S nožíkom pred Mordorom

Predstavme si bežného občana so štandardným záujmom o svoje okolie a spoločnosť, ako sa usiluje pochopiť, čo sa deje. Chodí ráno venčiť psa, potom ide do práce, počas vybavovania pracovnej agendy počúva správy v nejakom rádiu alebo prvú ruku v rozhlase, cestou domov sa zastaví v kaviarni, prelistuje noviny alebo prebehne webové spravodajské stránky, vybaví najnutnejšie veci na pošte alebo nakúpi v samoobsluhe, večer si pustí telku, a potom ho zaskočí adolescentné dieťa s otázkou – môžeš mi vysvetliť, prečo to ten Drucker urobil? A kto nahradí Gašpara? A bude to stačiť?
Bežný občan sa zamyslí, lebo aj jeho tie otázky trápia a nevie si s nimi rady – a zrazu sa cíti ako kedysi dávno v lese pred mraveniskom, do ktorého nevidel, a z toho, čo mravce vynášali von a prinášali dnu, mohol nanajvýš odhadovať, aká (napätá) je atmosféra vnútri.

A Danko s jeho metajazykom nikde poruke.
No des!

A tak si našinec bližšie všimne niekoľko mienkotvorcov, od ktorých by očakával, že ho v situácii zorientujú, okom lesného pozorovateľa sa sústredenejšie zahľadí na transparenty jednotlivých skupiniek, vyčnievajúce z mraveniska.

Prvý (Arpád Šoltész) hlása: “Drucker odchádza, pretože nedokázal odvolať policajného prezidenta. Tvári sa, že v Tibora Gašpara uveril takou hlbokou vierou, pre ktorú sa oplatí aj obetovať. Inak by totiž musel nahlas povedať, že na jeho odvolanie nemal žiaden vplyv.”

Druhý (Martin Mojžiš) naznačuje, že vidí dovnútra viac ako iní: „Pellegrini sa vzbúril. Tomáš Drucker mal od Roberta Fica a Roberta Kaliňáka jasný zákaz odvolať Tibora Gašpara… Prakticky hneď po Druckerovej pondelňajšej tlačovke dal Pellegrini prezidentovi Kiskovi vedieť, že ak ho poverí vedením ministerstva vnútra, ešte v ten deň dá Gašpara dolu. V utorok to naozaj spravil. Doobeda ho prezident poveril vedením ministerstva, na obed sa stretol s Ficom a Kaliňákom, ktorí sa ho ešte raz pokúsili presvedčiť, aby to nerobil, poobede oznámil Gašparov koniec, aj keď odložený o mesiac a pol.“

Tretí (Peter Tóth) nezakrýva, že machiavelizmus je večne živý: „Predseda Smeru si bol istý tým, že Tomáš Drucker dodrží sľub a na Tibora Gašpara nesiahne. A v tom spočíva fígeľ. Robert Fico a jeho najbližší krúžok prijali rozhodnutie, že policajného prezidenta obetujú, ale najprv nechajú krízového manažéra Druckera, aby vyriešil svoju osobnú krízu… Takto sa otvorila cesta k tomu, aby Robert Fico a Peter Pellegrini dostali na vnútro skutočného politika alebo aspoň niekoho, komu bije srdce viac pre Smer ako Tomášovi Druckerovi.“

A štvrtý transparent (Peter Tkačenko) je pevne presvedčený o zostupnej trajektórii Smeru: „Nech si o Robertovi Ficovi či Kaliňákovi myslíme čokoľvek, aj oni bezpochyby chápu, že demisia ministra vnútra tri týždne po vymenovaní, v situácii, keď sa po zemetrasení konečne začala normalizovať spoločenská nálada, opäť oslabí už tak rozkývaný Smer. Napriek tomu im to za to stojí, radšej obetujú svojho obľúbeného krízového manažéra a vyvolajú ďalšie kolo krízy. Z toho ide naozaj hrôza. Čo bude ďalej? Technicky vzaté sa vrátime do marca, budeme hľadať ministra, demonštrovať a spoliehať sa, že už sa stane, čo sa stať musí. Politicky ide o ďalší klinec do rakvy Smeru.“

Našinec krúti nechápavo hlavičkou, nevediac tieto vyhlásenia dostať do zmysluplného harmonického celku, skladá ich ako neposlušnú rubikovu kocku, z ktorej niekto vybral dôležitú súčiastku, a naďalej bezradne stojí pred gordickým uzlom – a má pri sebe iba malý nožík značky Leatherman, ktorým môže do toho pevného prepletenca záujmov oligarchov, politikov, policajtov, sudcov, prokurátorov, mafiánov a vysokých štátnych úradníkov a spriaznených podnikateľov pižlať celé veky.

Lebo akosi podvedome pochopil, že IM už otrnulo, lebo na námestia už nikto pol milióna ľudí nedostane, pretože nedávna prihrávka do šestnástky bola trestuhodne premárnená; a že postavičky na mocenskom orloji sú len premaľované, ale systém funguje naďalej.
A malý psychológ v našincovi skepticky našepkáva, že denný prílev informácií odhaľujúcich skutočnú zločineckú podstatu súčasného systému postupne akoby viedol skôr k rezignácii než k mobilizácii. Ľudia začínajú veľmi pomaly a postupne poznávať, aké skutočne veľké je toto zlo, tento mordor, a že ho zdolať bude oveľa ťažšie, ako sa tie desaťtisíce na námestiach pôvodne nazdávali. A že ak sa do toho naplno a intenzívne a spoločne a prioritne nepustia všetci, ktorí v úžase sledujú, kam sme sa za posledné roky dostali, sú šance na systémovú zmenu, na zmenu charakteru štátu nevysoké.

Foto: tasr.sk