VJAČESLAV TICHONOV: „Bolkonskij a stierlitz.“

Vjačeslav Vasilievič sa narodil 8. februára 1928 v Pavlovskom Posade, v Moskovskej oblasti. Mama pracovala ako učiteľka v materskej škole, otec bol textilný mechanik. Jeho detstvo poznačila krutá stalinská doba a svetová vojna. Mladučký Slava musel predčasne ukončiť základnú školu, vyučiť sa za sústružníka a začať pracovať v zbrojárskej fabrike.

Rodičia chceli mať z neho inžiniera alebo agronóma. Vjačeslav sa však túžil stať hercom, v čom ho podporovala jeho babička. Na skúškach do slávnej filmovej školy VGIK neuspel a zrejme by sa naplnila túžba jeho rodičov. Všimol si ho však herec Boris Bibikov, ktorý mu dal druhú šancu a Tichonova do školy prijali.

Prvú filmovú rolu dostal ako dvadsaťročný, vo filme svojho pedagóga a barda sovietskej kinematografie, Sergeja Gerasimova, MLADÁ GARDA (1948).  Stvárnil tu postavu Voloďu Osmudina. Tragický vojnový film, nakrútený podľa románu Alexandra Fadejeva, si v tom čase pozrelo neuveriteľných sedemdesiat miliónov divákov a získal Stalinovu cenu I. stupňa. V úlohách komsomolcov sa predstavila nová herecká generácia sovietskeho filmu. Okrem Tichonova jeho spolužiaci Sergej Bondarčuk, Nonna Morďukova, či Tamara Makarova.

Napriek veľkému úspechu mal zostať Tichonovov debut nadlho jeho jediným stretnutím s filmom. Pred kamerou sa objavil až o desať rokov neskôr. Za ten čas sa stihol oženiť aj rozviesť s Nonnou Morďukovou, hlavnou predstaviteľkou filmu MLADÁ GARDA. Z ich vzťahu sa narodil syn Vladimír, ktorý, rovnako ako rodičia, neskôr vyštudoval herectvo.

Ťažké začiatky kariéry

Vjačeslav dostal angažmán v moskovskom Divadle filmového herca. V roku 1957 sa konečne pohli ľady a obsadili ho do kolchozníckej romance RÁZCESTIE, kde si zahral postavu zaľúbeného traktoristu Matveja. Film nebol ničím výnimočný. Výnimočné však bolo stretnutie herca a režiséra, ktorým bol o niečo starší ale rovnako začínajúci Stanislav Rostockij. Zrodilo sa ľudské aj umelecké priateľstvo, ktoré malo priniesť päť úspešných filmov.

V roku 1958 sa Tichonov objavil v úlohe námorníka vo filme ULÚPENÁ LOĎ (r. V. Ivčenko). Išlo o, na tú dobu akčný, dobrodružný film, nakrútený podľa skutočnej udalosti. Príbeh zobrazoval osudy sovietskych námorníkov, ktorí boli prepadnutí a väznení v Juhočínskom mori. Film bol vyhlásený za najlepší film roka. Vjačeslav Tichonov, na prahu tridsiatky zažíva, čo je popularita. Zároveň sa mu darí zbaviť sa nálepky romantického, zasneného mládenca. Vo filme stvárnil introvertného hrdinu, skrývajúceho svoju pravú tvár. Typ, ktorý sa mal stať preňho charakteristický.

V roku 1959 opäť nakrúca s režisérom Rostockým. Film MÁJOVÉ HVIEZDY sa vracia do II. svetovej vojny a odohráva sa v oslobodenej Prahe. Ide o koprodukčný československo – sovietsky poviedkový film, v ktorom Tichonov hrá ruského vojaka Rukavičkina, a partnerkou mu je mladučká Jana Brejchová.

Životná úloha

V roku 1965 už čaká na Vjačeslava jedna z jeho životných úloh. Knieža Andrej Bolkonskij, z monumentálnej adaptácie Tolstojovho románu VOJNA A MIER (1965-67). Réžie sa ujal Sergej Bondarčuk, ktorý do postavy Bolkonského pôvodne zamýšľal obsadiť Inokentija Smoktunovského, herca, ktorý v tom čase slávil úspechy po filmových festivaloch ako HAMLET (1964, r. Grigorij Kozincev).

Nakrúcanie štvordielnej epopeje trvalo s prestávkami sedem rokov. Vo filme účinkovalo vyše stodvadsaťtisíc komparzistov. Všetky štyri časti mali dovedna neuveriteľnú stopáž 500 minút. Filmoví odborníci sa zhodujú, že po zarátaní inflácie by dnes výroba Bondarčukovho megalomanského projektu stála  560 miliónov dolárov. Znamená to, že VOJNA A MIER je pravdepodobne najdrahším filmom histórie, ktorý v roku 1968 dostal amerického Oscara.

Vjačeslav Tichonov sa stal ikonou sovietskej mládeže. Podľa kritikov vytvoril vo spomínanom filme postavu idealistu, ktorý názorovo prekročil dobu. V tom čase sa bojovalo vo Vietname, ZSSR podnikol inváziu do Československa. Hlas kniežaťa Bolkonského v Tichonovovej interpretácii apeloval proti nezmyselnosti vojny a mnohí sa v ňom videli.

V roku 1969 sa Tichonov opäť stretáva s Rostockým a vzniká ďalší vydarený film DOČKÁME SA PONDELKA. Romantický film zo školského prostredia slávil úspech u divákov aj kritiky a získal na MFF v Moskve Hlavnú cenu a Štátnu cenu ZSSR. A do tretice – Tichonov sa počas nakrúcania zoznámil so svojou druhou manželkou, učiteľkou francúzštiny Tamarou, ktorá mu porodila dcéru Annu.

V období 1970 – 77 nakrútil desať filmov, z ktorých sa vymyká švédsko -americko – sovietska koprodukcia ČLOVEK Z DRUHEJ STRANY (1971, r. E. Braginskij), a adaptácia Šolochovovho vojnového románu BOJOVALI ZA VLASŤ (1975, r. S. Bondarčuk).

V roku 1973 prichádza na televízne obrazovky dvanásťdielny seriál SEDEMNÁSŤ ZASTAVENÍ JARI  (r. Tatiana Ljoznova). Tichonov tu stelesnil postavu sovietskeho rozviedčíka, pôsobiaceho v centre nacistickej moci. Adaptácia románovej série Juliana Semjonova sa dočkala civilného, nepatetického, napriek tomu príťažlivého spracovania. Príbeh agenta Maxima Isajeva, operujúceho v Nemecku ako SS – standartenfuhrer Max von Stierlitz, preslávil Tichonova  doma aj v zahraničí. V tomto komornom seriály, ktorý sa zaobišiel bez akčných scén, dominuje prekvapujúco triezvy pohľad na to, ako sa bojuje na „tichom fronte“. Hlavnými zbraňami sú rozum, inteligencia a chladná kalkulácia, ktoré hrdina používa proti rovnako zdatným súperom. Tichonov tu naplno rozvinul svoje civilné, vnútorne sústredené herectvo a vytvoril postavu špióna, ktorý dodnes patrí medzi najpopulárnejších v celom bývalom východoeurópskom bloku. Legenda tvrdí, že seriál dokonca pomohol zdvihnúť prestíž aj v ZSSR nepopulárnej KGB.

Ocenený Biely BIM

Film BIELY BIM – ČIERNE UCHO (1977, r. S. Rostockij,) je z iného súdka. Tichonovov najvernejší spolupracovník mu pripravil úlohu spisovateľa Ivana Ivanoviča, ktorý sa musí podrobiť náročnej operácii a na čas sa rozlúčiť so svojim psom.  Anglický seter Bim však túži po svojom pánovi a tak sa ho vydá hľadať…

Príbeh, ktorý o tridsať rokov predbehol film o „Hačikovi“, ani po čase nestráca dojímavú príťažlivosť. V roku 1978 získal Kryštálový glóbus na MFF v Karlových Varoch a o rok neskôr bol nominovaný na OSCARA za najlepší cudzojazyčný film.

V roku 1978 sa Tichonov vracia do Československa. Tentoraz stvárňuje úlohu vo filme PÍSEŇ O STROMU A RŮŽI (r. L. Rychman). Žiaľ, príbeh o sovietskom inžinierovi, ktorý prichádza do Prahy, aby pomohol vyriešiť problém pri stavbe metra a zároveň sa stretnúť so svojou láskou, ktorú spoznal v roku 1945 ako osloboditeľ, už na začiatku „šušťal papierom“. Vznikol romanticko -budovateľský gýč.

Úspech seriálu SEDEMNÁSŤ ZASTAVENÍ JARI sa sovietski filmoví ideológovia pokúsili zopakovať v roku 1984, kedy vznikla desaťdielna séria pod názvom TASS JE SPLNOMOCNENÁ VYHLÁSIŤ…(r. E. Artemjev) . Nepodarilo sa. Chyba bola v tom, že dej sa odohrával v súčasnosti. Protivníkmi boli Američania, na dvere klopala „perestrojka“, a dôvera v politiku komunistickej strany bola vážne naštrbená. Také čosi nemohol zachrániť ani Vjačeslav Tichonov, ktorý hral v seriály hlavnú postavu.

Po nástupe Gorbačova sa atmosféra v ZSSR značne uvoľnila a ako prví to využili umelci. Začínajú vznikať nové, formálne aj obsahovo originálne filmy. Tichonov kontinuálne pokračuje vo svojej práci a objavuje sa napr. v scifi ZRKADLO PRE HRDINU (1987, r.: V. Chotinenko), alebo v kafkovsky metaforickom ZABIŤ DRAKA (1988, r. M. Zacharov).  V roku 1992 hrá v Talankinovom ambicióznom prepise Dostojevského BESOV.

Ďalší vynikajúci film

Rok 1994 je pre Vjačeslava Tichonova opäť výnimočný. V tom čase šesťdesiatšesť ročný umelec prijíma ponuku herca a režiséra Nikitu Michalkova a stvárňuje postavu Vsevoloda vo filme UNAVENÍ SLNKOM (1994).

Nie je to síce hlavná postava, ale v majstrovsky vystavanom a nakrútenom príbehu, rozprávanom v pomalom, priam čechovovskom štýle, dôležitá. Film je vynikajúci po všetkých stránkach, získal Veľkú cenu na MFF v Cannes a vzápätí Cenu americkej filmovej akadémie OSCAR, za najlepší cudzojazyčný film. Pre Tichonova je to skvelý záver jeho bohatej kariéry.

Jeho filmografia ešte nie je úplná. Nakrúti päť filmov, ale ani jeden z nich sa nevyrovná tým najlepším, v ktorých účinkoval. A potom, hlási sa vek a zdravie. Predovšetkým problémy so srdcom.

Vjačeslav Tichonov pracuje už len zriedka. Naposledy sa objavil vo filme ANDERSEN: ŽIVOT BEZ LÁSKY (2000, r. E. Rjazanov). Čas trávi na svojej „dači“, na Nikodinej hore, blízko Moskvy. Spoločnosť mu robí manželka Tamara, dcéra Anna, ktorá je filmová producentka a dve vnučky – dvojičky. Jeho syn Vladimír zomrel na následky požívania drog.

Vjačeslav Tichonov bol veľký fanúšik futbalu a hokeja. Celý život fandil moskovskému Spartaku. A venoval sa tzv. zimnej rybačke. Za svoju štyridsaťročnú kariéru nakrútil 53 filmov a 4 televízne seriály. Získal 3 štátne ceny, v roku 1974 mu bol udelený titul Národný umelec RSFSR, v roku 1980 dostal, za výkon vo filme BIELY BIM – ČIERNE UCHO, dodatočne Leninov rad. A k tomu dva OSCARY , za najlepší cudzojazyčný film.

Vo februári 2008, pri príležitosti osemdesiatych narodenín, prijal Tichonov vyznamenanie od prezidenta Putina, ale verejnú oslavu a benefíciu odmietola. A 29. novembra 2009 sa jeho stav zhoršil a museli ho operovať.  Napokon Vjačeslav Vasilievič Tichonov 4. decembra umiera  vo veku 81. rokov na infarkt. Dnes by sa dožil 90. rokov.