ZSSR: Utajené strategické mega objekty 3

Prvý a najväčší sovietsky jadrový priestor sa oficiálne volal Druhý štátny centrálny skúšobný polygón (2 gosudarstvenný centraľný ispytateľný polýgon). V prostredí výskumníkov bol známy ako dvojka. Je na severovýchode dnešného Kazachstanu, 130 kilometrov od mesta Semipalatinsk ležiacom na ľavom brehu rieky Irtyš.

Na rozlohe 18500 kilometorv štvorcových okrem polygónu leží mesto Kurčatov, nazvané podľa šéfa jadrového programu Sovietskeho zväzu, fyzika Igora Kurčatova. Na zemepisných mapách sa toto mesto označovalo ako stanica Konečnaya alebo Moldary – podľa názvov dedín na mieste ktorých postavili mesto.

Reliéf územia dovoľoval skryť 215 štôlní a 128 šácht, v ktorých sa testovali jadrové bomby a hlavice. Prvý test jadrovej bomby sa uskutočnil 29. augusta 1949. Neskôr 22. novembra 1955  v tejto obalsti z výšky 2 km z lietadla zhodili prvý sovietsky termonukleárny náboj. Miestne obyvateľstvo nikto neupozornil…

Od októbra 1963, po nadobudnutí platnosti Medzinárodnej dohody o zákaze skúšok vo vzduchu, kozme a pod vodou, ktorú podpísali vtedajšie jadrové veľmoci ZSSR, USA a Veľká Británia sa jadrové skúšky uskutočňovali len pod zemou.

Celkovo od roku 1949 do roku 1989 testovali v tomto priestore najmenej 616 jadrových a termonukleárnych zariadení. Súhrnná sila všetkých odskúšaných zariadení na tomto polygóne sa rovnala sile 2500 bômb, v sile bomby zhodnej  na Hirošimu. Posledná skúška sa uskutočnila 19. októbra 1989. V auguste 1991 vláda Kazachstanu zrušila SIJAP.

Ale ako to býva zvykom v sovietských krajinách, nikto sa nestaral o obyvateľov. Až do roku 2006 nebolo nebezpečné územie označené v teréne a miestni tu pásli dobytok. Až v roku 2008 postavili bezpečnostné konštrukcie okolo najviac zamorených lokalít a od roku 2009 začala fungovať vojenská ochrana najnebezpečnejšej časti polygónu. Ale doteraz je SIJAP jediným podobným polygónom na svete, kde žijú a hospodária ľudia. Úmrtnosť obyvateľstva na choroby spojené s následkami ožiarenia je viac ako 12% na 100 tisíc ľudí.

Od roku 1996 do roku 2012 sa realizovala spoločná utajená operácia (nevedela o tom ani IAEA) Kazachstanu, Ruska a USA a jej cieľom bolo vyhľadávanie a zber nebezpečných materiálov a zariadení. V rámci týchto prác, okrem iného, zlikvidovali 200 kg plutónia. Ale stále sa nedá vylúčiť, že časť nebezpečných materiálov sa nedostala do rúk nepovolaných.

Koľský hydrogeologický vrt, studňa do pekla

V ZSSR stavali nielen vojenské mega stavby, sovietska veda sa preslávila aj výnimočnými projektami. Jedným s nich bol aj super hlboký vrt na Kolskom polostrove, neďaleko mesta Zapoľarnýj v Murmanskej oblasti.

Vtedajší novinári ho pomenovali Studňou do pekla (železné zákony bulváru platili aj pre ideovo nepoškvrnenú tlač). Túto lokalitu si sovietski vedci z Inštitútu fyziky Zeme zvolili preto, že podľa výpočtov Baltický štít, na ktorom leží polostrov sa za miliardy rokov dostatočne ochladil. V predpokladanej hĺbke vrtu 15 kilometrov, teplota nemala presiahnuť 150°С, čo bolo podstatné zistenie, pretože  v tom čase ešte neexistovala vrtná technika odolávajúca vysokým teplotám.

Vŕtanie SG-3, čo je skratka ruského slova SverchGlubokaya, spustili v máji 1970. Po piatich rokoch, keď vrt dosiahol hĺbku 7 kilomerov, vo vŕtaní pokračovali s novým zariadením Uralmaš 15 000. Bolo schopné udržať súpravu rúr zo špeciálnej ocele s dĺžkou 15 kilometrov. Ale aj s týmto novým strojom sa dostali do hĺbky 12 kilometrov až v roku 1983.

Vzorce horniny z tých hlbín spôsobili doslova revolúciu v geológii. V prvom rade bola vyvrátená dovtedajšia predstava o dvojvrstvovom zložení zemskej kôry.

Ešte viac prekvapil vedcov fakt, že horniny v hĺbke 9 a viac kilometrov majú pôrovitú štruktúru bez ohľadu na obrovský tlak, ktorý v týchto hĺbkach existuje. Okrem toho zistili, že život na našej planéte vznikol o 1,5 miliardy rokov skôr, ako sa dovtedy predpokladalo.

Táto studňa sa ukázala ako studňa množstva nových vedeckých poznatkov, ktoré spracovávalo 16 vedeckých laboratórií.

Práce na Studni do pekla zastavili v roku 1994 – pre nedostatok financií. Posledné laboratórium uzatvorili v roku 2008, všetky zariadenia demontovali a vrt zakonzervovali o dva roky neskôr. Technické a vedecké budovy komplexu stoja dodnes a postupne sa rozpadajú.

Sovietsky urýchľovací a kumulujúci komplex Protón

Protón je obrovský a bohužiaľ nedokončený projekt, ktorý predbehol výstavbu známeho európskeho Veľkého hadrónovho urýchľovača (Large Hadron Collider/ LHC) v CERNe  na území ŠVajčiarska  o 35 rokov. Vedci v ZSSR mali veľké skúsenosti s výstavbou a prevádzkovaním urýchľovačov. Už v roku 1956 bol postavený najvýkonnejší na tú dobu synchrofázotrón v meste fyzikov Dubne. V roku 1967 vybudovali najmodernejší, najväčší a na tú dobu najvýkonnejší synchrotrón U-70 v inom vedeckom mestečku Protvino, ktoré je 100 km južne od Moskvy. Ale v osemdesiatych rokoch už boli oba zastaralé. Preto sa už koncom sedemdesiatych rokov rozhodlo o výstavbe výkonnejšieho a modernejšieho kolajdera v Protvine, kde sa nachádza Inštitút fyziky vysokých energii.

Dnes táto gigantická stavba pripomína kufor bez rúčky, veľmi ťažko sa nesie, ale zahodiť ho, nie je možné. Ročne sú potrebné veľké financie na ochranu komplexu, je neustále nutné odčerpávať vodu a dôležité bolo aj zabetónovanie početných štôlní, cez ktoré sa do podzemia hrnuli  milovníci industriálneho turizmu.