VIKTOR KUBAL, otec slovenského animovaného filmu

Narodil sa 20. marca 1923 v Svätom Jure pri Bratislave. Od malička ho sprevádzali dve vášne, ktoré sa mu stali osudové a doslova mu naplnili celý život. Film a kreslenie. Malý Viktor už v detstve dostal prezývku „Kinár“. Vášnivo navštevoval všetky filmové predstavenia a najradšej mal nemé grotesky. Druhou vášňou bolo kreslenie. Obe sa neskôr spojili v obdiv k animovanému filmu.

Kubalovci sa presťahovali do Trnavy, kde Viktor pochytil svoj typický tvrdý trnavský prízvuk, ktorý mu zostal na celý život. V Trnave bola zároveň oveľa väčšia šanca dostať sa do kina a uvidieť prvé americké kreslené filmy. Tie reprezentovali dodnes slávne „disneyovky“, hoci, ako sám Kubal spomínal, oveľa viac ho zaujali filmy bratov Fleischerovcov, najviac PEPEK NÁMORNÍK (1936, r. D. Fleischer). Zatiaľ čo Walt Disney personifikoval zvieratá, Fleischerovo štúdio kreslilo ľudí, čo Kubala veľmi inšpirovalo.

Je priam neuveriteľné, že v čase, kedy jedenásťročný Viktor maľoval svoj kratučký TANK IDE CEZ PREKÁŽKY (1934), s tou istou technikou (maľovanie na filmový pás) experimentoval dvadsaťročný kanadský animátor Norman McLaren. Ani jeden z nich vtedy neveril, že takýto film sa dá premietať a dokonca môže byť trvalým filmovým dielom.

Viktor Kubal absolvuje bratislavskú Školu umeleckých remesiel, so špecializáciou na filmovú tvorbu. V tom čase tam učili Ľudovít Fulla a Karol Plicka, čo Kubala veľmi ovplyvnilo. Ako štrnásťročný už vlastní 35 mm kameru a trikový stôl. Základnú výbavu, pomocou ktorej môže vyrábať svoje prvé filmy. Kreslenie študoval aj na SVŠT v Bratislave, kde však vydržal iba rok.

Prvé “animáky” a roky v Roháči

Kubal pripravuje svoj prvý „naozajstný“ animovaný film, nazvaný ÚNOS (1942). V tom čase už pracuje ako kameraman v Školfilme, kde sa nakrúcajú krátke dokumentárne a inštruktážne filmy. ÚNOS z neznámych príčin nedokončí a sústredí sa na námet podľa románu Joža Nižnánskeho, STUDŇA LÁSKY (1943, r. V. Kubal). Ako sám tvrdil, od detstva mal rád dobrodružné knihy tohto autora, najmä ČACHTICKÚ PANI. STUDŇU LÁSKY Kubal nakreslil na pevný celofán, ktorý sa vtedy používal na okná kabrioletov. V roku 1943 nakrúti ďalší krátky „animák“ TAJOMNÝ DEDO o výrobe elektriny. V povojnovom roku 1946 animovanú agitku HURRÁ NA NICH!, ktorá bojuje proti čiernemu obchodu a šmelinárstvu. V roku 1948 prichádza k znárodneniu a vládnuca Komunistická strana začína organizovať aj filmový priemysel. Z Prahy prichádza jasná direktíva: výroba animovaných filmov sa centralizuje a v Bratislave nebude!

Viktor Kubal sa uchyľuje k svojej druhej láske – kresleniu. V roku 1950 vzniká satirický týždenník ROHÁČ, ktorému otec slovenského animovaného filmu pomáha na svet a stane sa jeho pevnou súčasťou. Istý čas je dokonca vedúcim Výtvarného oddelenia. Kubal sa naplno venuje kreslenej karikatúre, v ktorej dosiahne skutočné majstrovstvo. „Jeho čiara bola výnimočná,“ zhodnotil Kubalovo majstrovstvo kolega, karikaturista Kazo Kanala. „Mal ľahučkú linku, čiaru bez šrafáže, zmysel pre pointu, na ktorú nepotreboval pomocný text.“ V ROHÁČI vydržal Viktor Kubal pätnásť rokov a k filmu by sa už zrejme nevrátil, nebyť faktu, že v štúdiu Koliba vzniklo Oddelenie na tvorbu trikov k hraným filmom, ktoré sa nezaobišlo bez skúseného animátora…

Príchod na Kolibu

V roku 1965 vznikajú dva krátke filmy, ktorých autorom, režisérom i výtvarníkom je Viktor Kubal. Antirasistická agitka BIELY A ČIERNY a MAKOVICE, ktoré vtipnou formou nabádajú na zber suroviny, potrebnej vo farmácii. Kubalove filmy z tohto obdobia ešte stále slúžia spoločenskej objednávke a propagande, sú však pozoruhodné originalitou, vtipnou skratkou a pointou. Pozoruhodná je aj chuť, s akou sa Kubal vracia k animovanému filmu, ktorý opustil pred pätnástimi rokmi. V nasledujúcom roku vytvorí štyri krátke filmy a v roku 1967 dokonca rekordných päť! Medzi nimi aj dva o Dite, postavičke, ktorú si priniesol z ROHÁČA, kde sa stala nesmierne populárnou. DITA NA VIANOCE a DITA NA POŠTE sú už typicky Kubalovské: hýria nápadmi, hravosťou a absurdnými gagmi. A čo je dôležité – sú autorsky nezameniteľné. Kubal si vytvoril originálny kresliarsky štýl, ktorý sa nevyžíva v nuansách a detailoch a je na prvý pohľad rozpoznateľný.

V roku 1967 už nie je v Štúdiu animovaného filmu na Kolibe sám. Začínajú tu pôsobiť bratia Ivan a Vladimír Popovičovci, Jarmila Havettová a Mária Trajterová. A predovšetkým dramaturg a neskorší vedúci, Rudolf Urc. Ten Kubala odbremení od byrokratických povinností a uvoľní mu ruky k tvorivej práci.

V roku 1969 sa objavuje ďalšia obľúbená postavička Jana, v dielku JANO NA RYBAČKE. V roku 1969 uvádza televízia seriál večerníčkov O PETROVI, ktorý má 21 častí. Nasleduje 7-dielny seriál o dvojici kocúrov PUF A MUF (1971) a v roku 1973 sa prvý raz objavuje Janko Hraško vo filme JANKO HRAŠKO A KÚZELNÍK. V roku 1980 završuje Kubal svoju tvorbu pre deti, sedemdielnym seriálom PANÁK Z KRIŽOVATKY. K postavičkám Dity, Jana, Janka Hraška a Cvika a Cvaka, sa Kubal vrátil viackrát a vytvoril im niekoľko voľných pokračovaní.

Jánošík, prvý celovečerný animovaný film

V apríli 1974 načrtne Kubal vysokú, štíhlu postavu chlapíka so širokými plecami a veľkými päsťami. Rodí sa postava Jánošíka, ktorou sa Kubal chystá po druhýkrát vstúpiť do histórie ako tvorca prvého slovenského celovečerného animovaného filmu. Práca mu trvala tri roky. Za ten čas musel Kubal nakresliť viac než 45 tisíc obrázkov. Niekoľko víkendov strávil v Terchovej a v pohorí Malej Fatry, kde priamo v teréne načrtával obrázky prírody, ktoré použil ako pozadie. Tých bolo vyše 600. ZBOJNÍK JURKO mal premiéru 6. mája 1977 a stal sa kultúrnou udalosťou roka. Film získal množstvo domácich a zahraničných ocenení, medzi najvýznamnejšie patrí Cena za najlepší animovaný film na MFF pre deti v Lyone 1981.

Extrémne ťažkú a prácnu techniku celovečerného animovaného filmu si Kubal vyskúša ešte raz. V roku 1980 uvádza KRVAVÚ PANI, podľa románu svojho obľúbeného Joža Nižnánskeho. Film sa stal ešte väčším diváckym šlágrom ako ZBOJNÍK JURKO. Pozoruhodné je, že scenárista, výtvarník a režisér v jednej osobe, si opäť vystačil bez dialógu a sprievodného slova. Obrazovú stránku skvelo dopĺňajú ruchy a hudba Juraja Lexmana.

V tých rokoch je už Viktor Kubal skutočný pojem. Živá a stále tvoriaca legenda. Aj počas práce na svojich dvoch celovečerných opusoch a po nich, stále tvorí. Kreslí karikatúry do ROHÁČA, prichádza s novými nápadmi. Medzi jeho najvýznamnejšie krátke filmy s morálnym a spoločenským dopadom patrí ŠACH (1974), PREZENT (1976), KINO (1977), REBRÍK (1978) a Ć EST LA VIE (1981). V roku 1984 vytvoril animovanú paródiu pre dospelých o známom televíznom dedkovi – Večerníčkovi, DEDUŠKO A VÍLA.

Nevydarený herecký debut

V roku 1990 sa Viktor Kubal dočkal aj svojho hereckého filmového debutu. Postavu deduška stelesnil v pomerne nevydarenej komédii DÁVAJTE SI POZOR! (1990, r. J. Slovák a J. Heriban).

Jeho nezameniteľný slovný prejav a originálny rozprávačský talent si mnohí pamätajú z rozhlasového zábavníka ECHORÁDIO, kde tri roky pôsobil ako pravidelný hosť. Často a rád účinkoval aj v zájazdových predstaveniach NEVYZÚVAJTE SA, PROSÍM!, Milana Markoviča. Stál pri zrode Festivalu humoru a satiry KREMNICKÉ GAGY, kde ho v roku 1981 zvolili za 1. rektora čestnej Univerzity humoru a satiry. Od roku 2006 je v kremnickej Uličke slávnych nosov, umiestnená jeho busta.

Dielo, ktorému Kubal venoval celý život, je obrovské. Odborníci tvrdia, že spolu s reklamnými a inštruktážnymi, nakrútil viac než 400 animovaných filmov. Karikatúry uverejnené v ROHÁČI a iných periodikách by sme mohli rátať na desaťtisíce.

Viktor Kubal zomrel 24. apríla 1997, na následky mozgovej príhody, ktorú utrpel niekoľko mesiacov predtým. 20. marca sme si zároveň pripomenuli jeho nedožité, deväťdesiate piate narodeniny.