Očami a perom Rasťa Piška: V rokline Samaria na Kréte
Už Homér napísal, že Kréta je krajina uprostred temného, vzdúvajúceho sa mora, krásna a plodná a obmývaná vlnami… Okrem úžasného mora má aj nádherné hory. Dnes v ďalšom pokračovaní nového seriálu na svk.press s názvom „Očami a perom Rasťa Piška“, si známy autor, zabávač a inštalatér zaspomína na cestu najväčšou európskou tiesňavou..

Veľký básnik žil koncom ôsmeho storočia pred Kristom, a jeho charakteristika, napodiv, stále platí. Navyše, Kréta má divoké a romantické hory, ktoré zdolať je rovnako ťažké, ako nájsť v hlavnom meste Heraklione funkčný bankomat. V jedno ráno, takmer na úsvite, som sa autobusom odviezol na plošinu Omalos. Tu bolo miesto, z ktorého som sa rozhodol zdolať najdlhšiu európsku roklinu Samaria.
Môj vysokohorský výlet mal jednu výhodu. Nebol výstupom, ale zostupom. Z výšky viac ako dvetisíc metrov, kráčate roklinou až k Líbyjskému moru. Tam čaká loď, ktorá vás odvezie späť k autobusu. Tešil som sa na pohodlný nedeľný výlet, ktorý by zvládla aj štvorčlenná rodina s detským kočiarikom.
Náš horský vodca vyzeral ako biblický Mojžiš. Oblečené mal iba tričko, šortky a akúsi ľahkú tuniku. V ruke držal veľkú, zakrivenú palicu, a jeho nohy boli svalnaté, akoby ich vytesal samotný Michelangelo. Jediné, čo ma na jeho výzore znepokojovalo, boli ťažké okované vibramy, ktoré ostro kontrastovali s obutím ostatných turistov.
Ja a moje čínske tenisky sme na tom zďaleka neboli najhoršie. Na nohách niektorých mojich spolupútnikov som zaregistroval sandále, ba dokonca aj dámske lodičky s ihličkovým podpätkom!
Náš vodca si prehodil cez prsia veľkú sivú pneumatiku z traktora. Najprv som si myslel, že je to záchranné koleso, ale čoskoro som pochopil, že ide o mech z kozej kože, v ktorom si horský vlk nesie zásoby vody. Muž pozrel na hodinky, zdvihol bakuľu nad hlavu a dal pokyn do útoku. Bolo načase, lebo na parkovisko prichádzali ďalšie autobusy a my sme chceli byť v rokline prví.
Z rosy na slnko
Terén bol veľmi príjemný. Horská tráva sa ešte nezbavila rannej rosy a tak som sa pošmykol iba trikrát a odrel si koleno. Tučná Angličanka si roztrhla rozmočený remienok sandálu, a keby ju Mojžiš nezachytil zakriveným koncom palice, máme na konte prvý smrteľný úraz.

Asi o pol hodinu sa nad našimi hlavami objavilo slnko. Na veľké počudovanie, bolo rovnako intenzívne, ako na pláži. Naše zátylky sa pokryli potom a v ruksakoch sme chvatne začali loviť fľaše s tekutinami.
Terén sa zmenil. Roklina sa hrozivo zúžila a my sme opatrne zostupovali po ostrých balvanoch. Angličanka stratila oba sandále a ja som pochopil, prečo má náš sprievodca na sebe tuniku. Roztrhol látku na dve polovice a omotal nimi nohy nešťastnej ženy. Nadšene sme zatlieskali. Mojžiš sa skromne uklonil a Angličanka si mohla vychutnať turistickú obuv ruských nevoľníkov.
Medzitým nás dobehli ostatné výpravy, ktoré sa našťastie borili s rovnakými problémami. Dav, ktorý zostupoval samarijskou roklinou, naozaj pripomínal pochod biblických Židov do zasľúbenej zeme. Aj utrpenie, ktoré sme zažívali, bolo podobné.
Istý podnikavý Nemec si pod veľkým cyprusom otvoril provizórnu opravovňu obuvi. Zo škatúľ od džúsu narýchlo vyrezával vložky do topánok a deravé tenisky vystužoval plechovkami od koly. Po dvoch hodinách sa zdalo, že sme na konci so silami. Ale Mojžiš nás uistil, že ešte nie sme ani v polovici cesty!
Rezeň v topánke
Moje tenisky už dávno neexistovali. Koža na nohách ma pálila a cez deravé podrážky som cítil každý kamienok. Našťastie som si do topánok strčil škatuľku od cigariet a hovädzí rezeň, čo moje utrpenie z časti zmiernilo.
Po ďalšej hodine sme dorazili k prvému prameňu. Vrhol som sa k nemu, ako ťava k napájadlu. Strhla sa nefalšovaná bitka o vodu. Mojžiš sa snažil celý chaos koordinovať podľa pravidla: najprv starci, ženy a deti, ale jeho snaha vyšla navnivoč.
Keď sme ako–tak uhasili smäd, náš sprievodca nám začal vysvetľovať, že roklina je od päťdesiatych rokov Národným parkom, že tu rastú veľmi vzácne orchidey a cyprusy, a že tu žijú unikátne krétske kozy kri-kri, ktoré sú veľmi milé a prítulné…

Ďalšie dve hodiny pochodu si nepamätám. Orientoval som sa výlučne podľa Mojžišovej palice, ktorej zakrivený koniec pre mňa znamenal bojovú zástavu. Kým bola vztýčená, bolo treba ísť!
Keď nás slnko predbehlo a začalo sa strácať, Mojžiš zapichol palicu do zeme. Všetci sme zastali a na našich tvárach bolo vidieť, že prežité utrpenie nás zmenilo.
Na renesančnom lýtku horského vodcu sa objavila prvá kŕčová žila. Napriek tomu pokojným hlasom oznámil, že čoskoro uvidíme more a prístav Agia Roumeli, kde sa nalodíme na spiatočnú cestu domov. Tučnú Angličanku správa tak vzrušila, že sa v mdlobách zrútila do potoka. Nikoho to však nezaujímalo. Pud sebazáchovy v nás zmobilizoval zvyšok síl. Mojžiš za nami volal, že na konci rokliny konečne uvidíme vzácne kozy kri-kri, ale nikto ho už nepočúval…
Chránená obyvateľka rokliny
Danteho peklo, ktorým som v ten deň prešiel, sa zhmotnilo na najbližšej zákrute, keď sa mi do cesty postavila rohatá hlava. Išlo o spomínanú, vzácnu kozu, ktorá si bola vedomá výsadného postavenia chráneného živočícha.

Prednými nohami mi vyskočila na plecia a začala mi oblizovať tvár. Keďže som bol spotený, asi si ma pomýlila s hrudou kamennej soli. Nakoniec, nebolo to nepríjemné. Koza mala drapľavý jazyk a zatiaľ, čo mi na tvári vykonávala peeling, jej kolegyňa dokonala dielo skazy. Obratným, nacvičeným pohybom, vytiahla z môjho ruksaku krajec chleba a kotúč toaletného papiera, aby vzápätí, s celým lupom, ušla do blízkeho krovia!
Grécko je povestné svojou nízkou, takmer nulovou kriminalitou. Paradoxom doby však zostáva, že keď sa vám podarí prevychovať ľudí, pokazia sa zvieratá. Jedno je isté. Okrádať slabých a chudobných sa nemá!
Ak sa náhodou vyberiete na Krétu a navštívite roklinu Samaria, buďte opatrní a šetrite sily. Vedzte, že na konci strastiplnej cesty na vás číhajú dve vzácne, zákerné kozy, ktoré nepoznajú zľutovanie s úbohým pútnikom!
Grécko, Kréta, júl 1999
NAJ kaňon Európy
Návšteva najväčšieho kaňonu Európy (necelých 18 km) Samaria v pohorí Lefkaori na gréckom ostrove Kréta predstavuje náročnú túru na 6 – 7 hodín, preto sa odporúča mimo najteplejších mesiacov. Zaujímavosťou je, že cesta k nemu vedie iba zo severu, kde autobusy vyložia turistov. A to je pre pozemnú dopravu konečná. Na konci kaňonu po zostupe je možné sa odviezť len loďou, žiadna cesta neexistuje. Z výšky asi 1100 metrov nad morom a zostupuje k moru. Odmenou sú nádherné skalné scenérie po ceste a príbeh o vysídlenej dedine v strede kaňonu, ktorá ustúpila národnému parku. Ako upozorňuje autor jedného z mnohých internetových cestopisov, tí, čo zmeškajú posledný popoludňajší spoj o trištvrte na päť na západný smer alebo o 18 h na východný smer majú smolu. Záberov a amatérskych filmov zo zostupu je na internete neúrekom.
Hlavná FOTO:dreamstime.com

Top comments