Očami a perom Rasťa Piška: Nevadský kotlíkový guláš

Janko meravo hľadel pred seba a bezmyšlienkovito hltal toastový chlieb, ktorý zapíjal riedkou americkou kávou. – Stalo sa niečo? – opýtal som sa s obavou. Janko bol prvý nešťastný Američan, ktorého som videl od aféry Wattergate.

Domáci pán znechutene odtisol tanier, a jeho tvár zreteľne vykazovala stopy prežitého utrpenia.  – Bolo to hrozné, – vzdychol si. – Snívalo sa mi, že jem kotlíkový guláš!

O hrôzostrašných snoch viem svoje. Najhoršie sú tie, v ktorých vás  prenasledujú ozbrojení zločinci. Ale že by ma niekedy, vo sne, ohrozoval kotlíkový guláš, na to si nepamätám.

– Bol ten guláš otrávený? – opýtala sa Janka jeho žena Valika.

– Práve naopak, – zamrmlal nešťastník. –  Bol vynikajúci!

– Najlepší kotlíkový guláš varia U kráľa Mateja, – snažil som sa rozptýliť Jankove nočné mory. – Ale vynikajúci robia aj v Stakčínskej kolibe. Dávajú do neho sušené hríby. A guláš U kormorána v Čelistove, to je hotová báseň! Veľa červenej papriky, feferónky a samozrejme, čerstvé lečo.

– Pre boha, prestaň! – prosil Janko a ja som zreteľne videl, ako jeho slinné žľazy pracujú na plno. – Nevydržím to! Kotlíkový guláš som nejedol vyše šestnásť rokov! 

Janko bol na tom zle. Sen, ktorý ho v noci prenasledoval,patril medzi najhoršie. Psychológovia ho zaraďujú do kategórie tzv. emigrantských. Touto diagnózou trpia jedinci, dlhodobo a nedobrovoľne odlúčení od svojich blízkych, rodiny, vlasti, alebo od kotlíkového guláša.

Nedokázal som sa dívať na priateľovo utrpenie, lebo som vedel, že takéto strašné sny sa zvyknú opakovať. – Nuž čo, – povedal som ledabolo.

– Ak chceš, môžem ti kotlíkový guláš navariť.  Ján sa na mňa pozrel pohľadom plným obdivu. – Ty to vieš?

– Samozrejme. Som členom tímu, ktorý sa vlani, na Open Majstrovstvách Slovenska vo varení guláša v Senci, umiestnil na treťom mieste!  Všetko ostatné už bolo vecou rutiny. Janko dostal zoznam surovín, ktoré bolo treba kúpiť. Valika hľadala v kuchyni to, čo robí kotlíkový guláš kotlíkovým.  O desať minút vyšla von a v ruke držala veľký zeptterový hrniec.

– Potrebujem normálny smaltovaný kotlík. Ideme variť guláš a nie vegetariánsku gebuzinu, – zavrátil som ju hneď na prahu.

– Smaltovaný? – čudovala sa Valika, pričom toto slovo vyslovila ako najťažší jazykolam. – Nič také doma nemáme.

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška: Eiffelovka? Nechoď tam!

– Kde rozložíme oheň? – snažil som sa nezdržiavať maličkosťami.  – Oheň?! – vyľakala sa pani domáca a zrakom prebehla po svojej starostlivo pestovanej záhrade. Tá vyzerala ako miniatúra  kráľovského parku vo Versailles.   – Dobre, budeme variť na grile, – rezignoval som, hľadajúc vrece s dreveným uhlím.

Janko sa vrátil zo supermarketu a žiaril šťastím. Po nočných depresiách nebolo ani stopy. Začal som kontrolovať nákup. – Toto je čo? – ukázal som prstom na veľkú fľašu so záhadným obsahom.

– To je najlepší balsamico oil v celej Nevade. Je veľmi zdravý. 

– Kázal som ti kúpiť bravčovú masť ! Obyčajný šmalc.

– Nič také u nás nepredávajú. U nás je všetko fet free.   

– A kde je lečo?  

– Lečo u nás neexistuje. Ale kúpil som tomato a papriku.

Americké paradajky mali veľkosť žltého melóna a rovnakú farbu. Neskôr sa ukázalo, že aj chuť. Kalifornské papriky vyzerali, akoby boli vyrobené z čerstvého linolea. Rovnako ťažko sa aj krájali. Ochutnať ich, som sa neodvážil.

– To je nádhera, čo? – povedal Janko a na stôl položil niekoľko  gigantických cibúľ. Ktovie prečo, pripomínali olúpané kaleráby a z nepochopiteľných dôvodov voňali škoricou. Zemiaky mali gaštanovohnedú farbu a udivovali tvarom dokonalej gule. Keď som ich olúpal, dostali farbu čerstvo uvarenej cvikle.

– Sú z Jamajky, – informoval ma domáci pán. – Valika z nich robí skvelé pyré.  Najväčšiu hrdosť však domáci pán pociťoval nad výberom mäsa. Dva kilogramy hovädziny boli dokonalé, a na reze neobsahovali ani stopu po akomkoľvek tuku.

– Zo sviečkovej som guláš ešte nevaril,  – povedal som zamyslene.

– Je skvelá, – tešil sa Janko. – Je to sviečková z Texasu a robia sa z nej najlepšie steaky!

Výber korenín bol tiež zaujímavý. Mletá červená paprika chýbala. Miesto nej Janko priniesol pol kilogramové vrecko čili v prášku. O majoráne v Amerike tak isto nechyrovali.

– Kúpil som tymian, aj ten pochádza zo Stredomoria, – argumentoval domáci pán a oči mu horeli nedočkavosťou.

Začal som prípravu samotného guláša. Za normálnych okolností to bola pre mňa nudná rutina. V krajine neobmedzených možností sa však z rutiny vždy stane nečakané dobrodružstvo… 

Nakrájal som cibuľu a vysypal ju na rozpálený olej. Po chvíli som pridal na kocky pokrájanú, texaskú sviečkovicu. Do tohto okamihu vyzeralo jedlo ako štandardný, kotlíkový guláš. Taký, aký možno vidieť v ktorejkoľvek krajine bývalého Veľkého Uhorska.

Prvé, zrakovo nepostrehnuteľné zmeny nastali vo chvíli, keď som mäso posypal dvoma polievkovými lyžicami mletej červenej papriky. Na to, že paprika nie je sladká a maďarská, ale čili a mexická, som si spomenul až potom, čo som do guláša nasypal tretiu lyžicu. Rutina je zabijakom každého veľkého umenia, kulinárske nevynímajúc.

– Musím to zastaviť,– povedal som znechutene a odložil hrniec z grilu.

– Prečo?! – nechápal Ján. – Vyzerá to skvele!

– Áno, vyzerá to výborne, – pripustil som. – Ale zjesť by to dokázal iba indický fakír.  Prepláchol som mäso v teplej vode a celá procedúra sa opakovala. Žiaľ, tá trocha živočíšneho tuku a šťavy, ktoré obsahovala hovädzina, boli nenávratne preč.

– Nemáš nejaký bujón? – domáhal som sa záchrany u Valiky. Skôr ako som sa stihol zorientovať, zbadal som, ako do hrnca vhodila akúsi veľkú, zelenú kocku.  – Čo to bolo?

– Bujón, fish. Iný doma nemáme, – odpovedala nevinne. Snažil som sa chemikáliu zachytiť varechou, ale márne. Vriaci guláš ju v okamihu pohltil a v záhrade to zavoňalo ako v thajskej reštaurácii.

– Nádherné, – rozplýval sa Janko a nozdry sa mu chveli rozkošou.  – Naozaj to vonia dobre, – pripustil som aj ja. – Ale úplne inak ako kotlíkový guláš.

Janko a Valika však moje výhrady nevnímali a z pripravovaného jedla mali neskrývanú radosť. Aby som na nič nezabudol – typický slovenský kolorit, mala gulášu dodať aj hrsť sušených japonských húb šitake.

Keď mäso v hrnci zmäklo, rozhodol som sa svoje dielo korunovať jamajskými zemiakmi. Tie spôsobili, že guláš získal nečakanú, fialovú farbu, ktorú som sa snažil korigovať použitím kečupu.

Neskôr som pridal pohár kalifornského červeného vína, odrody Sauvignon Ruby. Zemiaky však víťazili a v tejto kombinácii dostalo jedlo definitívnu tmavohnedú glazúru. Nakoniec som guláš dochutil majoránom, čiže, v Jankovom ponímaní tymianom, a odstavil som ho z grilu.

Samotné jedlo vyzeralo ako čerstvo uvarená čokoláda. Vôňou vzdialene pripomínalo  rímsko-katolícky pohreb, odohrávajúci sa na indickom rybom trhu. Jamajské zemiaky nezostali nič dlžné svojej povesti. Osvedčili sa nielen ako farbivo. Ich hlavná vlastnosť, teda fakt, že Valika z nich varila skvelé pyré, dodala môjmu gulášu pomerne kompaktnú konzistenciu. Pochopil som, že svoj boj som hanebne prehral.

Moji hostitelia však boli úplne opačného názoru. – Fantastické, – zadúšal sa od rozkoše Janko, a ústa si plnil kašovitou hmotou. Vzdialene to pripomínalo hašé, aké som naposledy jedol na základnej vojenskej službe.  – Musíš mi napísať recept! Budem to variť častejšie, – dušovala sa  Valika. Guláš si dochucovala sladkou ustricovou omáčkou s ananásom.

Premohol som odpor a ochutnal aj ja. Pri všetkej úcte k vlastnému kuchárskemu umeniu, som musel priznať, že jedlo bolo hrozné.  Prelínali sa v ňom chute všetkých svetových kuchýň.  V tom guláši bolo kus Írska, čosi z Nemecka, veľa z Talianska, Číny a Indie.

Bolo tam cítiť vplyv čiernych otrokov z Afriky. Kreolov z Louisiany, a vôňu mexických Indiánov, skrížených so Španielmi.  Boli tam  všetky chute a vône sveta, a celé to vzniklo na základe slovenského receptu! A ja som pochopil, že takto akosi chutí Amerika. A Valika s Jankom, hoci obaja Slováci, boli už dávno jej pevnou súčasťou.

  U.S.A., Las Vegas, jún 2001

FOTO: dreamstime.com