Šnorchel Observer VI: Babylon na Kréte

Milý Šnorchel, dlho som si myslel, že pozeraním všeličoho na YouTube len zabíjaš čas. Aj tentokrát som sa mýlil. Občas si pustíš niečo v japončine, potom v ruštine, češtine, angličtine – ak sú tam vláčiky, autíčka, lietadlá a kozmické rakety – jazyk nerozhoduje.

Keď som bol v Tvojom veku, tak televízia vysielala len čiernobielo a občas. Ale to nie je jediný dôvod, pre ktorý som mal šťastné detstvo. Aj keď doba pokročila, ešte počas základnej, strednej a vysokej školy nebol internet a mobilné telefóny. Cez prijímačky na gymnázium nám dokonca zakázali používať kalkulačky. To tiež nie je hlavný dôvod, pre ktorý som slabý nielen v matematike, ale aj v počtoch. Nehľadaj logiku tam, kde si dejiny a matka príroda s nami zahrávajú.

Ty si prišiel do prvého kontaktu s cudzími jazykmi pred televízorom a na YouTube. Bez toho, aby si o tom vedel. Ja som prišiel prvýkrát do kontaktu s cudzími jazykmi trochu skôr ako Ty, lebo sme chodili k babičke do Nových Zámkov. Tvoja prababka by podľa dnešného modelu Euro CV bola svetaskúsená osoba. Narodila sa v Rakúsko – Uhorsku. Žila v ČSR. Potom v Maďarsku. Potom v ČSR. Neskôr v ČSSR, potom v ČSFR a zomrela v SR.

V skutočnosti v živote nevytiahla päty z Nových Zámkov. Mali sme spolu pekný vzťah a to nielen preto, že jediná veta, ktorú vedela v slovenčine bola: „Janík neni ladný?“. No kto by v tomto veku nebol hladný? Pamätám sa, že mi darovala plyšovú veveričku a povedala, že je to „mókuš“. Dodnes si to slovo pamätám (ako vidíš), lebo keď som sa vrátil do Banskej Bystrice, hrdo som ho ukazoval na dvore. A všetci mali z toho slova prdel. Ale základy maďarčiny, ktoré som na dvore s bratrancami získal, mi párkrát, v spojení s mojim (a aj Tvojim) priezviskom, pomohli.

No a na základnej škole sme sa od štvrtého ročníka učili ruštinu. Tak, ako dnešné vzdelanie, už vtedy to bolo prudko zamerané na prax. Napríklad dodnes si pamätám, že P. I. Čajkovský (videli sme spolu detské predstavenie jeho Luskáčika) zomrel na „rak pazvanóčnika“. Rakovinu chrbtice, vraj. Podľa toho, čo dnes o ňom vieme, asi by mal skôr nábeh na emigráciu a následne AIDS. Ale až tak do hĺbky sme nešli, pochopiteľne.

No a potom som, spolu so spolužiakmi, cestoval po prvom roku vysokej školy, vlakom do Kyjeva. Mali sme za sebou 11 rokov výučby ruštiny a nevedeli sme sa dohodnúť, ako sa povie, že zaplatíme. Z Nových Zámkoch som vedel akurát „fizetny“. Čašník chodil aj na spojoch cez Budapešť, rozumeli sme si najlepšie, ako sa len dalo. Na YouTube tiež neuvidíš, ako sme s kamarátom sedeli vo Washingtone za barovým pultom, chlapík vedľa nás sa spýtal odkiaľ sme, my že Slovensko, pochopiteľne ani ťuk, že bývalé Československo a on: „Yes! Praha. Ukončete výstup a nástup, dveře se zavírají“.

Alebo sedím v Moskve na obed, ešte počas Gorbačova, pred hotelom Inturist, pijem kávu a fakt som nemal hodinky. Tak som sa vedľa sediacej dámy spýtal, koľko je hodín. A ona: „Sto“. A ja, že či v rubľoch, alebo dolároch. Znechutene odišla.

Teraz niekoľko postrehov z Kréty, na ktoré si nebudeš pamätať. V hoteli (chcel som napísať našom, ale nie je to, žiaľ, pravda) je mnoho Rusov, Nemcov, nasledujú Francúzi, Angličania, potom ľudia, ktorí tak či tak hovoria po anglicky alebo nemecky, zopár Čechov a ešte menej Slovákov. A jeden Zoltán z Maďarska, ale ten tu robí údržbára.

Tebe je táto štatistika ukradnutá, chceš sa hrať. Ale nevieš odhadnúť, kto je kto. „Pažárnaja mašína“ je Nemcom ukradnutá. „Spejs šatl“, pre zmenu Rusom. Skúšaš to, čo zaberá na ihrisku v Rači. „Cikanička“. Nič. Pritvrdíš: „Kakanička“. Majo s Leom by sa už váľali od smiechu, tu sa na Teba nechápavo pozerajú. Vyťahuješ posledný tromf: „Hoveno“. Nič. Ale zatiaľ to nesieš statočne. Keď Ti večer podávam pyžamo povieš: „Senkjú“.

Si na dobrej ceste!

Prečo Šnorchel Observer?

Môj najmladší syn ešte len spoznáva svet. Keď už bol, hoci ešte nebol na svete, dostal odo mňa prezývku ŠNORCHEL. Lebo tak som si nejak vysvetľoval, že v brušku dýcha. No a keď už mohol dýchať normálne, prezývka mu zostala. Ale už bude mať päť a stáva sa z neho pozorovateľ – čiže OBSERVER. Tak mu píšem túto rubriku. A naivne sa teším, že v nej raz bude sám pokračovať…