Od tamtamov po hoax (2): Keď je potrebné sa brániť, napríklad fotografiami

Virálna fotografia slovenského amatérskeho fotografa Vladimíra Čičmanca z tohoročných demonštrácií v Brne počas 1. mája (hlavná foto) obletela všetky svetové médiá.  Je na nej šestnásťročná skautka s transparentom „Vychováme vaše deti„. Fotografia jedinečne zachytila stret dvoch svetov, pokojnej skautky a rozčúleného pravicového extrémistu, preto o nej písali médiá ako The Guardian, CNN, Washington Post, El País či Spiegel. Stala sa podobne ako veľa iných fotografií za posledné roky či počas 20. storočia symbolom antipropagandy a odporu.

Takéto symboly sú aktuálne najmä v čase, keď reagujú na niečo spoločensky aktuálne, často sú zbraňou na šíriacu sa propagandu.  Preto si  v tomto článku predstavíme propagandu ako politicko – mediálny proces s cieľom dosiahnuť moc, ale aj ako komunikačný kód, ktorý je reakciou na spoločenské dianie. Aj propaganda môže reagovať na nálady, ktoré sa vyhlasujú za spoločenské dianie a fakty. A ako automaticky vyvoláva snahu brániť sa jej – napríklad silnými fotografiami.

Dôležité je rozoznať etické pozadie komunikácie (do akej miery rešpektuje ľudskú slobodu a či si ctí pravdu) a z akých prostriedkov je tento komunikačný kód zložený. Spoznáme príklady, ktoré dnes majú jasné etické pozadie (s odstupom času a s historickými poznatkami a dôsledkami) a rozoberieme, akú tento kód vytvoril kontrapropagandu.

Kľúčová je „cieľovka“

V komunikácii je podstatná forma, pretože tá si hľadá a formuje cieľovú skupinu. Predstaví ilúziu, ktorou môže motivovať ľudí nielen k podpore propagovanej myšlienky, ale aj k spolubudovaniu spoločných ideálov. Efektívne oslovený človek je ľahšie zraniteľný. Nemôže si uvedomovať manipuláciu a zároveň sa cíti byť prebudený zo stereotypnej povrchnosti a strachu.

Záleží od motívov propagandistu, ako aj morálnom imperatíve myšlienky. Propaganda je „dvojsečná zbraň“ – masový a agitačný nástroj. Rozdiel býva aj v tom, ako mocenské štruktúry (vláda) aj mienkotvorné (média) fungujú, a ako o sebe tvrdia, že fungujú. Je prirodzené, že šikovný propagátor (propagandista) predkladá tému za témou, volí jasnú a stručnú rétoriku, aby oslovený dav rozumel. Nemôže hovoriť zložito, inak by to ani inteligentný jedinec nestihol spracovať.

Vnemy podľa možností publika

Mediálna kampaň preto musí zohľadňovať vnemové možnosti publika – inak je vopred odsúdená k zlyhaniu. Zrozumiteľnú myšlienku, je nutné v hlavách „cieľovky“ rozvíriť. V minulosti sa to robilo formou zážitku („chlieb a hry“). Tento impulz bol zapamätateľný a ľud pocítil akúsi vďaku. Komunikátor bol ochotný počúvať znova, ba čo viac, priviedol ďalších.

S pribúdajúcim množstvom inteligentných, vzdelaných a informovaných poslucháčov bolo nutné komunikačnú kampaň robiť sofistikovanejšie. Vzdelanejší a teda aj kritickejší dav neočakáva len zážitok, ale aj riešenia, víziu, jej garanciu i pocit spoluúčasti.

Dôležité je neprestať

Verejnosť je loveckým revírom propagandistov. Propaganda sa zameriava najskôr na konkrétnu cieľovú skupinu, avšak jej zámerom je vždy zasiahnuť čo najviac ľudí. V tom je rozdiel oproti marketingu – nestačí len predstaviť produkt, urobiť značku známou. Propaganda si žiada stotožnenie so zámermi vládcu, myslenia verejnosti s jeho myšlienkou. Nie je totožná s politickou kampaňou, napríklad pred voľbami. Politická kampaň je len jedným z prostriedkov propagandy – propaganda musí byť neustála.

Informovanosť škodí

Demokratickej spoločnosti a technickým vynálezom vďačíme za to, že sme dostatočne informovaní. To nevyhovuje totalitným  a najmä teroristickým ideológiám, ktoré obmedzujú slobodu a ľudskú dôstojnosť. Propaganda má moc prekryť individuálne premýšľanie. A tak aj inteligentné a vyspelé národy niekedy ovládne strach z “iného” obyvateľstva natoľko, že postojom či pasivitou dovolia režimu  likvidáciu vymedzenej skupiny.

V tridsiatych rokoch 20. storočia sa v Nemecku demokraticky ujala moci Hitlerova NSDAP a režim klamal obyvateľov, že koncentračné tábory majú ľudí (pre)vychovávať. Väčšina Nemcov spoznala ich zverstvá až po vojne.

Vtedajší generál (a potom prezident USA) Dwight D. Eisenhower robil Nemcom exkurzie, aby videli skazu a zverstvá, aké sa v táboroch páchali. Aj „arizácia“ (vyvlastnenie, nútený prevod majetku Židov na Nežidov počas nacistického režimu v Tretej ríši) bola úradne riadený mechanizmus, ktorý zbavoval časť spoločnosti ľudských práv a slobody. Väčšina národa ju schvaľovala, lebo v mediálnej komunikácii bola neustále uvádzaná ako „spravodlivý nástroj“ voči vykreslenému nepriateľovi.

Ľudáci versus “triedny nepriateľ”

Príkladom, ako nacizmus vplýval na politiku počas Slovenského štátu (1939 – 1945) bol likvidačný mechanizmus, ktorý poslal na smrť tisíce Židov, Rómov, homosexuálov… Režim ich filtroval cez arizačné povolenia, ktoré rozdeľovali obyvateľstvo na nacistické a neprijateľné. Gardistické oddiely motivovali  udávanie „neáriských“  ľudí finančnými odmenami, aby ich ľahšie deportovali, na smrť. Našťastie sú na Slovensku pamätníci z tohto obdobia, ktorí prežili a komunikuje s nimi aj Ústav pamäti národa.

Fotografia bola súčasťou výstavy Sen × skutočnosť, ktorá  trvala od jesene 2016 do jari 2017. Predstavovala jeden z najzaujímavejších pokusov vypovedať o kontroverznej dobe Slovenského štátu. 

Venovala sa umeniu a propagande, teda položila vedľa seba hodnotné umenie uvedenej doby s primitívnymi nástrojmi propagandy. Projekt bol  najťažším, ale súčasne spoločensky najprínosnejším, aké kedy Slovenská národná galéria koncipovala. Zvládla ho bravúrne.

Hlinková strana ľudovej slobody (HSĽS) vydávala už počas prvej republiky noviny Slovák, ktoré boli jej hlavným komunikačným kanálom s verejnosťou. Bol to však jeden titul v pomerne pestrom spektre pluralistickej politickej scény Československa. Keď sa HSĽS stala hlavnou politickou silou vo vojnovom Slovenskom štáte, v podstate začala preberať model totalitnej štátostrany, akou bola v Nemecku NSDAP. Slovák už nebol len straníckymi novinami, ale nositeľom štátnej ideológie.

Oficiálny úrad propagandy

V Nemecku existovalo špeciálne Ministerstvo propagandy. Na Slovensku preto vznikol „Úrad propagandy“, najskôr pod vedením veliteľa Hlinkovej gardy Alexandra (Šaňa) Macha. Tento úrad produkoval antisemitistické plagáty, skladby k pochodom a podobné mediálne nástroje.

Propaganda však nebola riadená tak centralizovane, ako v Nemecku. Filmový priemysel bol na Slovensku ešte len v plienkach: jednou štátnou inštitúciou bol napríklad „Školfilm“, filmové štúdio produkujúce „náučné“ filmy ako „Tábor Hlinkovej mládeže“ či „4.máj“ (deň smrti M. R. Štefánika), ktorý však patril pod Ministerstvo školstva.

Hlinkova garda boli stranícki bitkári, podobne ako nacistickí SA a neskôr SS; ekvivalentom Hitlerjugend bola Hlinkova mládež, mládežnícka organizácia, ktorá mala nahradiť skautov. Propaganda podprahovo a systematicky vštepovala do myslí mladých „domobrancov“ nenávisť voči etnikám a nacionalizmus.

Pre propagandistický efekt stačilo rozvíriť strach z “iného” obyvateľstva. Propaganda vytvorila priestor umožňujúci likvidovať obyvateľov vlastného štátu.

Ako sa z krčmára stal nepriateľ štátu

Propaganda HSĽS presadzovala kolektívne myslenie a vytvárala z etník nepriateľov národa. Či už to boli židovskí krčmári, u ktorých alkoholici pili na „sekeru“ a nestíhali splácať dlh, alebo šikovní obchodníci, ktorí preferovali rodinný podnik pred štátom.

Komunikačný kód vyhľadal a spracoval hnev, aby uvrhol „neáriské“ obyvateľstvo do nemilosti. V štyridsiatych rokoch propagandu ľudáci využívali ako nástroj hrozby, teroru a manipulácie. Ale aj pred povojnovým tribunálom mohli dobre mienené (alebo tak vyzerajúce) gestá zvrátiť rozsudok.

Propagandistu a ľudáckeho agitátora Šaňa Macha pred Národným súdom ušetrili pred trestom smrti, lebo vyjadril ľútosť a rozplakal sa pri záberoch z koncentračných táborov. Jozef Tiso hľadel inam a neprejavili žiadne city. Svojimi vyjadreniami sa štylizoval do úlohy mučeníka, ktorý  rátal so svojou popravou ale chcel, aby slúžila k zjednoteniu jeho podporovateľov.

Keď jedna fotka dokáže veľa

Ideálna predstava republikového systému je útočište – aktívna spravodlivosť a jedna ústava pre všetkých. Výsadou ostatných storočí sú masové komunikačné vynálezy. V lepšom prípade pomáhajú slobodne fungujúcej spoločnosti.

Známa je snímka Hansa Runessona, zachytávajúca starenku, ktorá bije kabelkou švédskeho neonacistu. Záber obletel celý svet a do dnes ja na internete symbolom protiteroristického odporu. Rovnako ako „nehajlujúci“ športovec na olympijských hrách v Berlíne v roku 1936.

Obe ukazujú človeka vymedzujúceho sa voči davu. Kontrapropaganda je reťazovým javom impulzu a vo svojom publiku vytvára reformný potenciál a občiansky dialóg. Pokiaľ je agendou mocipánov a komunikátorov upieranie ľudských slobôd a tvrdá štátna ruka, potom obyvateľstvo začne vyhľadávať opačný kód. Aby sa vymanil z tyranie.

Ľudské práva sú prostriedkom vedúcim k slobode jednotlivca. Preto ideológie, či iné „komunikačné vlny“, posudzujeme na základe postoja k človeku. V demokratických štátoch existujú paragrafy, zákony a súd, ktoré tvoria mantinel proti odopieraniu slobôd. Aj mnohé náboženstvá a náuky vedú k slobode, ktorá nenarúša slobodu iného človeka. Kontrapropaganda predstavuje spoločenský impulz, kde vďaka aktivizmu, umeniu či trhu sa dá prispieť k férovo fungujúcej spoločnosti. Je to akási propaganda ľudských práv – sféra kladúca dôraz na individualizmus a slobodu človeka.