Šnorchel observer V: Óda na čašníkov zaspievaná v Bratislave.

(Aj) dnes Ti píšem z kaviarne. Milan Lasica kedysi povedal, že „príroda je pre zvieratá a kaviareň je pre ľudí“. Nie je to úplne tak. Ja mám napríklad prírodu rád, určite radšej, aspoň podľa toho, ako sa ku mne zachovala, než ona mňa. Ale nie o tom som chcel.

Foto: dreamstime.com

Mnoho ľudí prežilo nezanedbateľnú časť svojho života v kaviarni. Napríklad ja. Začal som ešte s Tvojim dedom, bývali sme v Banskej Bystrici a v sobotu ráno sme chodili do Národného domu.

Tvoja babka upratovala a varila, čiže činnosti nezlúčiteľné so životom môjho otca, a my sme išli… Cestou ma Lajko, tak som ho volal, naučil niekoľko nie veľmi detských vtipov.

Tie som mal za úlohu povedať servírkam. Za čokoládu. A čo už päťročný chalan neurobí za čokoládu? Však vieš.

A potom mám kaviarenské okno, ale presne si spomínam, nemal som pätnásť a Lajko ma z Nitry, lebo to už sme bývali tam, doviedol do Bratislavy na prijímačky. Volalo sa to stredná Škola umeleckého priemyslu. Chcel som byť fotografom. Našťastie ma neprijali. Ale ťažko som to pár dní niesol. Podstatné je ale to, že na obed sme išli do Klubu novinárov. Neviem, čo sme jedli, viem, že tam bolo veľmi nafajčené.

Vtedy ešte novinári neboli vo svojich openspejsoch a na fejsbúku, vo viac či menej pravidelných intervaloch sedeli v klube, kde debatovali, fajčili, pili a menej odolní jedinci aj jedli. A Lajko mi predstavil Rudka Weismanna. Čašníka, ktorý sa v tom dyme pohyboval ako v monackom kasíne, každého hosťa poznal po mene, každému priniesol, čo bolo treba. A keď mu dali veľký tringelt (tak sa hovorilo sprepitnému), tak časť vrátil a povedal: “Kúp deťom čokoládu.“ Čo si novinári zabudli, to odložil na parapetu krbu a potom si to tam našli. Ak niektorí prebrali, pekne ich zabalil do koberca a ráno im odomkol, aby mohli ísť do práce.

A teraz sa  preklopím do obdobia vysokej školy. Asi tristo metrov od školy sme mali Bistro Krym. A tam pán Šipický. Elegantný pán v smokingu, reinkarnácia Rudka Weismanna, ktorého medzičasom zrazila električka. Okamžite si nás adoptoval. Bolo to za Gorbačova, ktorý pre Sovietsky zväz vymyslel perestrojku a glasnosť. Aby som to preložil, pokúšal sa prerobiť socializmus. Mohol to byť len ďalší bezvýznamný pokus, keby sa okrem presadenia demokracie nepokúšal Rusov, Ukrajincov, Uzbekov… a čo je najhoršie, aj Slovákov – odnaučiť piť alkohol. Piť sa mohlo až od 10, 00. A. M. pochopiteľne. Zlomilo mu to krk.

Ale pánovi Šipickému nie, vedel ako na to. Ráno, cca. 8, 30. Tiež A. M.: “Páni, kávu, alebo Vašu kávu?” Naša káva bola Becherovka. Priniesol ju v kávovej šálke. Občas mal obdobie, keď si dal aj on.

“Pán Šipický, platíme.” “Sto korún”, hovorí. „Ale my sme aj jedli,” oponujeme.  “200 korún,” zráta bleskovo. “Ale sme tu od rána a je nás šesť,” nedáme sa. “Tak 300, alebo bežte do riti,” uzatvára. Na druhý deň sme mu doplatili a dal nám rundu “našej” kávy.

A potom nezabudnuteľní Lojzko, Jožko, Tonka, Peter, Ondrej, Katka…

Dnes je pre nás, kaviarenských povaľačov, problém nájsť si miesto zlúčiteľné s našim životom. Keď pôjdeš na rande do kaviarne, tak sa stráň ľudí, ktorí sú príjemní na Teba a nepríjemní na čašníka. A vyhni sa podnikom, ktoré sú olepené ponukami: “PRIJMEME BRIGÁDNIKA”. Čašník nie je brigáda, je to ctihodná profesia, ktorá pomáha život aj prežiť.

Inak, v tejto chvíli ma obsluhuje Silvia, študuje na vysokej škole. Celý čas pozerá do mobilu. Keď si chcem objednať, tak smerom k baru, za ktorým je bezpečne schovaná, poviem: “Sylvinka, daj mi číslo, pošlem Ti objednávku”.

Ale je to milé dievča. Vždy mi pre Teba pribalí niekoľko malých čokolád, ktoré mala dať zákazníkom ku káve. Občas jej za to poviem vtip.

Prečo Šnorchel Observer?

Môj najmladší syn ešte len spoznáva svet. Keď už bol, hoci ešte nebol na svete, dostal odo mňa prezývku ŠNORCHEL. Lebo tak som si nejak vysvetľoval, že v brušku dýcha. No a keď už mohol dýchať normálne, prezývka mu zostala. Ale už bude mať päť a stáva sa z neho pozorovateľ – čiže OBSERVER. Tak mu píšem túto rubriku. A naivne sa teším, že v nej raz bude sám pokračovať…

 

 

 

Zďielať:
pošli na vybrali.sme.sk


Súvisiace články
Vitajte!