Očami a perom Rasťa Piška: Spolužiak all inclusive

Alino ma pozval na vodku, a zhruba po tretej runde, keď sa mi podarilo zastaviť kaskádu veselých zážitkov zo školských lavíc, som sa ho opýtal, čím sa živí? Spolužiak, len tak cez plece prehodil, že podniká a vraj sa mu darí. Zostávalo ešte zistiť, v ktorom hoteli bude ubytovaný. To, ako správny podnikateľ, Alino nevedel. A kým sa jeho žena hrabala v kabelke a hľadala ubytovací poukaz, povedal len toľko, že zásadne chodí „all inclusive“.
Odľahlo mi, lebo predstava, že s Alinom budeme musieť stráviť dva týždne v spoločnom hoteli, bola skľučujúca.

Navyše, so ženou sme sa chystali na dovolenke absolvovať povestnú grécku diétu, založenú na konzumácii ovocia, zeleniny a olivového oleja. All inclusive nám teda naozaj nehrozil. Napriek tomu sme si s Alinom vymenili telefónne čísla a dohodli sa, že na dovolenke spolu niečo podnikneme…

Na druhý deň, po ľahkom obede, zloženom z grilovanej zeleniny a fľaše typickej gréckej retziny, sme pospávali vo svojom penzióne. Morský vánok ticho povieval závesmi a ja som slastne upadal do svojho prvého, antického sna, plného krásnych nýmf a najád.

V okamihu, keď som sa menil na roztopašného fauna, zazvonil mobil. Len s námahou som zdvihol tento tupý vynález konca dvadsiateho storočia, a priložil si ho k uchu. Bolo to Alino.
– Čo robíš? – spýtal sa bez okolkov. V jeho hlase som zreteľne cítil vplyv alkoholu domácej proveniencie, ktorý je možné v zariadeniach all inclusive konzumovať v neobmedzenom množstve.
– Odpočívam, – povedal som popravde.
– Aj ja. Sedím v bazéne a popíjam whisky s ľadom. Vrchol rozkoše. Hlava v šenku a nohy v potoku! Neskočíme na pohárik? – opýtal sa  starý kamarát.

– Veľmi rád, ale, – lenivý jazyk sa mi plietol, lebo rozospatá hlava ešte neslúžila. – … ale dnes večer sa u nás griluje jahňacina a všelijaké iné dobroty. Nerád by som to zmeškal.
– O.K. – povedal Alino hlasom biznismena najvyššieho rangu. – U nás budú na večeru grilované kalamáre a chobotnice. Necháme to na zajtra.

Na druhý deň…

Na druhý deň ma Alinov mobil zastihol na terase, vo chvíli, keď som dochucoval zeleninový šalát a žena miešala pravé grécke tsatziki.
– Švindutka. Alexander Švindutka, – povedal temným hlasom Jamesa Bonda. – Popíjam vodku a martini, v pomere dva ku jednej. Dvakrát pretrepať, nemiešať…
– Tak to má byť, – pochválil som kamaráta. – Koľký pohár piješ?
– Štvrtý, – povedal Alino, ale bol som presvedčený, že mi zatajil zopár fliaš gréckeho piva Mythos. Alino bol na pivo ako drak. Nakoniec, rovnako ako ja.

– Nezájdeš na pohárik? – opýtal sa konečne.
– A čo keby si prišiel ty? – napadla mi spásonosná myšlienka. – Bývame v Orion beach, je to najkrajší hotel na ostrove. Vstupná hala je postavená z originálnych dórskych stĺpov, ktoré sa zachovali z mauzólea v Halikarnase.

– Orion beach? – zopakoval štítivým tónom Alino. – Ja bývam v Marmaris King, a to je skutočná klasa! Hotel v štýle mexického puebla.
– Mexické pueblo? – zapochyboval som. – To bude určite nejaký gýč…
– No dovoľ! – rozohnil sa Alino. – Na svete sú iba dva takéto hotely. Originál postavil v roku 1954 Le Corbusier v Acapulco. Ten druhý stojí na ostrove Kos a bývam v ňom ja! Obedujeme na striebre. A okrem toho, dnes máme grécky večer a to si nechcem nechať ujsť!
– Grécky večer sme mali včera, – uzemnil som kamaráta. – Dnes máme brazílske barbecue s ukážkami samby a capuera. A o polnoci ohňostroj.
– O.K. – povedal vyrovnaným hlasom Alino.- Zavolám ti zajtra.
– Prečo si z toho človeka robíš dobrý deň?! – nevydržala žena, ktorej zmysel pre česť a spravodlivosť vždy velil hovoriť pravdu. – Prečo mu klameš a tvrdíš, že bývame v prepychovom hoteli? Závidíš mu?
– Nikomu nezávidím, – zašomral som. – A Alinovi najmenej. Iba
neznášam, keď sa niekto vystatuje.
– A čo je na tom zlé, keď má niekto rád luxus? Ak si ho dokáže zaplatiť, tak nech si užíva!

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Nevadský kotlíkový guláš

Takáto konverzácia nemala zmysel. Alino naozaj nebol človek, kvôli ktorému som bol ochotný nechať si pokaziť dovolenku. Napriek tomu sa o to snažil on, a jeho ďalšia výzva ma zastihla o dvadsaťštyri hodín, keď som sa vyvaľoval na pláži.
– Hallo, my friend! – ohlásil sa rozšafne.   – Pijeme s Rusmi švédsku vodku s mätovým likérom a čiernym korením! Volá sa to kokteil Groznyj a je to strašný lomcovák. Inak, tí Rusi sú skvelí chlapi, samí oligarchovia. Hovoríme spolu výlučne po anglicky. Jeden z nich je švagor Abramoviča, toho čo vlastní Chelsia Londýn!

Niečo sa vo mne zlomilo a ticho som zakašlal.

– Dnes by som mohol skočiť k tebe na pohárik, – povedal som nečakane. – Večer máme akési brušné tanečnice a fakírov na žeravom uhlí. To ma nebaví.
Alino sa na moment odmlčal a potom si hlboko vzdychol.
– Dnes nemôžem. Ideme s Rusmi na nočný diving k ostrovu Kalymnos. Tam, kde je tá činná sopka.
– To je skvelé! Bol som tam dnes ráno takou malou ponorkou. Nádherný koralový útes a množstvo rýb! – zaklamal som pohotovo, a v duchu som dúfal, že Alina od zlosti porazí.
– Tak sa maj, – povedal spolužiak hlasom znudeného snoba. – Zavolám zajtra.

Pátranie po  Svindutkovi

Ráno sa ukázalo, že aj grécke leto má svoje slabšie dni. Od mora fúkal nepríjemný vietor, čiže počasie ako stvorené na výlet. Požičali sme si malé auto a vydali sa na okružnú jazdu ostrovom. V čarokrásnej zátoke Kefalos sme zazreli luxusný hotel s nápisom Marmaris King, ktorý naozaj vyzeral ako mexické pueblo. Vymenili sme si so ženou nemé pohľady, a hneď sme vedeli, čo bude nasledovať…

Na recepcii som udal meno „Mr. Alexander Svindutka and wife, Slovakia“.  Kým recepčná ťukala do počítača, okolo nás sa hemžili livrejovaní čašníci, ktorí roznášali poobedný kokteil. Keby sme mali na pravom zápästí zelený plastový náramok, ušiel by sa nám veľký brúsený pohár mojita s ľadom. Takto sme utreli hubu…

Čoskoro sa zistilo, že Mr. Švindutka s manželkou v hoteli Marmaris King nebýva. Recepčná nám s ľútosťou oznámila, že sme sa asi pomýlili. Na ostrove Kos je vraj asi desať hotelov, ktoré majú v názve slovo Marmaris , ale údajne ani jeden nie je all inclusive!
Zavolal som mobilom Alinovi, ale ten nedvíhal.
– Asi spí, – ospravedlňovala ho žena.- Včera ti hovoril, že ide na nočné potápanie. A možno sa znova ožral s tými Rusmi.  Sklamaní sme opúšťali hotel.

Zastav!

Úzka cesta nás viedla popri pláži. Na jej zákrute stál skromný penzión s hrdým názvom Hotel Byron. Slávny romantický básnik by si však v tomto zariadení sotva vymenil bielizeň. Pláž bola opustená a po okolí sa popásali kravy.
– Zastav!! – prikázal som žene tak rezolútne, že na fleku zabrzdila. Vybehol som z auta. Popri pobreží sa vlnami predieral vodný bicykel s dvojčlennou posádkou. Bol to Alino, oblečený v červeno-zelenej šuštiakovej súprave. Identifikoval som ho podľa toho, že vedľa neho sedel rovnako oblečený mraziarenský box.
– Poď na breh, Švindutka! – zreval som z plných pľúc a utekal na pláž. – Poď na breh, ty podvodník! Vidím ťa!
Alino ma zrejme tiež zbadal, lebo jeho vodný bicykel náhle zmenil smer a vydal sa na šíre more.

– Vylez na breh, ty zbabelý kojot! – nevdojak som prešiel na slovník, ktorý sme používali ako chlapci. – Švindutka, ty smradľavý skunk! Celý život si klamal! Už v škole si klamal, keď si tvrdil, že tvoj starší brat je na vojne u stíhačov, zatiaľ čo on v sklade dezinfikoval deky! V tej chvíli mi zazvonil mobil. Bol to Alino.
– A ty si mi ukradol tú vzácnu paraguajskú známku, čo som vymenil za štyri kubánske! – začal ma, bez upozornenia, do telefónu urážať spolužiak.
Vzkypela vo mne žlč a staré, vyše tridsaťročné spory opäť vyplávali na povrch.
– Ja?! Tú známku ti ukradol Hrúz! Ja som ju od neho vymenil za sériu Ras al Khaiman s olympijským motívom.
Telefón sa na chvíľu odmlčal.
– Tak to si nebol ty? A prečo si mi to nepovedal?
– Lebo som dostal mumps a keď som sa vrátil do školy, už si sa so mnou nerozprával…
– Tak prepáč, – povedal zmierlivo Alino.
– To som chcel počuť. Poď na breh.
– A nebudeš sa biť?
– Nebudem. Pôjdeme na pohárik.

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška- Eiffelovka? Nechoďte tam!

Keď sa Alino a mraziarenský box dostali na pláž, zlosť ma načisto opustila.
– Ak chceš, môžeme ísť do tvojho hotela, – kričal zmierlivo Alino.
– V nijakom hoteli nebývam, – priznal som farbu. – Ubytovali sme sa v malom penzióne pre dôchodcov. Máme tam iba raňajky.
– Ale, vravel si, že ste tam včera mali fakírov a brušné tanečnice…
– Hlúposť. Rovnako ako tvoje grilované chobotnice na striebre a nočné potápanie.
Rozosmiali sme sa. Ešte na pláži sme vypili obsah striebornej cestovnej fľaše, ktorú pre prípad stroskotania nosím stále pri sebe. V penzióne Byron sme si dali ouzo. Po tretej runde Alino buchol do stola a vyhlásil.
– A môj starší brat aj tak slúžil u stíhacích letcov!
Keď som sa na neho vyčítavo pozrel, ticho dodal: – Ibaže ako skladník, ktorý dezinfikoval deky…

Grécko, Kos, jún 2007.