USA – najväčšia zbrojovka sveta

Stovka najväčších výrobcov pritom reprezentuje 81 percent celkového trhu obchodu so zbraňami. Celkový objem obchodu so zbraňami v roku 2016 vzrástol o takmer 2 percentá oproti roku 2015. SIPRI neuvádza podiel Číny.

Trhu tradične dominujú americké firmy, nasledujú Briti s takmer šesťnásobne nižším, Rusi so sedemnásobne nižším a Francúzi s takmer dvanásťnásobne nižším podielom.  Neohroziteľné postavenie Američanov (podiel 57,9 %) s predajom za 217 miliárd dolárov (USD) podľa SIPRI dosiahli aj vďaka operáciám ich ozbrojených síl vo svete. A tiež sa na ňom, samozrejme, podpísali dodávky zbraní iným štátom.

Briti  s podielom 9,6- percenta predávali vlani i predvlani približne rovnako. Rusi v roku 2016 predali o 3,8 percenta viac, polepšili si so 7,1 % na takmer 27 miliárd USD. Za týmito krajinami nasledujú obchodníci z Francúzska, Izraela, Talianska, Japonska a Južnej Kórey.

 Výdavky štátov na armády

Zaujímavý je pohľad na výdaje, ktoré krajiny celkovo vyčlenili na „obranu“.  Američania napríklad podľa údajov SIPRI vlani použili 611 miliárd USD (medziročný nárast o 1,7 %), Číňania 215 miliárd USD (nárast 5,4%), Rusko 69,7 mld. dolárov (nárast  o 5,9 %), India 55,9 miliárd USD (nárast o  8,5 %). Američania, na rozdiel od ďalších troch krajín, zaznamenali iba mierny nárast výdavkov.

„Amerika investovala alebo bude v tomto roku investovať okolo 700 mld. USD,“ domnieval sa ruský prezident Vladimír Putin, keď minulý týždeň na tlačovej konferencii v Moskve odpovedal na otázku jedného zo zahraničných novinárov. Ten chcel vedieť, či si Rusi v súčasnej ekonomickej situácii a pri pokračujúcich  sankciách môžu dovoliť investovať ešte väčšie balíky peňazí do zbrojenia. Putin teda doplnil, že v Rusku sa tohtoročné náklady budú pohybovať okolo 70 miliárd USD. A novinára požiadal, aby sumu porovnal s americkou položkou a sám si urobil záver. Odpoveďou Putin naznačoval, že Rusko sa – tak ako často počuť z úst jeho priaznivcov – neocitne v  pasci podobnej ekonomickej vyčerpanosti ako zoslabnutý Sovietsky zväz v časoch Gorbačova (Jeľcina).

„Prehodnotenie“  vo vnímaní zbraní

Počas aj tesne po nežnej revolúcii ( v roku 1989) bol v Československu obchod so zbraňami všeobecne vnímaný ako kšeft s bielym mäsom či s narkotikami.  Teda ako nemorálny obchod so smrťou a s neskutočnými ziskami. Postupne sa takéto označenie vytrácalo a dnes v súvislosti so zbraňami médiá uvádzajú  iba výdavky na obranu (na armády) jednotlivých krajín (skupín štátov) a na dodávky teroristom.

Aj Američania, aj Angličania, aj Rusi, aj Francúzi, aj Izrael, aj Japonsko vyvíjajú, vyrábajú či kupujú zbraňové systémy, ponorky, lietadlá a bomby na svoju „obranu“. Chystajú  sa nimi brániť voči nepriateľom, ktorí zbrane takisto využívajú na obranu, väčšinou nepriamo  voči tým prvým. Všetci obhajujú svoje národné záujmy. Tak to v živote chodí, píše americký spisovateľ Kurt Vonnegut, ml.

Výrazná zmena v zbrojárskom priemysle nastala po roku 1990, po konverzii. Vtedy sa na celom svete vkladalo do financovania všetkých armád sveta (uvádzané ako do obrany) okolo 750 – 800 miliárd USD ročne. Tomu stavu predchádzal koniec Varšavskej zmluvy a pád (rozpad) ZSSR ako dôsledok prehranej studenej vojny so západom. V minulom roku zaznamenal SPIRI vyše dvojnásobok (1,682 bilióna USD) použitých oproti obdobiam tesne po roku 1990.  Pri tejto sume nie je zohľadnená inflácia amerického dolára.

Slovenská súčasnosť a nedávna história

Aj keď sa nedávne rozhodnutie slovenskej vlády na vyčlenenie vyše miliardy eur do vývoja a výroby slovenskej obrannej techniky nestretla s jednoznačnou politickou odozvou, pôjde iba o odrobinku z toho, koľko v sedemdesiatych i osemdesiatych rokoch minulého storočia vyrábali haly Závodov ťažkého strojárstva po celej krajine, najmä v Martine, Dubci, Detve či v Košiciach.

Teda toho, čo vyrábali pre Varšavskú zmluvu respektíve čo podnik zahraničného obchodu Martimex, ktorý zbrane vyvážal najmä na Blízky východ, do Afriky ale aj do Ázie.

Z roku 1990 je známa história vtedajšieho ministra hutníctva, strojárstva a elektrotechniky Slavomíra Stračára (nominanta VPN). Nebol odborníkom na zbrojárčinu (predtým pracoval vo VSŽ) , ale keď sa dozvedel, že je šanca aby Československo predalo tisícku tankov Saudskej Arábii za vtedy mimoriadne lukratívne ceny, okamžite informoval prezidenta ČSSR Václava Havla. A Havel okamžite informoval veľvyslanca USA v Prahe. A ten – zabudnúc na diplomatické vychovanie – okamžite Havla znosil pod čiernu zem! Tanky nesmeli skončiť v Iraku, ktorý vtedy ležal v žalúdku USA. Američania to vedeli, veď Saudská Arábia bola ich spojencom.

Malý štát a významní výrobcovia zbraní

V každom prípade „obchod“ s Československom, ktorý si naozaj mohol objednať a platiť iracký vodca Husajn, sa nerealizoval. A ZŤS s vyše vyše 80 tisíc zamestnancami (Martin, Dubnica, Detva, Košice, Bratislava, Olomouc, Rimavská Sobota, Malacky atď.) padla šanca na ekonomické nadýchnutie sa (stačí vynásobiť cenu niekoľko milión dolárového tanku číslom tisíc). Sklamaný minister Stračár sa večer musel spiť pod obraz boží (onedlho zomrel v Brazílii ako 55-ročný na infarkt)! A Saudská Arábia ostala spojencom Američanov dodnes,  rovnako aj ich významným partnerom v obchode so zbraňami.

Najpodstatnejšou otázkou však ostáva, či sa malý štát môže v súčasnosti výraznejšie podieľať na výrobe či obchode so zbraňami? Či mu to veľké štáty dovolia? Okrem Izraela (7,7 milióna obyvateľov) to žiadnemu inému nevychádza…