

Žili sme v dimitrováckych ubytovniach a rovnako, ako každý v ten augustový deň, kto sa dokázal pohybovať na vlastných nohách, bežala som do mesta.

V električke sedel aj mladý človek vo svetlých nohaviciach, od pása po kolená zašpinený zaschnutou krvou. Hovoril, že s priateľom a jeho dievčaťom stáli v skupine neďaleko dnešnej právnickej fakulty, keď vojaci spustili paľbu samopalom a zasiahli dievča. S kamarátom ju previezli do nemocnice.

Na Slovensku som taký pocit solidarity nikdy nezažila

Námestie SNP obklopovalo množstvo Bratislavčanov. V strede, pozdĺž jeho celej dĺžky, stáli tanky s päťcípymi hviezdami a vojakmi na korbách. Zrazu veliteľ začal kričať do megafónu: „Rozíďte sa…inak budeme strieľať!“. Nik neodišiel, nad našimi hlavami zasvišťali guľky. V dave to zašumelo, ľudia sa rozutekali, zadné rady obsadili najbližšie podchody. Streľba však zmĺkla rovnako nečakane ako sa ozvala.

Zamierila som k tankom, nohy ma niesli samé. Moje podvedomie asi zareagovalo na nesmierny pocit viny a aj hanby.

Ktosi sa vrhol za mnou a privliekol ma späť. Zmätene a pološialene som vysvetľovala, že strieľali moji krajania, že som Ruska a že ja musím s nimi hovoriť, že je to moja povinnosť. Slováci ma upokojovali, že predsa za nič nemôžem, že ani vojaci za nič nemôžu, že je to všetko o „veľkej politike“.  Podobný pocit solidarity som na Slovensku už nikdy nezažila. Prebralo ma z neho až začudovanie, že  fajčím. Ja, nefajčiarka.

Na druhý deň ráno, už pri zjavnej absencii príznakov kontrarevolúcie, oslabla „ostražitosť“ prišelcov a ľudia začali pristupovať k tankom. Každý ako vedel sa snažil vojakom vysvetliť, že ich poslali potlačiť slobodu. Tí však, keďže dostali prísny zákaz hovoriť s miestnymi, nereagovali. Niektorí s maskou nemilosrdného, kamenného výrazu, ale našli sa aj rozčarované, nešťastné tváre. Utrúsili, že strávili niekoľko nocí pred vpádom  v tankoch, že nemajú dosť potravín ani vody. Akýsi dobrák im zo záhrady priniesol kôš hrušiek, ktoré ruský dôstojník zúrivo vysypal na ulicu a kôš odhodil.

Na konzulát nastúpili monštrá až v čase normalizácie

Každý deň som hovorila s vojakmi, ale cítila som, že to nemá zmysel, a že protestovať treba účinnejšie. Zašla som na sovietsky konzulát. V tom čase tam pracovali slušní ľudia. Až počas normalizácie ich vystriedali monštrá pripomínajúce robotov bez citu a premýšľania. Ľudia s dôkladnou prípravou tajnej služby KGB.

Čítajte tiež: Šnorchel Observer VIII:- Dubček (okupácia), Lajko (normalizácia)

Pred okupáciou bol konzulát pre nás – mladé Rusky, ktoré sa za Slovákov vydali – akýmsi ostrovčekom rodnej krajiny. Generálny konzul Michail Michailovič Dejev bol milý, pozorný a srdečný človek, vicekonzul Alexander Ivanovič Birjukov sa k nám otcovsky správal. Nejedna z nás sa mu chodila vyžalovať. Žiadnej nemohol pomôcť. Na našich osudoch bolo sovietskej moci pohodlné demonštrovať nezasahovanie do vnútorných záležitostí Československa.  Ale aspoň bolo možné pohovoriť si v ruštine, keď nás sužovali clivota a osamelosť.

Keď sa vzdáš občianstva, syna viac neuvidíš!

Vicekonzul okamžite pochopil, že som sa na znak protestu prišla vzdať sovietskeho občianstva. Najskôr mi položil otázku, kde mám syna? Pritom dobre vedel, že môj maličký Andrej je na prázdninách u ruskej babičky. Sám podpisoval dokumenty, na základe ktorých syn mohol vycestovať.  A tak mi „dovysvetlil“ to, čo mne, naivnej, nedochádzalo. Že keď sa vzdám občianstva, syna viac neuvidím! Ja, hlúpučká, som sa mu ešte aj potom pokúšala objasniť, prečo sa chcem ruského pasu vzdať, a dokonca som pripustila, že možno oni na konzuláte ani nevedia, čo sa deje na uliciach.  Odpoveď nikdy nezabudnem: „Ach, Tamara, keby si ty vedela, čo všetko ja viem.“

Nežiadať o zbavenie sa sovietskeho občianstva ma stálo množstvo mučivých bojov a vnútornej neistoty.  Dnes som rada, že som uchránila svoje vtedy jediné dieťa od osudu stať sa synom zradkyne národa. Keďže neskôr som nepocítila žiadne následky a nikam ma pre túto udalosť neťahali, predpokladám, že vicekonzul sa o nej nikde a nikomu nezmienil.

Cesta za rozhlasovým nahrávaním ako v Hollywoode

Pocity viny a hanby ma však návštevou konzulátu neprestali prenasledovať. Kvôli nim som sa rozhodla verejne prehovoriť k vojakom. Budovu vtedajšieho slovenského rozhlasu na Zochovej obsadili vojská už v prvý deň, ale on ďalej vysielal z tajného miesta a nabádal občanov, aby neprovokovali a nedošlo k zbytočnému krviprelievaniu. Povrávalo sa, že vysielanie beží z budovy dnešnej Technickej univerzity. V nej na vstupnom rozľahlom schodisku stál akýsi človek. Okamžite mi uveril, dal mi list papiera, pero a požiadal, aby som napísala text, ktorý chcem prečítať. Prešli desiatky rokov a v pamäti mi ostal iba začiatok a koniec: „Vojaci a dôstojníci Sovietskej armády, vinou sovietskej vlády ste sa stali vykonávateľmi hanebnej trestnej expedície“ a „..ty strieľaš do toho, ktorého si ešte včera nazýval bratom.“

Keď dotyčný muž prečítal text, zavolal dvoch redaktorov (technikov?). Nasadli sme do auta a nasledovalo čosi, čo mi pripomenulo hollywoodske filmy.  Vodič sa nedôverčivo obzeral, nečakane zabočil, nelogicky sa vracal, až sme zastavili na Riazanskej ulici. V prázdnom byte sme nahrali môj text. Aj keď som sa predstavila vlastným menom a priezviskom, vystúpenie odvysielali anonymne. Zrejme ma to uchránilo pred následkami počas normalizácie.

Podobných vyhlásení zaznelo z rozhlasu mnoho. V Československu žijúci Rusi sa demonštratívne vzdávali občianstva. Pamätám si prípady, keď pred tankami demonštratívne trhali vlastné pasy. Moja priateľka z vtedajšieho Gottwaldova (dnes Zlína) sa nervovo zrútila, a neukončila vysokoškolské štúdium. Medzi priateľmi spomedzi Rusov, žijúcich v Československu, som nestretla jediného, ktorý by okupáciu neodsúdil.

Cesta do Ruska a hrozivá atmosféra vo vlaku

Medzitým sa začal školský rok a syn ostával v Rusku. V predchádzajúcich rokoch ho babka na moskovské Šeremetevo vyprevadila, odovzdala letuške, a ja som Andreja čakala v Bratislave. Teraz boli letecké kontakty pre smrteľníkov z Československa prerušené. Spomínaný vicekonzul mi však na desať dní dal vystavil zvláštne vízum, na základe ktorého som mohla za synom vycestovať vlakom.

Na ukrajinskom území pristúpil seržant Sovietskej armády, ktorý cestoval z Prahy – v „požehnanej nálade“. Vo vagóne ho obstáli cestujúci, a on rozprával o zverstvách kontrarevolucionárov útočiacich z každej strechy, z každého kúta. Dovtedy som mlčala, ale teraz sa nedalo. Povedala som, že jedinou kontrarevolúciou, ktorú som zažila, bola streľba vojakov po civilných obyvateľoch.

Položili mi otázku, prečo teda z Československa vozia v truhlách toľko obetí. O tých som nič nevedela, ale pripustila som, že mŕtvymi mohli byť započítané obete cestných havárií. Veď vojská sa presúvali dňom-nocou neznámou krajinou a v obrovskom chaose, netušiac kam idú. A takisto mi napadlo, že môže ísť o vojakov, ktorých dôstojníci zastrelili za nesplnenie rozkazov. V Bratislave sa hovorilo, že takých prípadov bolo veľa.

Nedali mi dopovedať, hrubo a zúrivo ma urážajúc. Bola som sama proti všetkým a cítila, ako rastie ich kolektívna nenávisť. Už-už sa na mňa vrhnú.  Alebo sa nájde ktosi, kto pomaly a uvážlivo v mene kolektívu vyrečie: „Treba upovedomiť koho treba, ktože to tu s nami cestuje…“

Časy jedinej spoločne zdieľanej oficiálnej verzie

Moje po okraj napäté nervy nevydržali. Utiahla som sa na svoje horné miestenkové ležadlo a pokúsila sa predstierať, že spím. Kvôli synovi. Pritom som začula ako sa seržant opýtal, kto vlastne som? Spolucestujúci odpovedali, že Ruska žijúca v Československu, aspoň tak som im povedala. „V tom prípade môže podobne hovoriť,“ povedal seržant. „Ale my nesmieme. Vojenské tajomstvo.“

Čakala som, že po jeho slovách aspoň niekto ku mne podíde, ospravedlní sa, bude sa zaujímať, ako to v skutočnosti je. Nenašiel sa nikto. Iba jeden mladý človek sa pristavil, aby ma pozval do kina, keď prídeme do Moskvy. Zo spôsobu, akým to navrhol, nebolo ťažké uhádnuť, že ho zaujíma čosi iné, ako spoločenské udalosti v Československu.

Na každej stanici som čakala, že už-už „ktosi“ za mnou príde a odvedie ma „kam treba“. Do Moskvy som však šťastne dorazila, iba spolucestujúci sa ma stránili, akoby som bola nakazená morom.

Spomienku Tamary Šporerovej uverejnila v roku 1998 parížska Russkaja mysl. Po slovensky vyšiel text v denníku SME v redukovanom rozsahu ( v auguste 2008).  Redakcia svk.press uverejňuje celý text.     

HLAVNÁ FOTO: Legendárne fotografie Ladislava Bielika z ulíc Bratislavy z augusta 1968 na výstave 
v roku 2014. FOTO TASR:Štefan Puškáš