Očami a perom Rasťa Piška: Skica z Poreča

Prechádzali sme sa historickými uličkami prímorského mesta, keď tu zrazu dostala moja žena geniálny nápad.

– Mal by si sa dať portrétovať! – prehlásila tónom, ktorý neznesie odpor.

Neveľké kamenné námestie lemovali potulní maliari, karikaturisti, grafici i sprejeri v pokročilom štádiu tvorby. Boli najrozličnejších národností, umeleckých kvalít i ambícií, ale všetkých spájalo jedno: Túžba portrétovať moju ušľachtilú tvár! Napriek tomu som sa ženy opýtal, prečo?

Začudovane sa na mňa pozrela. – Lebo si osobnosť. Ľudia na ulici ťa spoznávajú, zdravia ťa a chcú si s tebou podať ruku!

– To je pravda, ale zabudla si dodať, že niektorí si predo mnou odpľúvajú a iní ma zdravia iba preto, lebo si chcú požičať peniaze.

– To na veci nič nemení. Dôležité je, že ťa majú radi. Tvoja tvár je národným majetkom. Tvoje črty patria všetkým, aj budúcim generáciám!

Z výtvarníkov, ktorí na nás upierali žiadostivé pohľady, vybrala žena jedného v rembrandtovskom barete. Potom, čo tvrdo zjednala cenu a posadila ma oproti jeho stojanu, chvatne odbehla do najbližšieho obchodu s kabelkami.

– A tvár sa trochu radostne, aby aj budúce generácie vedeli, že si bol humorista! – zakričala a jej postava zmizla za rohom.

Maliar si ma skúmavo obzrel a začal kresliť. Cítil som, že pracuje na svojom životnom diele.  O chvíľu sa pri stojane zastavili starší manželia. Muž chcel prejsť bez povšimnutia, ale žena ho zadržala. Uprene sa mi zahľadela do očí a potom sklamane povedala:  – Nie… to nie je on. 

– Kto? – zaujímal sa jej manžel.  – Ale… taký jeden, čo vystupuje v televízii…Veď ho poznáš!  

– Koho?  – Ježišmária! No predsa ten, čo rozpráva tie kraviny, – rozčertila sa pani a tvár jej očervenela. – Už vieš ktorý?! 

V mužových očiach sa odrazil záblesk poznania. – Myslíš toho?… – No, presne toho!  Tváril som sa ako sadrový Budha v bazáre, zatiaľ čo manželia na mňa civeli ďalších päť minút.

– To nie je on, – rezolútne prehlásila manželka. – Nakoniec, čo by tu robil?

– Akože čo? – zasmial sa manžel a po prvý raz som mal pocit, že myslí samostatne. – Predsa to, čo ostatní. Kúpal by sa a oddychoval.

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Natri mi chrbát!

Chcel som dať chlapovi za pravdu, ale potom som si uvedomil, že ja, nie som ja, a naďalej som zanovito mlčal. Celý problém vyriešila jeho manželka. – Somár! Taký ako on, nechodia na dovolenku do Chorvátska!

Chcel som sa opýtať, kde, keď nie do Chorvátska, chodia na dovolenku takí ako ja, ale manželia sa už rútili  k stánku s jadranskou zmrzlinou.  Maliar bol naplno pohrúžený do svojej práce a pri mne sa zastavila ďalšia ctiteľka. Tvár jej horela nadšením a keď si ma obzrela zo všetkých strán, neveriacky spľasla rukami.

– Ste to vy?!

– Nie, – odpovedal som zmeneným hlasom. – Nie som to ja. Som niekto úplne iný.   Žena si ma obzrela ešte raz a potom šibalsky dodala. – Ale nevravte! Ste to vy, ja vás dobre poznám… Však ste to vy?   Začal som sa potiť a celá situácia mi bola nanajvýš nepríjemná. Blížili sa k nám ďalší turisti, podľa bodrých výrazov tvárí, moji krajania. Chcel som celé nedorozumenie ukončiť a tak som priznal farbu.

– Áno, pani, som to ja,  – povedal som rezignovane.   – Naozaj?    – Naozaj. Ibaže nemám pri sebe pas, zdravotnú kartu, ani daňové priznanie, aby som vám to dokázal! – povedal som netrpezlivo.

– To nie je možné! Neverím!

– Pozrite sa, pani, – začal som vysvetľovať zvýšeným hlasom. – Máte iba dve možnosti. Buď som to ja, alebo nie! Musíte si vybrať jednu z nich, a ak mám byť úprimný, je mi srdečne jedno ktorú!   Žena sa zatvárila urazene.

– Prečo na mňa kričíte? Keď to nie ste vy, tak to povedzte pokojne!

– Snažím sa, ale nie je mi to nič platné...    Nastalo trápne ticho.

– Myslela som si, že ste slušný človek, – povedala žena po chvíli.

– A odkiaľ viete, že nie som?

– Lebo vás veľmi dobre poznám!

– To je zvláštne, ešte pred chvíľou ste nevedeli, či som to ja, alebo nie!   Žena sa ironicky usmiala.

– Od začiatku som vedela, že ste to vy! Ale chcela som zistiť, aký ste v skutočnosti, vy chrapúň! – povedala a víťazne odpochodovala ulicou.  Chcel som skontrolovať v akom štádiu sa nachádza portrét, ale maliar ma ráznym gestom usadil späť. Blížili sa ďalší zvedavci. Tentoraz som bol odhodlaný svoju identitu nepriznať ani pod hrozbou mučenia.

– Ten je úžasný! – rehotal sa vedúci neveľkej skupinky, keď uvidel môj portrét. –  Podľa mňa mu nakreslil malé uši! – A zbytočne veľké oči, – hodnotila obézna žena.

– Vôbec sa nepodobá, – skonštatovala jej staršia a teda logicky aj ťažšia sestra.

– Chudák, keď uvidí ten portrét, bude veľmi sklamaný!   – Náhodou, na tom obraze vyzerá oveľa lepšie ako v skutočnosti, – zakončila menej obézna a poškrabala sa pod spotenou pazuchou.

– Dokonca by som povedala, že ten obraz sa podobá na jedného nášho humoristu...

Toto zistenie vzbudilo vlnu pozornosti. Všetci sa svorne zhodli na tom, že môj portrét sa nápadne podobá na mňa, zatiaľ čo ja sa v skutočnosti vôbec nepodobám na svoj portrét. Priznám sa, že mi to bolo trochu ľúto, ale nič sa nedalo robiť. Rozjarená skupinka pokračovala v ceste, a ja som chcel stoj, čo stoj, vidieť ten prekliaty dorianovsko- grayovský portrét!

Spoza rohu vyšla moja žena. V ruke zvierala novučičkú koženú kabelku. Maliar dorábal posledné detaily na svojom diele.  – Je to celkom dobré, – zhodnotila jeho prácu. – Len ten morbídny výraz sa mi vôbec nepáči! Nevieš sa aspoň chvíľu tváriť prívetivo?

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Rodoská vojna s Nemcami

– To nie je také jednoduché, – povedal som úplne vážne. – Keď Leonardo maľoval Monu Lisu, vyhrávali najlepší florentskí muzikanti, aby na jej tvári vyčarili záhadný úsmev. Keď kreslili môj portrét, ohovárali ma všetci slovenskí turisti v Chorvátsku, aby na mojej tvári vyčarili morbídny výraz…

Maliar odložil uhoľ a ja som si  konečne mohol pozrieť jeho dielo. Obraz bol naozaj dobrý a dokonale vystihoval vnútro rozorvanej slovenskej celebrity v zahraničí. Keď sme platili, maliar si ma ešte raz skúmavo obzrel a potom sa neveriacky, rýdzou slovenčinou, opýtal:  – Ste to naozaj vy?!

Chorvátsko, Poreč, júl 2001

FOTO: dreamstime.com