Žoldnier? Plat je dobrý, ale môžu ťa zabiť

Prvé potvrdené správy o ruských žoldnieroch sa objavili začiatkom osemdesiatych rokoch v súvislosti s vojnami v Afrike. Svetoznámy francúzsky žoldnier Bob Denard neskôr spomínal, že to boli vojaci a dôstojníci Sovietskej armády, ktorí sa dostali do zajatia v Afganistane a z rôznych príčin odmietli návrat do ZSSR. Bolo ich podľa neho nie viac ako 30 či 40, a o desať rokov neskôr, ich pôsobili len vo vtedajšom Zaire (dnes Kongo),  stovky.

V polovici 90-tych rokov ruskí žoldnieri obsadzovali technicky náročné profesie. Často boli inštruktormi delostrelectva,alebo obrnenej  či raketovej techniky. Niekde vytlačili aj amerických žoldnierov, napríklad v afrických konfliktoch deväť z desiatich pilotov transportných a bojových lietadiel pochádzalo z republík rozpadnutého Sovietskeho Zväzu.

Vážnym nedostatkom týchto inak veľmi schopných a žiadaných vojakov bola slabá znalosť cudzích jazykov, najmä angličtiny a francúzštiny, ale aj organizačné schopnosti.

Naplň práce nie je vždy bojovať

Podobné firmy sa na verejnosti prezentujú ako organizácie poskytujúce služby žoldnierov, aj keď to nie vždy zodpovedá skutočnosti. Drvivá väčšina zamestnancov nezasahuje do priamych bojov. Hlavnou náplňou práce SVF je ochrana pozemných a námorných konvojov s humanitárnou pomocou, stráženie vojenských, priemyselných a civilných objektov – vojenských základní, ropných vrtov, ropovodov, škôl, nemocníc, elektrární a elektrických sietí...

Okrem toho americká vláda používa služby súkromnej vojenskej organizácie Triple Canopy pri ochrane veľvyslanectva v Kábule a  jej zamestnancov ako osobnú ochranku prezidenta Afganistanu. Veľa podobných firiem sa zaoberá výcvikom vojakov vládnych síl, polície a iných bezpečnostných zložiek, sú vojenskými tlmočníkmi, IT-odborníkmi, strážia väznice, odmínovavajú, zabezpečujú logistiku bojových jednotiek a pod.

Žoldnierstvo v Rusku je nezákonné

Podstatným nedostatkom ruských vojakov šťasteny je ich právne postavenie. Na rozdiel od iných štátov – „dodávateľov“ tejto špecifickej pracovnej sily, v súčasnom Rusku chýba legislatíva upravujúca postavenie súkromných vojenských firiem (ďalej SVF). Žoldnierstvo je aj v Rusku nezákonné. Preto sú renomované ruské SVF nútené registrovať svoje firmy v iných krajinách, spravidla v offshoroch. Pomáha im to poskytovať služby zákazníkom a opierajú sa o medzinárodnú jurisdikciu – predovšetkým o dohodu sedemnástich štátov z roku 2008.  Na jej základe ruské SVF, podobne ako ďalšie môžu pracovať nielen pre súkromných ale aj so štátnych objednávateľov.

Právne postavenie SVF je diskutabilné, ale v súčasnosti sa rešpektuje zvykové pravidlo, že štát, ktorý si objednal služby akejkoľvek SVF zodpovedá za protiprávne činy zamestnancov týchto firiem. Pravda, len v tom prípade, ak zamestnanec postupoval podľa smerníc, inštrukcií, alebo SVF podliehala priamej kontrole štátu. Ten musí zabezpečiť celkovú kontrolu činnosti SVF a všetkých podmienok spojených s udeľovaním licencií a výcvikom, ako aj stíhať právnické osoby, ktoré porušujú normy medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv.

Ruské súkromné vojenské skupiny

Počet ruských vojenských firiem možno odhadnúť len približne. Spoločnosti sa vyhýbajú akejkoľvek publicite a zamestnanci sa zmluvne zaväzujú dodržiavať mlčanlivosť. Ale v ruských médiach sa niektoré objavujú, napríklad Skupina Wagnera (neregistrovaná ani v Rusku, ani v zahraničí).  Majiteľom je Dmitrijom Utkinom, plukovníkom v zálohe a bývalý veliteľ 700. jednotky špeciálnych síl ruského ministerstva obrany.

Okrem toho sa spomína aj Moran Security Group (teritórium registrácie skrýva) či MAR (RF), ktorá pracuje výlučne na území Ruska. Verejné zmienky  sa objavili napríklad  aj o Redut – Antiteror (neznáma registrácia) a ešte päť – šesť ďalších  spoločností. Tvoria ich bývalí príslušníci špeciálnych jednotiek, vojenskej rozviedky, ostreľovači, ženisti, piloti, navigátori a špecialisti – technici. Počet zamestnancov je v rozpätí od niekoľkých sto po niekoľko tisíc.

Aktivity ruských SVF boli zaznamenané v Iraku, Sýrii, Afganistane a v afrických krajinách. Medzi ich hlavnými zamestnávateľov patria Ministerstvo obrany RF, Generálny štáb, ruské ropné a plynárenské spoločností (Gazprom, Lukojl, Rosnefť), stavebné spoločnosti, obchodné loďstvo a pod.

Dopyt po  takýchto službách rastie, preto veľa z bývalých ruských vojakov dodnes pracuje ako klasickí žoldnieri. Podľa novín Versia len jediný raz – v roku 2001 ruský letecký úrad FAVT (Federaľnoe agentstvo vozdušnogo transporta), zverejnil  počty ruských žoldnierov zverbovaných do afrických štátov. Znie to neuveriteľne, ale len vo vzdušných silách JAR bolo zamestnaných viac ako 10 tisíc pilotov, palubných inžinierov a pozemného personálu.

Nezanedbateľný je aj počet bývalých sovietskych vojakov – dnes štátnych príslušníkov Izraela. Je známym faktom, že počas vojny Etiópie s Eritreou bolo velenie etiópskej armády pod kuratelou generála Jakima Janakova, bývalého zástupcu veliteľa Privolžského vojenského okruhu Leteckými poradcami boli aj generáli Dmitrij Jefimenko a Ivan Frolov, veliteľovi pozemných síl radil generál Anatolij Kasjanenko.

Súčasná história nepozná prípady z iných štátov, kde by sa tak vysoké šarže dali na žoldnierstvo. Na druhej strane, po rozpade ZSSR a páde rubľa ani generálsky dôchodok nestačil bývalým vojakom na živobytie. Priemerný plat radových dôstojníkov bol 3 500 až 5 tisíc amerických dolárov,  generálsky plat zrejme značne prevyšoval tieto sumy. Ako povzdychol jeden bývalý ruský vojak šťasteny – plat je dobrý, ale môžu ťa zabiť.

FOTO: Dreamstime.com