JOZEF KRONER, slovenský herec storočia

Jozef Kroner sa narodil sa 20. marca 1924 v Staškove na Kysuciach v železničiarskom domčeku, ktorý dnes slúži ako Múzeum J. Kronera. Na požiadanie v Obecnom úrade si ho môžete pozrieť. Kronerovcov bolo dvanásť a neskôr sa presťahovali do Považskej Bystrice. Otec, železničiar a vášnivý divadelník, režíroval hry v ochotníckych krúžkoch v Staškove a Trenčíne. Jeho deti, najmä Jozef, Ľudovít a Ján, sa tak začali objavovať na divadelných doskách už v útlom veku.

Počas II. svetovej vojny, v roku 1944 bol Jozef Kroner nasadený na nútených prácach v Nemecku. Po návrate pracuje v novovznikajúcej fabrike ako kreslič a naďalej sa venuje ochotníckej činnosti. Jeho odrazovým mostíkom k dráhe profesionálneho herca sa stáva tzv. DIVADELNÝ ODBOR pri ZK ROH POVAŽSKÝCH STROJÁRNÍ. Špičkový ochotnícky súbor, zložený z vtedajších zamestnancov. Okrem Kronera v ňom začínal Tibor Bogdan, Štefan Mišovic, Ľudovít Reiter, Naďa Kotršová, Adam Matejka a mnohí ďalší. Väčšina z nich sa stala zakladajúcimi členmi novovznikajúcich profesionálnych divadiel. Kroner dostáva v r.1958 pozvánku do ARMÁDNEHO DIVADLA V MARTINE.

Už v mladom veku mu bolo súdené hrať zrelých mužov a starcov, k čomu ho predurčovala útla postava, ostro rezaná, expresívne modelovaná tvár a výrazná dikcia so  zachrípnutým hlasom. V Martine dostal Kroner možnosť vytvoriť niekoľko pozoruhodných postáv domáceho i svetového repertoáru: Orgona v Tartuffovi, Zelenáka v Geľovi Sebechlebskom, Jaga v Othellovi, ale aj V.I.Lenina v Mužovi s puškou. A samozrejme Kuba, v rovnomennej hre Jozefa Hollého. Postava, ktorá ho mala presláviť v neskoršej televíznej adaptácii.

Jozef Kroner – kariéra v SND

V roku 1956 sa Jozef Kroner s manželkou Teréziou, rod. Hurbanovou, ktorá je tiež herečka, sťahujú z Martina do Bratislavy. Obaja ako čerství členovia činohry SND. Spolu so štvorročnou dcérou Zuzanou, ktorá sa o dvadsať rokov tiež stane uznávanou herečkou.

Prečítajte si nevšedný príbeh ďalšieho skvelého slovenského herca: Ondrej Jariabek – v  tieni ľudákov aj komunistov

V tom čase má Jozef Kroner za sebou prvé filmové role. Vrcholí doba stalinského schematizmu a budovateľského nadšenia. Napriek tomu sa Kronerov debut v komédii KATKA (1949, r. J. Kádár) aj po rokoch považuje za to najlepšie, čo vtedy vzniklo. V ďalších dvoch filmoch POLE NEORANÉ (1953, r. V. Bahna) a DREVENÁ DEDINA (1954, r. A. Lettrich) stelesňuje výrazné vedľajšie postavy proletárov a dedinských bedárov Perďocha a Chlistoňa, ktorí bojujú s prvorepublikovou chudobou a tešia sa na povojnové združstevňovanie.

V roku 1955 nakrúca Jozef Medveď veselohru ŠTVORILKA podľa poviedok Janka Jesenského. Film sa odohráva v roku 1910, v dobe rakúsko-uhorskej monarchie. Zrejme to dodalo tvorcom ľahkosť a vznikla milá, roztopašná komédia francúzskeho strihu, uťahujúca si z malomeštiackych manierov vtedajšej spoločnosti. Jozef Kroner tu načrtol charakter, ktorý sa stane preňho typickým a čoskoro dosiahne v jeho stvárňovaní skutočné majstrovstvo. Krajčír Sásik, drobný, úslužný človiečik, túžiaci po troche šťastia a uznania, ktoré mu svet sústavne odopiera.

S humorom a satirou to bolo na Slovensku vždy ťažké. Chýbali scenáre a odvaha a vytrvalosť bojovať s komunistickou cenzúrou. Nečudo, že tvorcovia siahali do minulosti – k témam, ktoré preveril čas, k autorom, ktorí neboli pre režim nebezpeční. Tak vznikla ZEMIANSKA ČESŤ (1957, r. V. Bahna) podľa Jána Kalinčiaka, kde Kroner stvárnil senilného, večne pripitého zemana Jonáša. Rovnako STATOČNÝ ZLODEJ (1958, r. Ján Lacko), odohrávajúci sa v časoch 1. buržoáznej ČSR. Film podľa hry Ivana Stodolu, s ktorou sa Kroner stretol už v martinskom divadle. Bola to jeho prvá hlavná úloha a Jožko Púčik, dobrácky a poctivý účtovník charitatívneho spolku, ktorému prišijú spreneveru peňazí, je prvým Kronerovým smutno-smiešnym hrdinom chaplinovského charakteru.

Z iného súdka je učiteľ Kubiš, z filmu POLNOČNÁ OMŠA (1962, r. J. Krejčík). Kroner tu (opäť zamaskovaný za starého muža) stelesňuje otca rozvetvenej rodiny, ktorú sa snaží zachrániť pred morálnym a ľudským rozkladom. Dramatický príbeh z obdobia SNP nakrútil český režisér podľa rovnomennej hry Petra Karvaša. Okrem Kronera excelujú H. Meličková, I. Mistrík, K. Machata, L. Chudík a E. Vášáryová. Film dodnes patrí medzi zlaté klenoty slovenskej kinematografie.

Kronerov osudový režisér

Hovorí sa, že každý herec má svojho režiséra, ktorý mu vyberá vhodné úlohy, vedie ho príbehom a spoločne vytvárajú dielo. Kronerovým osudovým a najvernejším režisérom bol Martin Ťapák. Prvý raz sa stretli ako herci v Bielikovom dobrodružno-historickom epose JÁNOŠÍK I. a II. (1965). Kroner tu hral svojmu generačnému druhovi Ťapákovi otca, starého Uhorčíka.

Rok 1965 je pre Jozefa Kronera najvýznamnejším v jeho kariére. Vytvoril v ňom deväť filmových a televíznych postáv, dve sa mu stali osudové. Opäť sa stretáva s Ťapákom, stojacim tentoraz na opačnej strane kamery. Ťapák (bývalý folklorista a tanečník SĽUKu) ako režisér, Kroner ako KUBO, v rovnomennom televíznom filme. Postavu naivného hlupáčika, ktorý sa stane obeťou dedinských intríg, si Kroner s úspechom vyskúšal v martinskom divadle. Ťapák Hollého predlohu obohatil o výrazný folklórny prvok – tanec a spev v podaní obľúbeného SĽUKu. Pôvodne drsný príbeh o manipulovanom starom mládencovi tak dostal miernejší, ľudový a komediálny nádych a stal sa neoddeliteľnou súčasťou slovenských televíznych Vianoc. Kronerovi táto postava a imidž prirástli na celý život.

Kronerov Oscarový film

Vznik filmu OBCHOD NA KORZE (1965, r. Ján Kadár a Elmar Klos) od začiatku sprevádzali problémy. Scenár, podľa novely L. Grosmana, vzbudil nevôľu slovenských komunistov. Odmietol ho vtedajší tajomník ÚV KSS, A. Dubček, aj G. Husák. Údajne preto, že v ňom nie je zastúpená úloha SNP. Trauma holokaustu a arizácií počas Slovenského štátu, bola vtedy veľmi živá. Film, odohrávajúci sa na Slovensku, v ktorom hrajú slovenskí herci, sa nakoniec podarilo presadiť v Prahe. Paradoxne vďaka vtedajšiemu prezidentovi A. Novotnému, ktorý nemal rád Slovákov a celý projekt bral ako pomstu. OBCHOD NA KORZE sa tak stal spoločným česko-slovenským podnikom: nakrútený na Slovensku, vyrobený v pražských štúdiách Barrandov.

Film vznikal počas prázdnin roku 1964 v šarišskom mestečku Sabinov. Po slávnostnej premiére v Prahe mu vraj nedávali veľkú šancu. Nepáčil sa ani mnohým ľuďom z filmárskej branže. Po uvedení do kín sa však stal malý zázrak. OBCHOD NA KORZE bol diváckym hitom a v tom istom roku 1965, získal na MFF v Cannes, Veľkú cenu. Ako jeden z mála česko-slovenských filmov bol premietaný v USA, kde zožal obrovský úspech. Domáci divácky záujem možno pripísať na vrub Jozefa Kronera, ktorý bol v tom čase už naozajstnou hviezdou a jeho meno lákalo do kín tisíce divákov. V tandeme s (v Československu neznámou poľskou herečkou) Idou Kamiňskou vtlačili tragickému, komornému príbehu z čias II. svetovej vojny neopakovateľnú atmosféru. V januári 1965 získal OBCHOD NA KORZE Cenu newyorských filmových kritikov za Najlepší cudzojazyčný film a Kadár s Klosom Cenu za réžiu. Nasledovala nominácia na OSCARA za Najlepší cudzojazyčný film.

Americký úspech pôsobil na domácich komunistov znepokojujúco. Ideologické bariéry medzi znepriatelenými tábormi boli silné a chvála kapitalistov sa javila podozrivo. Jozef Kroner sa napriek tomu zúčastnil newyorskej premiéry, kde aj keď nevedel anglicky, predniesol slávnostný prejav. Mal ho foneticky napísaný na papieri. Na udeľovanie OSCAROV v marci 1966 ho však nepustili. O dôvodoch sa nehovorilo, ale po rokoch vyšla pravda najavo. Tesne pred odletom z pražského letiska herca oslovil jeden významný komunista: „Soudruhu Kronere, vy jste již v Americe byl, teď tam půjde soudružka Kadrnožková s Filmexportu!“ Jeden z dvoch hlavných predstaviteľov zostal doma. Napriek tomu, že si do Los Angeles nechal ušiť päť oblekov, za vtedy neuveriteľných 17 tisíc korún! OBCHOD NA KORZE vo svojej kategórii suverénne zvíťazil a získal aj nomináciu pre Idu Kamiňsku v kategórii Cena za najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe. Ani medzinárodné úspechy však OBCHOD NA KORZE nezachránili od smutného osudu. V roku 1968 jeden z režisérov, Ján Kadár, emigroval do Kanady, a po okupácii film uložili na 20 rokov do trezoru.

Fascinujúca tragikomická kreácia Tona Brtka v OBCHODE NA KORZE objavila Kronerovo herectvo predovšetkým českým divákom.

Kariéra pokračuje v Čechách

Možno aj preto ďalšie dve výrazné postavy vytvoril slovenský umelec v Prahe. LIDÉ Z MARINGOTEK (1966, r. M. Frič) je poctivo nakrútená adaptácia románu E. Bassa, Cirkus Humberto. Kroner tu vytvoril brilantnú kreáciu chorého klauna, ktorý rovnako ako Chaplin v SVETLÁCH RÁMP (1947), umiera na javisku. Neprávom zabudnutá je absurdná komédia MUŽ, KTERÝ STOUPL V CENĚ (1967, r. Z. Podskalský), kde sa Kroner opäť stáva hračkou osudu, ktorý nedokáže ovplyvniť. Na jeho chrbte objavia tetovanie, ktorého autorom je slávny maliar. Námet, ktorý poznáme z francúzskeho filmu TETOVANÝ s L. de Funésom. Treba však dodať, že český film vznikol o rok skôr a je lepší.

Po sovietskej okupácii prichádzajú opäť krušné časy. Na pracoviskách, v úradoch a kultúrnych inštitúciách prebiehajú čistky, v spoločnosti normalizácia. Tvorivá sloboda a experimenty sú nežiaduce. Opäť treba upevňovať socializmus a demonštrovať vernosť Sovietskemu zväzu. Filmári, ktorí si chcú zachovať čistý štít, hľadajú námety v klasike alebo v žánri komédie a detektívky.

Návrat k Ťapákovi

Jozef Kroner sa po čase stretáva s Martinom Ťapákom a spoločne sa vracajú k látke, ktorá im priniesla divácky úspech. Folklór a ľudové tradície nemôžu odmietnuť ani komunisti. A predovšetkým diváci, túžiaci po zábave. Vzniká niekoľko televíznych adaptácií poviedok Martina Kukučína. Prvá je RYSAVÁ JALOVICA (1970), kde Kroner s Ivanom Rajniakom stvárnili neodolateľných kmotrov Krta a Trnku, bojujúcich s vlastnými ženami (E. Kristínová a V. Strnisková) a alkoholom. Nasledovali TV filmy: PREČO ADAM CHVOJKA SPÁVA DOMA? (1972), VIANOČNÉ OBLÁTKY (1977) a MIŠO (1979).

V roku 1970 stvárňuje Kroner aj postavu hotelového detektíva v absurdnej detektívke Petra Solana, PÁN SI NEŽELAL NIČ. Film skončil v trezore, režiséra preložili k dokumentárnemu filmu a autor scenára, Peter Karvaš, dostal zákaz publikovať. Normalizácia roztiahla svoje temné krídla…

Ani pre Kronera nepatrili sedemdesiate roky k umelecky najhodnotnejším. Okrem ľudových komédií v Ťapákovej réžii sa objavuje v ambicióznej TV adaptácii hry I. Bukovčana, KÝM KOHÚT NEZASPIEVA (1972, r. J. Pálka), v zápornej postave holiča Uhríka. V divácky dodnes obľúbenom TV filme OČOVSKÉ PASTORÁLE (1973, r. J. Zachar), skvele sekunduje J. Pántikovi ako honelník Paľo.

V roku 1975 sa opäť hlási Ťapák, ktorý s Petrom Jarošom napísali scenár podľa jeho poviedky PACHO, HYBSKÝ ZBOJNÍK. Film, ktorý vznikol, sa stal historicky najpopulárnejšou slovenskou komédiou. A to nielen vďaka Kronerovi, ale aj skvelým dialógom dvojice Lasica + Satinský, ktorých kvôli vtedajšiemu zákazu neuviedli v titulkoch. Kroner si tu po prvý raz a naposledy zahral so svojimi mladšími bratmi – Jánom a Ľudovítom. Obaja mali svoje občianske povolania a do filmov ich obsadzovali ako predstaviteľov drobných figúrok. Najmä Ľudovít (vyučený autoklampiar) účinkoval takmer v stovke filmov. Vydarenú paródiu na zbožňovaný jánošíkovský mýtus, si v roku uvedenia pozrelo takmer 850 tisíc divákov. A to sa film neuvádzal v Čechách! Dôvod? České ministerstvo kultúry údajne tvrdilo, že ide o špecificky slovenský humor, ktorému český divák neporozumie…

Spolupráca Ťapák – Kroner pokračuje aj v roku 1976. Ich filmy sú nekonfliktné, ťažia z klasických slovenských látok, sú pretkávané folklórom, ľudovým humorom a pečaťou ich zaručeného úspechu je popularita hlavného predstaviteľa. Takým je trojdielny televízny film SVÁKO RAGAN (1976), nakrútený na motívy fejtónov Ela Šandora. Bohaté herecké obsadenie, myjavský folklór a nárečie, unikátna prehliadka slovenských ľudových rozprávačov, ktorých Ťapák obsadil do epizódnych úloh ( M. Mlsna, I. Krajíček, O. Hlaváček, K. Baláž, J. Ďuríček, V. Meško). Film patrí k povinnej vianočnej televíznej klasike a Kronerov sváko Ragan k jeho najpopulárnejším postavám.

Už nebol len sváko, figliar či richtár

V roku 1981 ponúkol Kronerovi nečakanú príležitosť režisér Štefan Uher, ktorý v exteriéroch Žarnovice a blízkych hôr, nakrútil rodinnú drámu KOSENIE JASTRABEJ LÚKY. V pôsobivom krehkom filme stvárnil umelec postavu otca rodiny, Martina Hudeca. Kroner, po rokoch kedy hrával svákov, richtárov a dedinských figliarov, mohol opäť odkryť umenie svojho charakterového herectva a ukázať celú šírku talentu. Nežný film o ľudskej a rodinnej spolupatričnosti je dodnes nedocenený, napriek tomu patrí k najlepším, ktoré vznikli v osemdesiatych rokoch.

Jozef Kroner sa pomaly blíži k šesťdesiatke. Začína sa prehrávať do postáv starcov, ktoré stvárňoval ako tridsaťročný. Filmových úloh ubúda, ale jedna z najkrajších naňho ešte čaká. Úspešný román Petra Jaroša TISÍCROČNÁ VČELA sa dočkal filmovej podoby v roku 1983. Režisér Juraj Jakubisko ho uchopil veľkolepým gestom a za spolupráce západonemeckých koproducentov vytvoril veľkolepú ságu liptovského murárskeho rodu, ktorému dominuje patriarcha Martin Pichanda. Úloha, stvorená pre Jozefa Kronera. Mohol v nej rozvinúť všetky odtiene svojho bohatého hereckého registra. Od postáv veselých ľudových figúrok, bohémskych figliarov až po plebejských mudrcov a filozofov. Kronerov Pichanda a jeho charizmatický hlas sprevádza diváka počas celého filmu. K tomu záplava originálnych postáv, zapletených medziľudských vzťahov a osudov obyvateľov liptovskej dediny, a to všetko na pozadí búrlivých dejinných udalostí. Film, plný originálnych filmových obrazov, magickej atmosféry kamery Stanislava Doršica a skvelej hudby Petra Hapku. TISÍCROČNÁ VČELA zaznamenala šokujúci divácky úspech, videlo ju milión divákov a Slováci ju prijali za svoj národný film. Jozef Kroner sa ocitol na vrchole popularity a zaslúženej úcty. Film získal Zlatého fénixa na MFF v Benátkach v 1985 a bol nominovaný na OSCARA.

Jozef Kroner – divadelný dôchodok

O rok nato, Jozef Kroner nečakane odchádza do divadelného dôchodku. Opúšťa dosky, na ktorých strávil takmer tridsať rokov. SND už nemá o jeho služby záujem. Ešte stále hrá – vo filme, rozhlase a najmä v televízii. Je mu však smutno za divadlom. Pocity starnúceho a bokom odloženého herca vyjadril v TV filme JUBILEUM (1988. r. M. Minárik), ktorý nakrútil podľa vlastného scenára. Trpká výpoveď človeka, ktorý má pocit, že ešte zďaleka nepovedal všetko, čo chcel… V roku 1992 sa, ako starý Košťál, objavuje v komédii KURVAHOŠIGUTENTAG po boku B. Polívku. V roku 1994 ako Schneider v Šindelkovom filme VÁŠNIVÝ BOZK a ako fotograf Štancel vo filme ALBERT, ALBERT! (1995, r. J. Rihák).

Málo známe je Kronerovo účinkovanie v zahraničí. Dovedna hral v dvanástich filmoch cudzej proveniencie. Najčastejšie v Maďarsku, v dielach najvýznamnejších režisérov. Najväčší úspech zažil v 80-tych a 90-tych rokoch. Paradoxne v čase, kedy doma naňho zabúdali. Medzi najvýznamnejšie maďarské filmy, v ktorých účinkoval, patrí NAKONIEC (1974, r. G. Máar), TEKETÓRIA (1977, r. G. Máar) a ZA TEHLOVÝM MÚROM (1979, r. K. Makk). Film INÝ POHĽAD (1982, r. K. Makk) získal Veľkú cenu na MFF v Cannes a POSLEDNÝ RUKOPIS (1987, r. K. Makk) nomináciu na Veľkú cenu. Jeden z vrcholov hereckého umenia predviedol ako 66-ročný v bulharskom filme TY, KTORÝ SI NA NEBESIACH (1990, r. D. Bodžakov). Stvárnil tu postavu českého husliara, ktorý začiatkom 20. storočia prichádza do Bulharska, aby tu založil husliarsku školu. Dielo, o ktorom na Slovensku takmer nevieme, získalo Európsku filmovú cenu a Jozef Kroner Zlatého Fénixa ako Najlepší európsky herec.

Veľkú časť svojej tvorby venoval Kroner televízii a rozhlasu. Objavil sa v množstve filmov, inscenácií, rozprávok a seriálov. Z tých najznámejších treba spomenúť seriál SLOVÁCKO SA NESÚDI (1975 – 84, r. P. Tuček) a detský seriál MY SME MALÍ MUZIKANTI (1976, r. I. Krajíček). A samozrejme hlas, ktorý prepožičal množstvu animovaných rozprávok. Najznámejším je večerníček PÁSLI OVCE VALASY (1973).

Jozef Kroner nakrútil 57 filmov, v ktorých stvárnil prevažne hlavné postavy. Účinkoval vo viac než 100 TV filmoch a inscenáciách, v 14 TV seriáloch. Jeho celoživotnou láskou a koníčkom bolo rybárčenie. Napísal 8 kníh, ktoré boli čitateľsky veľmi úspešné. Poviedky a príhody o rybách vydal pod názvom HEREC NA UDICI (1970) a HEREC NIELEN NA UDICI (1974 a 1982).

Počas svojej kariéry dostal množstvo umeleckých a spoločenských ocenení. Bol zaslúžilým aj národným umelcom, laureátom štátnych cien. Vyznamenávali ho komunisti, ktorí na populárnych ľudí žiarlili a občas im dali pocítiť, kto je doma pánom. Obrovskú popularitu a umenie Jozefa Kronera však nemohli ignorovať. Národ ho miloval a miluje ho dodnes.

Pred filmovú kameru sa naposledy postavil v roku 1996 v českej komédii ANI SMRT NEBERE (r. M. Janák). V tom čase už bojoval s ťažkou chorobou. Smrť si preňho prišla pred dvadsiatimi rokmi, 12. marca 1998. 20. marca si zároveň pripomenieme jeho nedožité, 94. narodeniny.