Očami a perom Rasťa Piška: Obed v Monte Carlo

Je neuveriteľné, že turistika prináša do pokladníc niektorých štátov to, čo iné zarobia ťažbou ropy. Alebo predajom podzvukových stíhačiek. Je nepochopiteľné, že pre niektoré štáty je cudzinecký ruch jediným zdrojom príjmov. A je absolútne nelogické, že medzi takéto štáty patrí Monako. V ďalšom pokračovaní nového cestovateľského seriálu na svk.press si Rasťo Pišsko zaspomínal práve na návštevu tejto krajiny. Teda na jeden obed.

Trpasličie kniežatstvo tvorí hranicu medzi Francúzskom a Talianskom. Je to hranica vskutku impozantná, lebo naznačuje, že prechádzate z normálneho sveta, do sveta boháčov a snobov.

V Monaku sa nachádza najdrahšia reštaurácia na Azúrovom pobreží. Volá sa Alain Ducas, a dnu vás vpustia iba v prípade, že ste väčšinovým akcionárom spoločnosti Microsoft. Alebo dvojnásobným víťazom Wimbledonu.

Bežný turistický ruch je v Monaku vnímaný asi ako dedičná cukrovka. Je to nepríjemné, ale dá sa s tým žiť. Hordy turistov z celého sveta sa potĺkajú na rozlohe pol druha kilometra štvorcového a snažia sa nasať čosi z atmosféry tohto jedinečného mesta. Pritom jedinečné sú tu iba ceny. Monačania sa k turistom správajú s nonšalantnou ignoranciou. Nikto vám nič neponúka. Nikto sa nesnaží nič predať. A nakoniec, niet tu ani čo kúpiť. Absolútna nuda…

Mňa prepadol v Monte Carle hlad. Posadil som sa pod oranžovo-červený slnečník na terase Café Paris, a začal sa hrabať v objemnom jedálnom lístku. Spoločnosť mi robil kamarát Peter, s ktorým sme sa vydali pozdĺž Azúrového pobrežia, na španielske Costa Brava.

Čo ti šibe? – pohoršoval sa nad mojim činom. – Ty chceš jesť v tomto predraženom pajzli?

Letmo som pozrel na ceny jedál a musel som uznať, že Peter má pravdu. Bolo však neskoro. Od náprotivného stola nás nenápadne sledovali štyri páry očí. Vlastne, tých párov bolo osem, lebo všetky sa skrývali za silnými sklami dioptrických okuliarov. Typická slovenská rodinka. Oco, mama a dvaja školopovinní synovia. Bol som na koni. Spoznali ma!

Ako predjedlo navrhujem zajačiu paštétu, paté de lapin… A rybiu penu, mousse de poisson, – povedal som patrične hlasno, aby to počuli aj pri vedľajšom stole.

A čo takto hríbový puding sformato di fungli, ty debil! – vysmieval sa mi Peter, ktorý si bol v tej chvíli istý, že sa u mňa prejavili prvé príznaky šialenstva.

Kopol som ho do ľavej nohy a očami naznačil, že to všetko je len hra. Ale Peter bol počítačový programátor a jeho suchý, kybernetický mozog nebol zvyknutý na jemnú reč náznakov a nuáns.

Polievku vynechám a dám si dve hlavné jedlá, – snažil som sa upútať pozornosť mojich ctiteľov od vedľajšieho stola.

Po tej namáhavej ceste by to chcelo niečo ľahšie. Čo takto pstruh na mandliach trutes aux amandes? Alebo radšej teľacia pečeň Orloff? –pozrel som na kamaráta, ale namiesto teľacej pečienky som uvidel teľací ksicht. Pre istotu som ho znova kopol. Tentoraz som zasiahol asi citlivejšie miesto, lebo Peter sa prebral a kopanec mi vrátil. Očami som jeho zlosť nasmeroval k vedľajšiemu stolu. Konečne pochopil. Slovenská rodinka sa maskovala čítaním jedálneho lístka. Názvy jedál, ktoré som nahlas vyslovil, im spôsobovali nesmiernu bolesť. Presnejšie povedané, bolesť im spôsobovali ich ceny.

Terasa Café de Paris a vedľa Casino Monte Carlo. FOTO: www.dreamstime.com

 

Ja by som si dal kurča s omáčkou chaud froid, –  nesmelo riekol Peter a previnilo sa mi pozrel do očí.

Kurča chaud froid je odporné! – skríkol som teatrálne, tak, aby rodinka mala čas skontrolovať, koľko stojí takýto pokrm v Monte Carle. – Dajme si radšej kačicu po rouensky s pomarančmi a ružovým šampanským!

Štyri hlavy sa opäť sklonili k jedálnemu lístku. Po chvíli bolo od vedľajšieho stola počuť ťažký vzdych.  – Alebo radšej nie, – pokračoval som rozšafne. –Včera som jedol kačicu v Moulen Rouge a bola nedopečená. Dám si bécasse flambé-sluku v plameňoch s marhuľovou omáčkou a madeirou!

Ja by som skúsil kurča maregno, – osmelil sa Peter. – Vylúčené, – skočil som mu do reči. – Kurča maregno je hotové barbarstvo! Dávajú tam priveľa šalotky a hrozienok. Navyše to celé dusia na kalvadose.  Tak potom králik po provensálsky, – nahrával mi kamarát.

 – Slanina, – namietal som tak hlasno, že sa pri nás začali zastavovať okoloidúci turisti. – Francúzska slanina je otrasná! Dokážu ňou pokaziť aj také skvelé jedlo, ako je králik. Jediné, čo sa tu dá jesť, je... – chvíľu som premýšľal a môj zrak sa zabodol do kolónky špeciality kuchyne.

– Jediné, čo sa tu dá jesť, je… – zopakoval som nedokončenú vetu, aby nabrala patričný, dramatický účinok. – Úhor alá kardinál Richelieu, plnený egrešmi, kapary a sardelou! A k tomu studená chrenová omáčka!

Úhor je elektrická ryba, ale šok, ktorý sa mu podarilo spôsobiť teraz, bol naozaj ochromujúci! Slovenskej rodinke vypadli z rúk jedálne lístky a štvorciferná suma, za ktorú v Café Paris ponúkali úhora, sa výrazne odrazila v dioptriách ich okuliarov. Obrovské, vypúlené oči mala na svedomí cena, ale aj čašník, ktorý sa k nám neodvolateľne blížil. Rodina sa bleskovo spakovala a opustila terasu reštaurácie. Čašník sa zastavil pri našom stole.

Boli sme v pasci. Uniknúť sa nedalo. Nad nami stál povýšenecký monacký garsón a z ulice nás pozorovala paparazziovská, slovenská rodinka. Išlo o otázku osobnej i národnej cti. Tá otázka znela: Môže si slovenský komik dovoliť obed v Monte Carle? Objednal som si špagety bolognese a minerálku. Špagety ma vyšli na sto šesťdesiatosem frankov a bola to dobrá cena. Čo špageta, to frank. Minerálka bola taká drahá, že som si ju nenápadne odlial do fľaše. Dodnes ju mám vystavenú v obývačke. Zvedavým návštevníkom vysvetľujem, že je to vzácna voda z Lourdes.

Sir Elton John.

Pred Casinom, ktoré sa nachádzalo priamo oproti Café Paris, sa zhrčila nápadne veľká grupa turistov. Naštartované kamery a fotoaparáty veštili, že z vchodu herne, ozdobeného girlandami a rafaelovskými soškami, sa chystá vykročiť nejaká svetová celebrita.

Dušan Grúň! – vykríkol som, keď sa medzi livrejovanými vrátnikmi objavil nenápadný chlapík v parochni a tmavých okuliaroch. Skôr, ako tento úkaz stihli zaznamenať šošovky nedočkavých turistov, Grúň nasadol do červeného kabrioletu BMW a odfrčal preč. – To bol Elton John! – ziapal sfanatizovaný Peter. – Naozajstný Elton!

Dobrý deň, – ozval sa za mojim chrbtom nesmelý hlas. Bol to okuliarnatý chlapík s rodinou, kvôli ktorej som zohral svoj nedávny, trápny výstup v Café Paris.Sledujeme vás už dlhšiu dobu a naše deti by chceli autogram.

Čítajte tiež: Očami a perom Rasťa Piška – V rokline Samaria na Kréte

Hruď mi nafúkla nevýslovná pýcha. Podpisoval som sa a pritom si vymýšľal jedna radosť. – Som tu len na skok. Nakrúcame tu nový slovenský film. Akčnú komédiu s výborným obsadením. Noga, Skrúcaný, Maiga, Polnišová

Tváre slovenskej rodinky sa rozžiarili a bolo vidieť, že sú naozaj šťastní. – Vybrali sme sa do Španielska a tak  sme si povedali, že sa na chvíľu zastavíme v Monaku. Je to tu pekné, ale trochu drahé, – vysvetľovala hlava rodiny. – Mohli by sme sa s vami odfotiť, ujo? – osmelil sa najmenší okuliarnik a celá rodina sa nainštalovala pred vchod do kasína.

Ci Mariju! – ozval sa akýsi mužský hlas a z davu turistov sa odlepil ozrutný chlap v tričku a bermudách. – Ta to, znama tvar! Za Východniarom sa vyrojil celý autobusový zájazd z Košíc. Schody do Casina patrili nasledujúcu štvrť hodinu mne a mojim milým Slovákom. Fotografovanie nemalo konca kraja. Ako prví sa pridali Japonci. Nemci boli ostražitejší a pýtali sa, kto som?

Goetz George, inšpektor Schimanski, – vysvetľoval Peter, ktorý automaticky prevzal rolu manažéra. Talianov presvedčil o tom, že som Franco Nero po plastickej operácii.

Turisti ostatných národností podľahli davovej psychóze sami. Vrchol nastal, keď sa ku mne priblížil čašník z Café Paris a požiadal ma, aby som sa mu podpísal na ruku! Bol som spokojný a v duchu som sa zmieril so starou pravdou, že doma nikto nie je prorokom. Slovenský umelec sa dočká slávy a uznania len v zahraničí!

Blížil sa večer a my k parkovisku, kde stál náš autobus. – Človeče, veď my sme neboli v kasíne, – povedal zrazu Peter.- To je hriech, byť v Monte Carle a nezahrať si!   Máš pravdu, – konštatoval som. – V Casine sme neboli, ale zato sme boli v Café Paris. A je vlastne jedno, či ťa ošklbú v herni, alebo v reštaurácii!

Monako, júl 1996

FOTO: dreamstime.com

 

Zďielať:
pošli na vybrali.sme.sk


Súvisiace články
Vitajte!