Od tamtamov po Hoax 4: Propaganda za Rimanov, keď neboli mobily, TV ani tlač

Staroveký Rím alebo neskôr Rímska ríša bola pôvodne mestský štát, ktorý vznikol v 8. storočí pred Kristom na Apeninskom polostrove v dnešnom Ríme. Postupne ovládla celé Stredomorie a zanikla takmer 400 rokov po Kristovi rozdelením na dve ríše. Celé obdobie sa rozdeľuje do štyroch dejinných celkov  –  osídľovanie, kráľovstvo, republika, cisárstvo.

Základným cieľom všetkých, ktorí sa chceli v Ríme posunúť spoločensky vyššie, bola účasť a neskôr vedenie v dobyvačných vojnách za hranicami Ríma. Návrat kolonizujúceho vojvodcu do Ríma so zajatcami, bol potom príležitosťou a výborným nástrojom propagandy. Preto sa často menil na obrovskú šou. Cieľom bola demonštrácia moci. Rímsky vojvodca barbarských náčelníkov alebo veľkoryso pustil, alebo z nich spravil gladiátorov, prípadne predal do otroctva niekomu z Patricijov. Bežní ľudia (Plebejci, Patricijovia) mali minimálnu predstavu o iných krajoch. Preto výpravy vojvodcov mali obrovský vplyv na verejnú mienku.

Rím bol prezentovaný pri týchto návratoch ako civilizovaná spoločnosť, tá príkladná a jediná správna. Grékov, Keltov, Kartágo, Egypt či Perziu vnímali mocnosti impéria ako barbarskú oblasť, ktorá uctieva falošných bohov, žije v špinavých primitívnych obydliach a promiskuitných rodinách. Bolo to pre verejnosť klamstvo, napríklad Kartágo bolo na začiatku vojen väčšie mesto než samotný Rím.

„Chlieb a hry”  

Rím potreboval nástroje propagandy, aby sa deklaroval ako autorita a upevňoval si politické pozície. Povinnosťou impéria bolo jednotlivé teritóriá „umravniť a viesť“, teda dobyť a ovládnuť. Cézar sa nechal zobrazovať ako legenda, ktorá ma viesť národy a pretvárať barbarov podľa rímskeho spoločenského vzoru. Veľkorysosť voči ľudu bola vyjadrená vo forme obrovských zábav (cirkusy, gladiátorské arény a podobné udalosti). Rímsky ľud mal práve tam pocítiť zážitok a následne pocítiť vďačnosť a odovzdanosť.

„Chlieb a hry” avšak neboli na bežných Rimanom vždy dosť účinná propaganda. A tak museli vládcovia, Patricijovia aj senát pracovať na sofistikovanejšej propagácii. Taktiež donášači klienti a peniaze (mince s podobizňou cézara či prefekta) nestačili na udržanie si vplyvných a gramotných. Čím bol Riman spoločensky vyššie, tým zložitejšie musel zoceliť svoju prestíž, reputáciu a teda aj svoje postavenie. Postupom času už nestačilo byť dobrým vojakom, bolo treba byť vzdelaný aj v oblastiach filozofie, práva a dokonca aj divadla.

Mince a víťazné piliere

Jedným z najrozšírenejším propagandistickým nástrojom boli mince, ktoré okrem prefektov a cézarov zobrazovali aj faunu. Platidlo využívali mocnosti aj ako médium. Bol to zrozumiteľný, bežný a každodenný odkaz pre ľud, ktorý samozrejme využívali aj ostatné staroveké ríše.

Ako súčasť vtedajšej propagandy bola tiež obľúbená výstavba monumentálnych pilierov, niesli osobnejší a propagandistickejší charakter vládcu, ktorý ho dal postaviť. Demonštrovali moc, zásluhy a jednotu impéria. Známy je napríklad Trajánov stĺp (rok 113) na ktorom sú zobrazené víťazstvá nad Dákmi.

Podľa neho postavili aj známy Stĺp Marka Aurélia (r. 180 až 196). Skladá sa z dvadsiatich ôsmich blokov mramoru a je vysoký takmer 30 metrov. Je na ňom zobrazených až 116 víťazstiev (Markomanských vojen).  Piliere sú výstavným archeologickým exponátom a v časoch Ríma boli výraznou súčasťou vtedajšej propagandy.

Slobodní aj nemajetní

Pre pochopenie fungovania vtedajšej spoločnosti je dôležité si pripomenúť zloženie spoločnosti. Obyvateľstvo tvorili hierarchicky Patricijovia, čiže aristokracia (pôvodné rímske obyvateľstvo), čo boli plnoprávni občania a mali všetky osobné, občianske a politické práva, mohli byť úradníkmi. Často boli tzv. patrónmi sociálne slabších tzv. klientov.

Slobodní boli aj Plebejci, čiže potomkovia neskorších prisťahovalcov. Boli to roľníci, obchodníci a remeselníci, ale už bez úplných občianskych práv. Nemohli byť úradníkmi. Do vzťahov s Patricijmi vstupovali slobodne, teda na základe vlastného rozhodnutia. Boli najpočetnejšou vrstvou v Ríme a základom armády. Klienti boli závislí od bohatých ochrancov, boli chudobní, zaviazaní podporovať svojho patróna spomedzi Patriciou. Rovnako tvorili vojsko a najčastejšie pochádzali spomedzi Plebejcov.

Slobodní no nemajetní bez občiansky práv aj bez možnosti zaradiť sa do armády boli Bezzemkovia (proletári ). A nakoniec Otroci, bez slobody, majetku a bez práv.

Vtedajšie vzťahy medzi dvoma najvyššími kastami spoločnosti Plebejcami a Patricijmi výborne približuje kniha Conna Igguldena Emperror The Gates of Rome. Obe vrstvy boli slobodní občania, ale patricijovia mohli zastávať úrad, mali väčšie majetky a najmä mali  verných „klientov“. Je to síce fikcia, dielo sa však opiera o historické udalosti a archeologické náleziská.

Klienti mesta

Súčasťou  vtedajších komplikovaných spoločenských vzťahov bol neustály boj o moc a teda aj najrozličnejšie formy propagandy.  Dôležité podobne ako dnes boli KONTAKTY,  ktoré okrem spoločenskej špionáže (networking) slúžili aj na „vylepšenie“ obchodu, ďalej ako ochranka a nakoniec najmä pre udržiavanie spoločenského vplyvu. Ten totiž potrebovali aj občania a vojvodcovia. Súčasťou udržiavanie tohto vplyvu bola propaganda, aj keď v značne odlišnom chápaní oproti  dnešku (pretože termín je moderný koncept).

Rovnako možno hovoriť o masovom charaktere. Čím mal komunikátor kontaktov viac, tým výraznejšie sa upevňovalo jeho spoločenské postavenie a vplyv. Klienti mu totiž prinášali informácie z davu, ale hlavne mohli voliť do senátu kandidátov podporovaných (momentálnym) šéfom. Ich lojalita bola však vrtkavá, čo naznačuje rozhovor zo štvrtej kapitoly knihy, kde sa mladý Gaius zhovára s otcom Júliom:

 „Čo sú zač? Nikdy som ich nevidel…“. Július kľudne šupe pomaranč a odpovedá pragmaticky až temne: „Mám ich zopár v Meste. Sú to užitoční klienti, môžu hlasovať za kandidátov, ktorých podporujem, alebo ma chránia v nebezpečných oblastiach. Prinášajú mi informácie alebo tisícky iných malých služieb. Za odmenu im platím šesť denárov denne. Je fajn ich mať pre náhlu úlohu, sú súčasťou nášho systému. Bohatí senátori ich majú stovky.“

Gaius ho prerušuje: „Môžeš im veriť?

Július zahundre temne: „O nič viac ako je cena šiestich denárov.“

Kniha zobrazuje i veľkolepý cirkus, ktorý prinášal priestor pre „biednejších“. Teda napríklad hadích krotiteľov, pouličných hercov, hlásičov (pozývali na hry) a podobne. Arény poskytovali „chlieb a hry“ kde vyvrcholením zábavy boli gladiátorské súboje. V nich zajatci a otroci bojovali o život medzi sebou alebo s exotickými zvieratami. Na niektoré zábavy boli privedené stovky levov a podobne.

Zápasy boli určené najmä pre stávkovanie mocných a pre zážitok ľudu. Zážitok mal silný propagandistický charakter, pretože si ho diváci pamätali.

Propagandou boli aj rekonštrukcie bitiek, v ktorých Rímske impérium samozrejme zvíťazilo niekde ďaleko, napríklad v afrických kolóniách (nad Kartágom). Ľudu glorifikovali vodcov. V ďalšej časti si opíšeme, ako vedeli jednotlivé nástroje propagandy uchopiť významný vodcovia a politici napríklad Gaius Iulius Caesar a ďalší.

Hlavná FOTO: dreamstime.com