Očami a perom Rasťa Piška: Eiffelovka? Nechoď tam!

Zájazd do Paríža bol pre mňa niečím neskutočným. Na prehliadku mesta sme mali štyri dni. Pre turistu z Východného bloku, odkojeného dvojdňovými nákupnými zájazdmi v Poľsku a Maďarsku, to bolo hriešne veľa. Nakoniec, čas plynul rýchlejšie ako som si dokázal pripustiť. V posledný deň pobytu som si v notese odškrtával názvy múzeí a kultúrnych pamiatok, ktoré som navštívil. Bolo toho úctyhodne veľa. Vlastne, bolo tam všetko, čo robí Paríž Parížom. Kufor som mal prepchatý brožúrami, mapkami a negatívmi filmov. Bol som na seba oprávnene hrdý. Ale čosi k absolútnej spokojnosti, mi predsa len chýbalo…

– Byls na eiffelovce? – opýtal sa ma v to osudné ráno môj spolubývajúci, Franta Klusák. Franta bol okuliarnatý, stredoškolský profesor v mojich rokoch. Na gymnáziu vyučoval románske jazyky a tak bola návšteva Paríža pre neho čosi ako študijný pobyt.

Franta neustále konfrontoval svoju francúzštinu s originálom, a akúkoľvek konverzáciu si nahrával na magnetofón. Asi preto ho všetci Parížania považovali za novinára. A podľa toho sa voči nemu aj správali.

Počas návštevy Louvru sa istého zriadenca opýtal, kde sú toalety? A keďže mu k ústam priložil mikrofón, Francúz mu odpovedal asi tri minúty. Franta sa zatiaľ pomočil…

To by však nebolo to najhoršie. Večer sa nádejný romanista pokúsil preložiť rozhovor, ktorý si nahral. S hrôzou však zistil, že nerozumie ani slovo! Jeho sebavedomie dostalo vážne trhliny. Zvyšok zájazdu strávil zahrabaný v slovníkoch a učebniciach.
– Byls na eiffelovce? – zopakoval Franta otázku.
– Do pekla, – udrel som sa dlaňou po čele. – Ako som na to mohol zabudnúť?
– To se stává, – filozofoval Franta.
– Člověk se pídí po věcech, které nevidí a proto je musí hledat. A eiffelovku vidí každej blbec. Proto ho nenapadne na ni vylézt.
– To áno, – pripustil som. – Fotografií s eiffelovkou mám kopec. Ale ani jednu na nej. A Paríž z tej výšky musí vyzerať fantasticky. Hneď ako sa najem, vyrazím!
Franta sa na mňa pozrel a potom povedal tú pamätnú vetu.– Nechoď tam.
– Prečo?
– Já ti říkám, nejezdi tam!

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Skica z Poreča

Nechápal som. Franto ticho prežúval a jeho pohľad smeroval kdesi vysoko, ponad moju hlavu. Premkol ma akýsi nepríjemný pocit. Asi ako keď vám kamarát naznačuje, že frajerka, ktorú slepo milujete, vám zakáša. – Počkaj, to mi musíš vysvetliť, – odložil som šálku kávy, ktorá mi odrazu nechutila.
– Prečo tam nemám ísť?
Franto sa ošíval. Chvíľu sa zdalo, že mi dôvod svojej nevôle voči „Starej dáme“ prezradí. Potom sa znova zaťal.  – Já ti říkám, nejezdi tam, – opakoval starú pesničku. Očervenel som od zlosti. Neznášam ľudí, ktorí ovládajú iba prvé písmeno abecedy, a to druhé z nich treba páčiť. – Ty si na eiffelovke bol, – snažil som sa Frantu vyprovokovať.
– Dvakrát, – povedal, hľadiac do stola.
– A čo? Okradli ťa?  Alebo ti dal niekto po papuli? Alebo nejazdí výťah? – snažil som sa z Frantu dostať aspoň nejakú informáciu.
– Ne. Všechno bylo v pořádku…
– Tak prečo by som tam nemal ísť?
– Nechoď tam.
– A ty choď do riti!! – znela jediná logická odpoveď, na akú by sa zmohol asi každý.

Bývali sme v hoteli na Place du Trocadéro, odkiaľ sa človek za pár minút dostane na Champs de Mars. Celej oblasti tróni dielo buričského Gustava Eiffela. Básnici a fantastovia o ňom napísali a povedali naozaj všetko. Bol som zvedavý, či trochu inšpirácie zvýšilo aj pre mňa.

Keď som sa viezol výťahom na tretiu plošinu veže, namiesto ohryzku som mal v krku tlčúce srdce. Na idiota Frantu som zabudol. Malicherný chudák, ktorý vycestoval do Paríža len preto, aby zistil, že svojou francúzštinou si nedokáže objednať ani francúzske zemiaky!

Chladný vietor sa pohrával s mojimi vlasmi. Až hore som si uvedomil, že stojím takmer tristo metrov nad strechami Paríža! Horúčkovito som vytiahol fotoaparát a namieril ho smerom dolu. Obraz v hľadáčiku sa však nechcel objaviť. Namiesto neho som videl akúsi sivú hmlu.

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – Natri mi chrbát!

Konečne som sa rozhliadol. Slnko už bolo dosť vysoko, ale po Paríži ani stopy. Všetko zahaľoval pokrovec akéhosi oparu, alebo smogu. Na miestach, kde sa kľukatila Seina, bol dokonca o niečo hustejší.
Zmocnil sa ma pocit sklamania, a ako som si všimol, nebol som sám. Turisti rozličných národností ticho hromžili a tlačili sa naspäť, do výťahu.
Frantu som, aj po dvoch hodinách, našiel na tom istom mieste. Sedel v kaviarni. Na stole mal magnetofón, kopu kníh a papierov.

– Cos viděl, vole? – opýtal sa ma, keď som ťažko dosadol na vedľajšiu stoličku.
– Hovno, – povedal som popravde. Ale Franto sa neurazil. Chápavo na mňa pozrel a potom previnilo povedal.
– Já ti říkal, nejezdi tam…
– Prečo si mi nepovedal, že nič neuvidím?
– To je těžký, – vzdychol si Franto. – Stejně bys mi nevěřil. Některý věci musí člověk zažít na vlastní kúži.
Franto mal pravdu. Mne to však, v tej chvíli nedochádzalo. Bol som zachmúrený ako výhľad z eiffelovky, a kamarát sa ma snažil rozptýliť.
– Víš kolik lidí vystoupilo na Everest? Pár desítek. A téměř nikdo z nich nic neviděl. Dúležité je, že tam byli. A ještě dúležitejší je, že se vrátili.

V tej chvíli som nevedel, čo na to povedať. Ale Frantovi to bolo jedno. Jeho problém bol inde. Až doma zistil, že Francúz, ktorého oslovil v Louvri, bol Bretónec. A na otázku, kde sú toalety, vo svojej materčine žiadal pre svoj národ kultúrnu autonómiu.

Ako som napísal v úvode, jesenný Paríž je neopakovateľný. Tí, ktorí mi neveria, majú možnosť presvedčiť sa o tom na vlastné oči. A keby náhodou niečo nevyšlo, ja s tým nemám nič spoločné! Nezabudnite, čo som vám hovoril: – Nechoďte tam!

Francúzsko, Paríž, september 1990

FOTO: dreamstime.com