Očami a perom Rasťa Piška: Turecko, kožená republika

– Vitajte v Análii, – pozdravila nás bodrá, platinová blondínka kyprých tvarov.
Výraz Anália vznikol náhodnou prešmyčkou slova Alanya, čo bol skutočný názov tureckého mestečka, v ktorom sme sa nachádzali. Priznám sa, nebolo to jediné, čo ma v tej chvíli zaujalo.
– Sú tu ubytovaní nejakí turisti z Patagónie, alebo z Ohňovej zeme? – spýtal som sa celkom vážne.
– Nie, prečo?
– Je tu veľmi veľa kožuchov, a pokiaľ viem, zima je momentálne na južnej pologuli.
– Vy stále žartujete, – zapýrila sa panička. – To, čo vidíte, je pripravené na večernú módnu prehliadku.
Na dlhom, pohyblivom vešiaku, bola zavesená kolekcia asi päťdesiatich kožuchov.
Len čo sa skončila lahodná turecká večera, usporiadaná v štýle garden party, zmocnili sa nás tureckí módni návrhári. Kožuchy dostali hlavy, ruky a nohy, a takmer hodinu sa niesli tropickou tureckou nocou, ťažké vzdychy našich žien.
– Kožuch je zbytočná vec, – začal som nahlas meditovať uprostred prehliadky. – Globálne otepľovanie má za následok to, že sa subtropické pásmo presunie na sever. O pár rokov bude na Slovensku teplo, ako v Turecku.

Nedostal som žiadnu odpoveď. Moja žena, inak skromná a racionálne uvažujúca osoba, bola v tej chvíli mimo dosahu.
– Tie kožuchy sú krásne, ale prakticky nefunkčné, – šíril som osvetu po blízkom okolí, a cítil, ako na mne spočívajú vďačné pohľady ostatných mužov.
– O pár rokov budeme zháňať bavlnené tričká a bermudy. Turecko zaplaví voda z roztopených ľadovcov a banány sa budú pestovať na Orave.
Moje katastrofické scenáre zostali bez povšimnutia. Módna prehliadka sa skončila a konferencier oznámil, že kožuchy je možné kúpiť v značkových predajniach firmy, ktoré sídlia priamo v meste.
Aby nedošlo k omylu, rozdal všetkým prítomným vizitky. Niektorým mužom sa ich podarilo okamžite zničiť, ale ich snaha bola aj tak zbytočná…
O dva dni sme sa vybrali na výlet do najzachovalejšieho antického divadla v Ázii, ktoré sa volá Aspendos. Hneď pri vchode nás dobehla korpulentná blondínka. Na pleci jej visela čierna kožená kabelka, veľká ako poštárska brašna.

– Pozrite sa, čo som si kúpila! Stálo to iba stopäťdesiat mariek! – rozplývala sa nadšením. Z obrovskej kabelky vytiahla kožuch, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani manželka guvernéra Aljašky.
V ten večer bola moja žena nezvyčajne mĺkva a zaspávala so zvláštnym smútkom v očiach. Vedel som, že to nie je smútok za domovom. Ale držala sa hrdinsky.
Počas raňajok sme zažili ďalší šok! Do jedálne vplávala baroková blondínka, a všetci sme museli konštatovať, že k jej arktickému kožuchu, pribudla dlhá kožušinová štóla.
– Handrkovali sme sa s predavačom pol hodinu, ale nakoniec som ho ukŕkala na šesťdesiat sedem mariek! A k tomu mi pridal toto! –chválila sa bodrá moletka. Na rukách mala navlečené kožušinové palčiaky, za aké by Roland Amundsen ponúkol najmenej štyroch polárnych psov.

Počas večere sa situácia vyhrotila. Ku grilu s pečenou jahňacinou, sa znenazdajky priblížila veľká, poschodová, kožušinová torta. Bola to naša moletka, ktorej na hlave pribudol akýsi norkový cylinder za štyridsať sedem mariek.
Moja žena presedela zvyšok večera na balkóne a zaryto mlčala.

Čítajte tiež : Očami a perom Rasťa Piška – Nevadský kotlíkový guláš

– Zajtra sa pôjdeme pozrieť do Perge, – snažil som sa rozptýliť chmáry, ktoré ju obostreli. – Je to perla Tureckej riviéry. Široká kolonáda lemovaná korintskými stĺpmi, agora so starým Hermovým chrámom a rímskymi kúpeľmi…
– Vykopávky, – vyprskla žena. – To všetko sú staré vykopávky! Dokážeš vôbec žiť v súčasnosti?! Máš zmysel pre realitu?! – dokončila, a ja som vedel, že s antickým svetom je koniec.
Bolo treba pozrieť sa realite rovno do očí!

Koženné tornádo

Realita mala príjemnú vôňu čerstvo spracovanej kože. Obchod, do ktorého sme vošli ráno, však nebol určený na inhalovanie. To, čo sa odohralo v ten deň, možno označiť pojmom kožené tornádo!

Moja žena mala dobrý vkus a použité kožuchy a bundy sa pred ňou hromadili ako kopy sena. Predavač bol obdivuhodne vytrvalý a stíhal zamestnať aj mňa. Na hlave som mal naukladanú vrstvu kožených šiltoviek a na pleciach mi, ako jedovaté zmije, viseli zväzky opaskov.
Žena odolávala. Chcela niečo extra a ja som začínal byť na ňu hrdý.

Asi po pol hodine obchodník zistil, že proti nemu stojí naozaj zdatný súper.
Odhrnul záves a pred nami sa objavilo päť nádherných kúskov, aké by zabodovali aj na viedenskom Opern bale. Žena prestala na minútu dýchať, a moja kreditná karta sa v tom okamihu scvrkla na veľkosť mikročipu. Ale ako vždy, aj teraz som zistil, že svoju ženu vôbec nepoznám.
Turek sa zvalil na zem, pokrytú kožušinami a chvíľu si trhal vlasy. Potom vzal najkrajší parížsky model a odtrhol z neho cenovku, ktorú na mieste zjedol.
– Dvesto semdesať marek! – zaúpel po rusky a podal kožuch s prosebným výrazom žene. Procedúra začala od znova.

Kožuch bol naozaj skvostný a žena v ňom vyzerala ako Catharine Denevue pred dvadsiatimi rokmi. V predavačových očkách blysol plamienok nádeje, hoci jeho tvár prezrádzala zúfalstvo.
– Pre boha, kúp si ten kožuch! – nevydržal som hrozné napätie.
– Je trochu široký, – povedala žena ľadovým hlasom a vyzliekla si kabát.
– No problem! – zvrieskol Turek pre zmenu anglicky, a v jeho rukách sa zjavil krajčírsky meter. Bleskovo zmeral krivky mojej ženy a zaprisahal sa, že do večera bude kožuch zúžený.
– Je veľmi drahý a vyzerám v ňom ako fabrický komín, – sťažovala sa žena cestou do hotela.
– Práve naopak! Je lacný a vyzeráš v ňom fantasticky! – apeloval som na zvyšky jej zdravého rozumu.
Odrazu mi nebolo ľúto peňazí a začal som sa riadiť citmi.
Hotelová komunita sa medzitým zmenila na westernové mestečko. Po jedálni sa prechádzali chlapi v kožených vestách a jelenicových kabátoch so strapcami. Niektoré ženy začali pripomínať zamestnankyne erotického salónu. Všade bolo počuť vŕzganie kože a hotel voňal ako garbiarska manufaktúra.

Húževnatý obchodník

O pol ôsmej sa na recepciu dostavil Turek so zúženým kožuchom. Kabát sedel ako uliaty, ale žena žiadala k nemu zaväzovací opasok. Turek zaúpel, chytil sa za hlavu, ale žena nepopustila. Dohodli sa zajtra, na poludnie.
Na druhý deň sme ležali na pláži, akoby sa nechumelilo. Bol som nervózny už od rána a podchvíľou som sa pozeral na hodinky.
– Bude poludnie, – povedal som o jedenástej.
– Rozmyslela som si to, – povedala žena. – Ten kožuch nechcem.
– Nemôžeš predsa toho človeka takto trápiť! Investoval do toho kožucha kopu času a námahy, – bránil som rozhorčene predavača. – Je to nanajvýš neseriózne.
– Povedala som, že ten kožuch nechcem a basta! A natri mi chrbát, – ukončila žena debatu a ja som vedel, že je to jej definitívne slovo.

Päť minút po dvanástej stál Turek aj s kabátom pri našom slnečníku. Okolo krku mal prevesených desať krásnych zaväzovacích opaskov. Žena si vybrala ten najlepší a chvíľu sa zdalo, že obchodná transakcia sa uskutoční.
– Gombíky, – povedala lakonicky. – Tie gombíky by pasovali možno na snehuliaka, ale nie na môj kožuch.
Predavač sa zapotácal, ale o hodinu bol späť. Samozrejme, aj s rozsiahlou vzorkovnicou gombíkov, ktorá obsahovala tie najfantastickejšie tvary a veľkosti. Po dvadsiatich minútach si žena vybrala a dohodla s obchodníkom ďalší termín prevzatia tovaru.
– Povedala si mu, že zajtra?! – nechápal som. – Ale veď zajtra ráno ideme na výlet k vodopádom Kursunlu!
Na ženinej tvári sa objavil úsmev kráľovnej Šeherezády, a ja som ďalší priebeh udalostí definitívne zveril do jej rúk.
Ráno nás Turek čakal rovno pod vodopádmi. Bol značne premočený, ale kožuch s novými gombíkmi, zabalený v igelitovom vreci, držal víťazne nad hlavou. Ja som však vedel, že ani tento raz neuspeje…

Nočná mora

Do konca dovolenky zostával ešte týždeň a turecký predavač sa stal našou nočnou i dennou morou. Raz bolo treba na kožuchu vystužiť golier, inokedy upraviť vnútorné vrecká, prešiť futro… Skrátka, moja žena naplno realizovala svoje skryté návrhárske ambície.
Ale Turek bol vytrvalý ako jazvečík. Zjavil sa vždy v najneočakávanejšej chvíli, vždy ochotný a úslužný splniť želanie svojej zákazníčky. Za tie dni sa zmenil, rovnako ako kožuch, ktorý sústavne vylepšoval. Okolo úst sa mu objavila tvrdá vráska a oči mu blčali ako Omarovi, ktorý kopal studňu na trenčianskom hrade. Deň pred našim odchodom, bolo majstrovské dielo dokončené. Žena si obliekla kožuch a chvíľu sa obzerala vo veľkom zrkadle, ktoré jej pridržiaval pomocník. Samotný majster stál nad svojim výtvorom a len s najväčšou námahou skrýval obrovské napätie.

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Spolužiak all inclusive

Celá scéna trvala sotva  šesťdesiat sekúnd, ale nám sa zdalo, že za tú chvíľu by sa dala vybojovať tridsaťročná vojna.
– Nie je zlý, – povedala konečne žena, ale z jej hlasu nebolo cítiť nadšenie. – Je celkom pekný, ale… Nie je to ten kožuch, ktorý som si vybrala minulý týždeň.
Myslel som si, že Turek na mieste skolabuje, ale, ako vždy, mýlil som sa. Obchodníkova tvár sa rozjasnila a prstami luskol na svojho pomocníka. Ten, z auta, bleskovo priniesol pôvodnú verziu kožucha, na ktorom, pred týždňom, začala experimentovať moja žena.
– Ten je nádherný! – rozplývala sa nadšením. – Presne taký som chcela!
Ako vždy, nič som nechápal, ale spokojný Turek na mňa žmurkol ľavým okom.
– Tristo päťdesať marek! – povedal po rusky a rezolútne natrčil ruku.
– Ale veď minulý týždeň to bolo za dvesto sedemdesiat, – bránil som sa, samozrejme, už len symbolicky.
– Ty sám si ma nútil, aby som si ten kožuch kúpila! Vravel si, že je lacný a vyzerám v ňom fantasticky. A teraz sa ti zdá, že je drahý? – argumentovala žena a mala, ako vždy, pravdu.
Zákonitosti obchodu som nikdy nepochopil. Neviem, čo je to rabat, marža, a odkedy ma na vojne degradovali, ani šarža. A ešte jedno nedokážem pochopiť. Ako sa niekto môže hanlivo vyjadrovať o tureckom hospodárstve…

Turecko, Alanya, jún, 2000

FOTO: archív, dreamstime.com