Rozprávky minulosti: Znásilnenia, kanibalizmus aj krutosť

Pôvodný príbeh francúzskeho autora pokračuje tým, ako práve narodený a hladný synček (jedno z dvojčiat), inštinktívne hľadal prsník s mliekom. Natrafil na maminin prst a keď z neho vysal jed, mladá žena sa odkliata – prebudila. Všetko sa dozvedel kráľ a za najlepšie riešenie považoval odstrániť svoju vtedajšiu manželku.

Netradične však namiesto bleskového vyriešenia problému (sťatia gilotínou) kráľovnú zaživa zasypal zemou a už ako vdovec sa oženil s odkliatou krásavicou. Po kráľovom odchode na vojnu začala jeho svokra (matka odstránenej manželky) konať. Organizovala to tak, aby mladá nevesta aj s deťmi skončila na pekáči a ona si na ich mäse pochutila. Sluhovia však mladú kráľovnú s deťmi zachránili a starene na večeru naporcovali zvieracie mäso. Potom si vymyslela, že odkliatu maminu aj s potomkami zhodí do jamy plnej vreteníc. V jame napokon skončila sama a dobro zvíťazilo.

Otec najznámejších rozprávok v anonymite

V roku 1695 sa na pultoch parížskeho kníhkupectva objavila kniha Rozprávky mojej matky husi. Vážený filozof a člen Francúzskej akadémie Charles Perrault, vtedy 57-ročný, sa však k nim, kvôli riziku zo straty reputácie seriózneho vedca, nehlásil.

Za autora označil syna Pierra (s podpisom PP).  Bolo to prvé dielo napísané pre detského čitateľa. V storočí Ľudovíta Veľkého (XIV.) však bol Charles Perroult na kráľovskom dvore vnímaný aj ako človek, ktorý vysokú spoločnosť (i deti) často zabával šťavnatým obsahom pikantných príbehov…

Dnes ho už niekoľko storočí svet vníma najmä ako autora najznámejších detských rozprávok súčasnosti. Červená čiapočka, Popoluška, Šípková Ruženka, Kocúr v čižmách,  Modrofúz...tieto i ďalšie názvy príbehov sa dlhé storočia držali medzi najžiadanejšími pri rodičovskom čítaním a uspávaní ratolestí.

Drsnosť zbavená vulgarizmu

Francúz s ohľadom na detského čitateľa čiastočne zjemňoval a upravoval pôvodné príbehy inšpirované  ľudovou slovesnosťou. Pokúšal sa ich najmä zbaviť do neba volajúcej vulgárnosti a lascívnosti. Kvôli pravde to nesmel urobiť s nemilosrdnou dôslednosťou.

Napriek anonymite túžil, ako všetci autori, aby rozprávky boli čo najviac čítané. Bratia Grimmovci či Hans Christian Andersen alebo Božena Němcová s Pavlom Dobšinským, ktorí z jeho príbehov vychádzali, ale pod tlakom spoločnosti, v ktorej žili, boli prinútení k ešte väčšej „autocenzúre“.  Vynechali z drsnosti viac ako Perroult.

Napríklad v Perroultovom stvárnení Červenej čiapočky vlk zožerie babičku aj vnučku. Rozprávka končí otvoreným koncom, na ktorý si mal detský čitateľ sám odpovedať. V upravených verziách sa však objavuje poľovník, ktorý dravcovi brucho rozpára, aby zdravú vnučku s nepridusenou babičkou vyslobodil.

V autorskej verzii Oslej kože princezná uteká, lebo ju chce znásilniť vlastný otec…lenže ako to urobiť, aby sa bez tejto zvrátenosti mohol k rozprávke dostať detský čitateľ? Možno aj preto nebola Oslia koža v mnohých krajinách tak úspešná či populárna ako Červená čiapočka…

Prím v drsnosti Perroultových rozprávok drží Modrofúz. V akomkoľvek variante. Vo všetkých verziách bolo nemožné vyhnúť sa podstate, keď aristokrat zavraždí šesť žien a ich mŕtvoly zhromažďuje v jednej z komnát zámku. Siedma žena jeho počínanie objavila. Našťastie sa jej podarilo zachrániť, keď jej na pomoc pribehli bratia a maniaka zlikvidovali (usmrtili).

Takže, ak dnes čítame Andersena, Grimmovcov, Němcovú, Dobšinského, čítame “soft” verzie Perrauta, filozofa a člena Francúzskej akadémie vied.

FOTO: dreamstime.com, debeysklenar.files.wordpress.com