Prekročí Pellegrini Rubikon?

Takto nejak by mohli vyzerať personálne návrhy nového predsedu vlády, aby sa dalo pripustiť, že to nový premiér myslí s upratovaním v polícii a na vnútre vážne. Že mu záleží na upokojení verejnosti a na likvidácii či aspoň limitovaní mafiánskeho systému zavedeného v poslednom desaťročí. Nový policajný prezident povie novému šéfovi NAKA a vyšetrovateľom, že majú voľné ruky a vypustí ich do terénu s cieľom, padni komu padni, nezastavte sa pred žiadnym menom. Žartujem, ako inak.

Takéto rozhodnutie by totiž ohrozovalo značnú časť politikov Smeru/SNS/Mostu-Híd a podnikateľov s nimi spojených. A toto je Rubikon, na prekročenie ktorého bude mať Pellegrini len ťažko gule. O podpore vnútri poslaneckého klubu Smeru/SNS/Mostu-Híd ani nehovoriac. O podnikateľskom pozadí koaličných strán tobôž. Ak však bude vedenie rezortu vnútra naďalej pevne v rukách Smeru – je podvod dokonaný, akokoľvek presvedčivo sa bude pokúšať Peter Pellegrini tváriť.

Čakanie na Becketa

“Dal si mi pásť ovce, tak ich pasiem,” povedal podľa Šebejovej eseje (a Glenvilleho filmu) Thomas Becket, canterburský arcibiskup, anglickému kráľovi Henrymu II. Povedal mu to preto, ako píše exposlanec František Šebej v excelentnej eseji Becket (In: O plameni a nočných motýľoch, Kalligram 1996), lebo “rola a úrad sú viac ako muž, ktorý im slúži”. Esej, napísaná v roku 1994, bola vzdaním úcty Michalovi Kováčovi, ktorý pochopil svoj úrad tak, ako sa od hlavy štátu žiadalo a začal svoju rolu plniť ako skutočný prezident. Iste, v tej misii mu neskôr pomohla aj osobná trauma, ale je faktom, že vzdorovať Mečiarovi začal Michal Kováč oveľa skôr, ako mu zavliekli syna do Rakúska.

Robert Fico dal Petrovi Pellegrinimu šancu na životnú rolu – stať sa predsedom vlády, ktorý vyvedie krajinu z marazmu mafiánsko-oligarchického systému. Čím by som na túto tému mohol azda radšej aj skončiť, ak nechcem vyzerať insitne či senilne, lebo na takýto prerod Petra Pellegriniho nejestvujú takmer žiadne signály z minulosti.

Čakanie na riešenie

Karty sú momentálne rozdané, za stolom sedia štyria hráči – prezident, koalícia, opozícia, občania – a pred každým iné možnosti. Prezident Andrej Kiska možno unáhlene akceptoval ponuku Roberta Fica na kontinuitu vládnutia súčasnej koalície a mohol ešte minulý týždeň zahrať agresívnejšiu hru a nechať si voľnejšie ruky. V súčasnosti sa však zdá, že našiel, či si pootvoril zadné dvierka a v prípade, že Pellegrini navrhne za ministra vnútra zjavné personálne pokračovanie Kaliňákovho a Bödörovho systému, pôjde do konfrontácie a stiahne Pellegriniho poverenie zostavením vlády. Toto by však bolo otvorené vyhlásenie vojny a jej pokračovanie na ústavnom súde by bolo miernejšou verziou konfliktu prezidenta Kisku s premiérom Ficom.

Koaličné strany a poslanci majú v rukách najvyššie karty. Len od miery ich ochoty riešiť dva kľúčové problémy dneška – t. j. vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a prepojenie vrcholovej politiky a polície s organizovanými skupinami – závisí, ako sa bude vyvíjať ďalšie dianie vo vrcholovej  politike a v spoločnosti.

Iste, oveľa viac ako ochota je dôležitá reálna možnosť koalície umožniť vyšetrovať “našich ľudí” a odstrániť fungujúci mafiánsko-oligarchický system. Pravdepodobnosť, že koaličné strany ako celok sa vydajú týmto smerom, je prakticky nulová. Logickým následkom by totiž nemusela byť iba zvyčajná politická výmena ľudí na mocenských pozíciách, ako to bolo doteraz po voľbách, ale aj pravdepodobné obmedzenie viacerých popredných politikov a podnikateľov na majetku a slobode pohybu.

Takýto scenár by predpokladal zmenu vo vedení vnútra, polície, tajnej služby, špeciálnej prokuratúry, dohodu na predčasných voľbách či na úradníckej vláde do volieb v normálnom termíne. Je možné, že jestvuje niekoľko koaličných poslancov, ktorí budú len ťažko akceptovať Pellegrinim predložené meno nového ministra vnútra. Ale od znechutenia k pádu vlády je mimoriadne komplikovaná cesta.

Možnosti druhého tábora

Z tohto hľadiska je trošku naivné očakávať, že pôsobením opozičných poslancov na “labilnejšie” koaličné povahy sa podarí dosiahnuť ich prechod do tábora stúpencov predčasných volieb. Spôsob, akým komunikujú niektorí reprezentanti opozície (Igor Matovič predovšetkým) so svojimi protivníkmi, limituje túto verziu budúcich dní smerom k nule. Navyše na dohodu o predčasných voľbách je potrebných až 90 hlasov, čo je mimoriadne  nepravdepodobné.

Schodnejšia cesta k voľbám by bolo zablokovanie NR SR na tri mesiace – po čom by mohol prezident Kiska rozpustiť parlament. Dohoda na predčasných voľbách by v takom prípade zrejme bola jediným východiskom aj pre koaličné strany (nehovoriac o tom, že takéto zablokovanie NR SR by znamenalo koniec legislatívnej aktivity vlády). Samozrejme, bez získania potrebného počtu koaličných poslancov na dosiahnutie väčšiny 76 mandátov je toto riešenie nerealizovateľné.

V parlamentných laviciach sú teda šance opozície na presadenie volieb nie veľmi pravdepodobné – nie sú ale ani vylúčené. Žiadalo by si to však zmenu stratégie a taktiky a komunikácie s Marekom Maďaričom a Luciou Žitňanskou prinajmenej.

Kam sa vyberie námestie

Otázkou, zrejme kľúčovou, ostáva, kam sa vyberú námestia a ako dlho vydržia v tlaku na politikov. Postupné spolitizovanie požiadaviek protestujúcej verejnosti je nielen viditeľné, ale aj logické. Hlavným dôvodom je oneskorenie koaličných politikov za uvedomovaním si vážnosti situácie kritickou časťou spoločnosti a neadekvátne reakcie koaličných lídrov, predsedu Smeru predovšetkým. Ak nedávno stačilo odvolať ministra vnútra a policajného prezidenta, dnes je minimom ich nahradenie dôveryhodnými osobami. Tie budú zárukou férového a nezávislého vyšetrovania nielen vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ale aj mnohých podozrení zo zametania trestných činov, odhalených textami domácich a už aj spolupracujúcich zahraničných investigatívnych novinárov. Z tohto hľadiska je odchod policajného prezidenta Tibora Gašpara, špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika a vedenia NAKA minimálnym minimom, bez ktorého sa zrejme námestia neuspokoja. Do hry sa však vďaka námestiam už dostali aj otázky petície o predčasných voľbách či referenda o skrátení volebného obdobia. Tieto verzie sú však na dlhé lakte a žiadali by si zrejme spoluprácu organizátorov protestov a politických strán. Nemali by však byť a priori odmietnuté, lebo už onedlho sa môže ukázať, že tlak námestí nebol úspešný a premárnili sa cenné týždne pri organizovaní tejto cesty okľukou k cieľu.